Baláž

Podľa rozprávania Terézie Michalovičovej napísal A. H. Škultéty.

Jeden pastier mal štyri kozy a tie tak boli vyučené, že keď im zapískal, hneď sa na zadné nohy postavili a tancovali okolo neho.

Každô ráno, keď stádo vyháňal, zastavil sa pri kráľovskom zámku, zapískal na píšťalke, a milé kozy sa zvŕcali dookola. Tu raz kráľova dcéra vyzrela oblokom a videla ten tanec. To sa jej veľmi páčilo a hneď sa poslala spýtať, za čo by jej tie kozy predal.

Pastier jej na to odkázal, že ich za inšie nedá, len ak ona za neho pôjde. A princezka neveľa rozmýšľala, dala mu znať, že dobre, len si vraj otec k tomu privolí. Lebo aby ste vedeli, ten pastier bol veľmi krásny šuhaj a vyhlásený na moc.

Ako sa z poľa vrátil, prvô mu bolo na jazyku:

„Mamo, ja by som sa rád ženiť.“

A matka mu na to povie:

„Dobre, syn môj, dobre, len si prezri dajednu, ktorá by sa ti páčila.“

„Ja som si už prezrel,“ chytro sa ohlásil šuhaj. „Ja vám druhú nechcem, iba kráľovu dcéru.“

„Jaj, syn môj,“ zdúpnela matka, „kdeže to myslíš? Akože by kráľ dal princezku za jedného pastiera?!“

„No, keď dá, dá. Keď nie, nech si ju tríme. Ale vy ju už len choďte pýtať!“

I nepopustil a nepopustil, kým ju len nevyduril. Ona šla. Ale nebolo jej to po vôli, nuž sa len tuvon pomotala a po chvíli sa vrátila.

„No, mamo, čože vám tam povedali?“

„Ach, syn môj, čože by mi povedali? Veď ma tam ani dnu nepustili.“

Šuhajovi sa to nezdalo:

„Mamo, vy ste tam,“ vraj, „neboli. Len stúpajte znovu!“

Voľky-nevoľky musela poznovu stúpať. Ale i teraz sa len pomotala tuvon a po chvíli prišla zase dnu.

„No, mamo, akože je tam?“

„Ach, syn môj, akože by bolo? Kráľ sa iba vyvadil na mňa, a dal ma vyviesť von.“

To mu vonkoncom nešlo do hlavy a namrzený povie:

„Mamo, vy ste zase neboli. Len stúpajte dúškom a nenadávajte ma toľko!“

Čože bolo robiť? Vybrala sa tretí raz, a to síce už naozaj.

Ako do zámku prišla, dala sa u kráľa ohlásiť, a ten rozkázal, aby ju pustili. Poklonila sa, ako vedela, a kráľ sa ju pekne spýtal, že čo chce?

„Ach, srdcko moje, čože by som chcela! Môj syn by sa rád ženiť. Ale mi tak povedal, že on druhú nechce, iba vašu princezku. Ja mu na to: Ach, syn môj, kdeže to myslíš? Akože by princezku dali za jedného pastiera? Ale on nič, len aby som mu ju išla pýtať, že keď ju dáte, dáte, keď nie, aby ste si ju trímali. Nuž tak, srdcko moje, prišla som k vám na pytačky.“

Kráľ sa pri tých rečiach len usmechoval a k pokonu rečie:

„Dobre, starká, dobre. Ten váš syn musí byť hodný šuhaj, keď smie moju dcéru za ženu pýtať. Ale viete, že mačku v mechu nekupujú. Tak povedzte vášmu synovi, nech on sám príde sem, aby som ho skorej videl.“

Starká vytešená bežala domov a rozpovedala synovi, čo mu kráľ odkázal.

„No, mamo,“ ohlásil sa šuhaj, „teraz vám už verím; teraz ste už boli!“

Hneď si obliekol, čo mal najinakšie šaty a ponáhľal sa do zámku.

„No, syn môj,“ privítal ho kráľ, „či si to ty, čo by si chcel moju dcéru za ženu?“

„Veru ja, najjasnejší kráľ.“

„Akože ti je meno?“

„Moje meno je Baláž.“

Kráľ už to meno bol počul a začne milého šuhaja od päty do hlavy očima merať. Potom sa ho spýta:

„Či si to ty ten mocný, o ktorom ide chýr, že na pasy každého prevládze?“

„To som ja,“ smelo odpovedal šuhaj a postavil sa, akoby ozaj za pasy mal ísť.

„No, keď si to ty,“ potľapkal ho kráľ, „dám ti moju dcéru za ženu, ale si ju musíš skorej zaslúžiť. Či si dakedy počul o zlatej hviezde, o zlatom mesiaci a slnku a o zlatej muzike?“

„Počul som,“ prisvedčil Baláž.

„No, keď si počul, tak keď mi tie štyri veci vystanovíš, dostaneš moju dcéru. Akože povieš? Či sa dáš na to?“

Šuhaja trochu zasvrbelo:

„Ej, najjasnejší kráľ, to je,“ vraj, „nie žart. Ale keď je nie inak, poručenobohu, už len probujem šťastie.“

„No, dobre,“ povie na to kráľ, „keď sa úfaš, probuj! Na cestu ti peniaze ja dám. Aj vojakov si vezmi, koľko chceš.“

Ale on nechcel ani peniaze ani vojsko.

„Len mi,“ povedá, „jedného kamaráta dajte vybrať, aby mi cestou veselšie bolo.“

To sa mu stalo po vôli a tak samodruhý pustil sa do sveta.

*

Zaveľa chodili sem-tam starými horami, pustými poľami, až prišli na jednu lúku a na tej lúke stál neveľký domček. Vnišli dnu, ale v izbe nenašli nikoho, iba stôl s jedlami a vínom stál zakrytý pre dvoch a naľavo ležali karty. Najedli sa, napili sa do chuti a potom sa začali kartovať. Tu sa opamätá Baláž a zahodí karty:

„Ej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana vartovať.“

Kamarát mu na to povie:

„No, len choď popredku! Ja si trochu oddýchnem a po chvíli prídem za tebou.“

„Ale aby si dák nezaspal!“ prihrážal mu Baláž a medzitým nalial do pohára vína. „Hľaďže,“ povedá, „keď toto víno počne zovierať, vtedy už pôjde šarkan; a keď to bude ozaj vrieť, už vtedy bude bitka stáť; vtedy že už prídi!“

S tým sa zachytil von dvermi a kamarát si ľahol. I veru pekne-krásne zaspal.

Neďaleko toho domčeka bol jeden most. Baláž prišiel tatam a zastane si s valaškou v ruke. Po chvíli sa stane hurt pod mostom a spopod neho vyskočí na tátošovi trojhlavý šarkan a na pravom pleci mu sedel sokol. Ako tátoš Baláža zazrel, spätil sa a sokol zakvílil. Tu šarkan zareve strašne:
Hio, mrcina, čo tak pätíš?
A ty sokol, čo tak kvíliš?
Hoc aj by hneď Baláž tu bol,
len hybaj!
„Aby si veril, že ti je tu!“ ohlásil sa Baláž a postavil sa pred šarkana.

„No, dobre, keď si ho tu,“ povie na to šarkan. „Sprobujeme sa za pasy.“

Vtom už bol dolu z tátoša a hneď sa oddali do seba. To víno v pohári aj zvrelo, aj do tretiny vykypelo a kamarát len spal. Baláž mykol šarkana o zem a odťal mu jednu hlavu. Tu priletí havran a zakŕka nad Balážom:

„Kr, kr, hneď sa najem z Balážovej hlavy a nie zo šarkanovej.“

Ale mu Baláž zavolal:

„Ej, nie tak, havránku, nie! Radšej choď môjho kamaráta zobudiť! Viacej sa zo troch hláv naješ ako z jednej.“

Havran poslúchol i letel hneď k tomu domčeku. Švihol pravým krídlom a vytrepal oblok. Kamarát sa zo sna schytí a tu vidí, že víno už do poly pohára vyvrelo. Skočil na nohy a bežal na pomoc Balážovi.

Už vtedy aj druhá hlava šarkanova ležala na zemi. Potom ešte tú tretiu obidvaja doriadili a spopod jazyka vyňali zlatú hviezdu. Tak už jedno mali v rukách a naradovaní stúpali ďalej.

Prišli zase na jednu lúku a tam stál neveľký domček. I tu našli všetko pusto, iba stôl bol zakrytý pre dvoch, a na strane ležali karty. Najedli sa, napili sa a potom chytili karty. Ale čosi-kamsi zahodí Baláž karty a povie:

„Ej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana vartovať.“

Kamarát ho i teraz posielal, aby len šiel popredku, on že si ešte trochu oddýchne a po chvíli príde za ním.

„Len aby si zase tak nespravil ako skorej,“ povedal mu Baláž a nalial do pohára vína. „Hľaďže, brat, keď toto víno začne zovierať, vtedy sa šarkan pohne, a keď bude ozaj vrieť, už vtedy bude bitka stáť, a vtedy aj ty nemeškaj, lebo aby si vedel, dnes budeme mať čertovskejšiu robotu.“

S tým sa zachytil a ešte zo dverí mu zavolal:

„Aleže ho nezaspi!“

To všetko nič nestálo. Kamarát sa zvalil na lavicu a po chvíli zaspal.

Baláž s valaškou v ruke stojí pri moste a čaká. Zrazu sa strhne pod mostom hurt a spopod neho vyskočí na tátošovi šesťhlavý šarkan. Na pravom pleci mu sedel sokol. Len čo tátoš Baláža zbadal, spätil sa a sokol zakvílil. Šarkan sa nahneval a zareval strašne:
Hio, mrcina, čo tak pätíš?
A ty sokol, čo tak kvíliš?
Hoc aj by hneď Baláž tu bol,
len hybaj!
„Aby si veril, že ti je tu,“ ohlásil sa Baláž a postavil sa pred šarkana.

Šarkan skočil dolu:

„Dobre,“ povedá, „keď si tu, pôjdeme za pasy.“

Naraz naskutku sa chytili cez poly a začali jeden druhého zvŕcať. To tak za hodnú chvíľu trvalo, i jeden i druhý sa mocne trímal. Tu sa Baláž pochlapí, stisne a podvihne šarkana i otrepe ho o zem. Potom schytil valašku, odťal mu dve hlavy. Vtedy zas priletel havran a zakŕkal:

„Kr, kr, hneď sa najem z Balážovej hlavy a nie zo šarkanovej.“

„Ej, nie tak, havránku, nie,“ zavolal mu Baláž, „radšej choď môjho kamaráta zobudiť. Viacej sa zo šiestich hláv naješ ako z jednej.“

Milý havran letel hneď k domčeku a vytrepal krídlom oblok. Na to sa kamarát prebral a tu vidí, že víno už vyše polovice z pohára vyvrelo.

Keď ku mostu pribehol, vtedy už boli štyri hlavy dolu. Tie ostatné dvaja ľahko sfaklili a vyňali spopod jazyka šarkanovho zlatý mesiac. Boli radi, že mali už aj druhô v rukách, a šli vo meno božie ďalej.

Prišli na tretiu lúku k tretiemu domčeku. I tu si sadli ku zakrytému stolu. Najedli sa, napili sa do dobrej chuti a potom chytili karty. Ale sotva sa pár ráz prehrali, vyskočil Baláž a zahodil karty.

„Hej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana vartovať.“

Ale sa kamarát i teraz nepohýnal z miesta.

„Choď len,“ povedá, „popredku sám; po chvíli aj ja prídem za tebou, len si ešte trochu oddýchnem.“

„A potom sprav zase tak, ako si už po dva razy spravil,“ povie mu Baláž; „si mi ho ty za chlapa!“

Medzitým nalial do pohára vína:

„Hľaďže! Keď toto víno bude zovierať, vtedy sa šarkan pohne; a keď bude ozaj vrieť, vtedy sa už budem biť, a vtedy mi už bež na pomoc; lebo aby si vedel, teraz budeme mať s deviatimi hlavami robotu.“

„No, nič sa,“ vraj, „neboj, teraz už dám lepší pozor!“ Ale horkýže jeho pozor, len čo Baláž vykročil, prevalil sa na lavicu a už drichmal.

Baláž sa postavil k mostu a čakal. To víno v pohári začalo vrieť. Pod mostom sa stane strašný durk, deväťhlavý šarkan vyskočil na tátošovi a na pravom pleci mu sedel sokol. Ako tátoš Baláža zazrel, spätil sa a sokol zakvílil. Šarkan sa na to rozpajedil a zaručal strašne:
Hio, mrcina, čo tak pätíš?
A ty sokol, čo tak kvíliš?
Hoc aj by hneď Baláž tu bol,
len hybaj!
„Aby si veril, že ti je tu!“ ozval sa Baláž a postavil sa pred šarkana.

„No dobre, keď si ho tu,“ povie na to šarkan a skočí dolu. „Nazdáš sa, že keď si mojich bratov prevládal, že aj mňa prevládzeš? Naraz ty zvieš, kto som ja!“

A naskutku sa chytil do Baláža. Tento tiež nebol lenivý a ulapil šarkana. Ale obadal hneď, že v takých pazúroch doteraz ešte nebol. I veru už len málo chvbelo, že ho šarkan neprevládal.

Na šťastie, ako tak jeden druhého zvŕcali, prišla na um Balážovi kráľova dcéra a hneď raz toľkú silu v sebe pocítil. Podvihol šarkana dohora a mykol ho o zem, že sa len tak rozčapil. Potom ulapil valašku a odťal mu tri hlavy. Tu priletí havran a zakŕka:

„Kr, kr, hneď sa najem z Balážovej hlavy a nie zo šarkanovej.“

Ale aj tomu zavolal Baláž:

„Nie tak, havránku, nie; radšej choď môjho kamaráta zobudiť; viacej sa naješ z deväť hláv ako z jednej!“

A milý havran zaletel hneď k domčeku i vytrepal krídlami oblok. To kamaráta zdurilo a videl, že víno už temer celkom vyvrelo. V strachu, či sa už zle nepovodilo, pobral sa v nohy. Keď k mostu dobehol, bol rád, že je Balážovi nič. A vtedy už šesť hláv ležalo na zemi. Teraz sa ešte oddali do tých troch ostatných a potom vyňali spopod jazyka šarkanovho zlatô slnko.

„No, chvalabohu,“ vzdychol si Baláž, „už máme aj tretie; ale neviem, ako ešte to štvrtô dostaneme.“

Motali sa sem-tam do samého mraku. Už bolo hodne tma, keď sa dostali do jednej hory a tu na šťastie zablyšťalo sa im svetlo. To tam stála malá chalupa, v ktorej jeden staručký býval. Hneď sa za tým svetlom obrátili, a keď do chalupy prišli, poklonili sa tomu staručkému:

„Bože daj dobrý večer, pán otec!“

„Bože daj i vám,“ zaďakoval starý; „kdeže ste sa vy tu vzali, kde?“

„Kdeže sme sa vzali,“ povie na to Baláž, „chodíme svetom po svojej práci.“

A potom mu vyrozprával všetko, ako sa im doteraz vodilo. Tu ten starý naskočí na nich:

„No, vy takí a takí, už ste mi ho v rukách! Vy ste mojich troch synov zabili.“

„A už čokolvek budete s nami robiť, už sme my raz tu!“ povie na to Baláž.

Ale starý skrotol hneď a obrátil inak:

„No, nič sa nebojte! Tým ste dobre spravili, že ste ich pobili. Tí nikdy dobrí neboli, ale mi všetko len napriek a na zlosť robili. Naostatok ma obkradli a ušli mi aj so zlatou hviezdou, zlatým mesiacom a slnkom. Dobre, keď sa to dostalo do vašich rúk. Tomu som rád. A ešte čo hľadáte, zlatú muziku, tú majú moja žena a dievka. Pred tými som tiež nemal nikdy pokoja a aj tie ma zbehli. Teraz bývajú za tamtým vrchom, dvanásť míľ odtiaľto, na jednej pustatine, v samotnom dome. Ja vám dám dvanásť párov koní. Z tých za každou míľou necháte jeden pár a hľaďte tak ulahodiť, aby ste sa na pravô poludnie ta dostali. Lebo moja žena tú muziku naveky pri sebe má, len po obede zvykla aj s dievkou spať. Vtedy vyletí muzika ponad dom a tam vyhráva.“

Takto vykladal starý a potom sa ešte spýtal, že či dajeden z nich zná strieľať.

„Ja znám,“ ohlásil sa Baláž, „ale nemám pušku.“

„No, nič to,“ povie zase starý; „veď ti ja pušku dám, a takto spravíš: Keď ta prídete a počuješ tú muziku vyhrávať, tak len vedľa nej strelíš, aby si jej neublížil, ale ju len ohlušil. Tá hneď spadne dolu. Vy ju schytíte a utekajte cvalom, trebárs všetkých dvanasť párov vystavíte. Lebo vás tie dve budú naháňať. Vráťte sa rovno sem a vbehnite tu do tejto komory! Tam za dvermi visia dva kantáre. Tie dve sa budú pchať za vami kľúčovou dierkou. Ale vy len tie kantáre na ne zahoďte, a potom uvidíte, čo bude.“

Pocestní sa za radu poďakovali a tie veci dali do rúk starému.

„Toto si,“ vraj, „len tu pri vás necháme, načo by sme to so sebou nosili.“

Potom posadali na kone a leteli. Za každou míľou nechali stáť jeden pár. Keď prišli na tú pustatinu a k tomu samotnému domu, bolo práve po obede a muzika utešene vyhrávala. Tu Baláž natiahol pušku a vystrelil vedľa muziky. Tá hneď spadla na zem; schytili ju a leteli nazad.

Ale tie tamdnu zbadali, že muzika nehrá, skočili ako besné, vybehli von a hneď sa pustili za nimi. Ale tí, ako len mohli popchýnali kone, že sa len tak v znoji zvárali. Keď doleteli na míľu, presadli chytro na druhý pár a tam tie vykonané odrazu podochli. To sa stalo aj pri každej druhej míli, a keď ku chalupe starého dobehli, odkapal dvanásty pár.

Tu ich už tie dve mali dolapiť, ale oni chytro vbehli do komory a zapreli za sebou dvere. Ako sa strigy kľúčovou dierkou dnu pchali, Baláž s kamarátom hodili na ne kantáre, a hneď sa obrátili na koboly.

Na to sa starý ohlásil:

„Posadajte teraz na ne!“

A keď vysadli, podal im po žúpe slamy a pri tom povedal:

„Kým tieto žúpy zhoria, hľaďte obehnúť celý svet, lebo len tak budete mať z nich dobré paripy!“

Na to podpálil žúpy, a tu milé koboly do skoku! Ale kým tá slama horela, neobehli len tretinu sveta a vrátili sa nazad.

„No,“ zavolá starý, „to dák skoro idete. Ačak ste neobehli?“

„Veru nie,“ prisvedčil Baláž; „tá slama nám skoro dohorela.“

Zase im dal po žúpe, a žeby vraj lepšie pripekali tie koboly. Tí pripekali dosť, ale predsa neobehli ani teraz iba polovicu sveta.

Ešte im dal po žúpe slamy a tu pri treťom raze obehli už celý svet.

„No, deti moje, či ste raz predsa obehli?“ privítal ich starý.

„Ej, veru obehli celý, celučičký svet,“ odpovedal Baláž; „ale by sme už ďalej nechceli tak behať; dobre už tam dušu z nás nevytriasli.“

„Nič to,“ povie zase starý, „to som len týmto mršinám chcel dať priúčok, aby vedeli, čo je to muža a otca si zbehnúť. No, ale už budete mať z nich driečne paripy!“

Potom im dal nazad tie veci, čo si u neho boli nechali.

„Toto si,“ povedá, „vezmite! To je už teraz vaše a choďte zbohom! Ale cestou dajte pozor, aby ste sa niekomu nepoklonili.“

Pocestní sa od starého pekne odobrali a mysleli si, že už teraz pôjdu rovno domov.

*

Prešli veľa míľ zeme a nič najmenšie ich negalibilo. Tu neďaleko jednej hory stretne ich jeden maličičký človiečik s dlhou šedivou bradou, a to bol Laktibrada.

Keď Baláž videl, že je to taký biedny staručký, vystúpil sa z cesty a pekne sa mu pokloní:

„Bože vám daj šťastia, staručký!“

Neprišlo mu dák na um, že to nemal urobiť. Tu Laktibrada naprostred cesty zastane s podopretými bokmi a:

„Hľa, hľa, ako sa mi klania; hľa, hľa, ako sa mi klania“ len všetko volal.

Baláža to namrzelo:

„Ja sa mu,“ vraj, „pekne pokloním a on sa ti mi bude ešte posmievať.“

Skočil z koňa a chcel Laktibradu ulapiť. Ale ten chytrý vyhodil sa na koňa.

„Či ho ideš dolu?“ zavolá na neho Baláž.

A Laktibrada mu nazad, že veru on nejde, ani že nepôjde, kým mu toho a toho kráľovu dcéru za ženu neprivedú. Čože mali robiť? Zabrali sa o jednom koni tú princezku pýtať.

Ako tak idú, len vidia jedného, ako hneď hore, hneď dolu krížom-krážom behá.

„Čo tak beháš?“ spýtajú sa ho.

„Len,“ vraj, „behám a behám a nemôžem sa dosť vybehať.“

Baláž si pomyslel, že sa im ten dobre môže zísť, a povie mu:

„No, poď s nami, veď sa ty vybeháš.“

Ten poslúchol a šiel s nimi.

Po chvíli vidia druhého, ktorý stál na jednom mieste hor hlavou a očima na všetky strany vetril.

„Čože tak vyzeráš?“ opýtali sa ho.

„Len vyzerám a vyzerám a nemôžem sa dosť navyzerať.“

„No, poď,“ vraj, „s nami, veď sa ty navyzeráš.“

Prišli k tretiemu, ktorý jednostajne skaly zbieral a lúčal dovysoka.

„Čože,“ vraj, „tie skaly tak vo svet lúčaš?“

„Ach, lúčam, lúčam a nemôžem sa dosť nalúčať.“

„No, poď,“ vraj, „s nami, veď sa ty nalúčaš.“

Zas videli štvrtého, ako chyce skaly a pchá do seba.

„Čože,“ vraj, „tie skaly tak do seba pcháš?“

„Ach, len pchám a pchám a neviem sa ich najesť,“ povedal ten.

„No, poď s nami,“ zavolal aj tomu Baláž, „veď sa ty naješ.“

Potom sa dostali k piatemu, čo z jedného rybníka vodu do seba dúchal, že už len na samom dne stála a ešte volal:

„Jáj, ako by som pil!“

„Veď,“ vraj, „máš vodu pred sebou, napi sa!“

„To mi málo, to mi všetko málo,“ odpovedal ten.

„No, keď ti to,“ vraj, „málo, poď s nami, veď sa ty napiješ.“

Zase došli k šiestemu. Ten sedel v dvanástich bundách ukrútený pri vatre, a predsa jednostajne volal:

„Jáj, zima mi, jáj zima mi!“

Baláž mu povie:

„Akože by ti bolo zima v toľkých bundách a ešte sa pri vatre hreješ?“

„Jáj, hrejem, hrejem, ale sa nemôžem zohriať,“ bedákal ten.

„No, poď,“ vraj, „s nami, veď sa ty zohreješ.“

Naostatok videli ešte siedmeho, čo sa chrbtom o stromy opieral a vyvracal ich.

„Čože tak tie stromy vyvraciaš?“ spýta sa ho Baláž.

„Ach, nuž len vyvraciam a nemôžem dosť navyvracať.“

I tomu zavolal:

„No, poď s nami, veď sa ty navyvraciaš.“

Tak šli všetci deviati spolu a ešte v ten deň dostali sa do toho mesta, kde ich Laktibrada upravil. Tu sa postavili pred kráľa a Baláž ho pýtal, aby prepustil svoju dcéru jeho kamarátovi za ženu. Ako to princezka počula, zľakla sa veľmi a začala kričať:

„Ja nepôjdem, ja nepôjdem, lebo ma to za Laktibradu pýtajú.“

Ale kráľ neveľa slúchal na jej krik:

„Dobre,“ povedá, „ja ju prepustím, len si ju musíte zaslúžiť. A síce takto: Mám ja tu jedného behúňa a vy tiež vyberte spomedzi seba jedného. Oba pobežia s listy do tretej krajiny. Keď váš skorej príde s odpoveďou ako môj, tak dostanete princezku.“

Nato hneď napísal listy; jeden dal do ruky svojmu behúňovi a druhý Balážovi.

„No, kdeže si ty, čo si sa tak nevedel vybehať?“ zavolal Baláž.

„Tu som,“ povie ten a postaví sa.

„Akože,“ vraj, „myslíš, či obeháš skorej?“

„Že či obehám? Veru obehám! Ale si musím skorej kus pospať.“

„Ej, čože by si teraz spal, veď kráľov behúň už tašiel.“

„No nič,“ povedá, „skorej prídem, keď si pospím.“

I veru si za hodnú chvílu pospal a len potom sa zachytil. Ale boli vám to za nohy! Keď sa z tej tretej krajiny vracal, stretol kráľovho behúňa, čo ešte len ta išiel. Dal Balážovi list, a ten ho zaniesol kráľovi.

„Chlapi ste!“ pochválil ho kráľ.

A Baláž sa spýtal:

„No, či nám ju dáte?“

„Ej, skoro by ste chceli,“ povie na to kráľ. „Ale pred dakoľko rokmi spadol z neba jeden znak a zastavil sa na veži. Doteraz ho nikto nemohol vyzrieť a dolu dostať. Ak ten znak bez chyby dostanete, dám vám ju.“

„Kdeže si ty, čo si sa nemohol dosť navyzerať?“ zavolal Baláž.

„Tu som!“ povie ten.

„No, vyzerajteže ten znak na tej veži!“

Tu ten zodvihne hlavu a namieri dohora okále:

„Aha,“ povedá, „tam je na samom vrchovci!“

Nato sa Baláž zase ohlási:

„No, kdeže si ty, čo si sa nemohol dosť nalúčať? Zalúč, ale aby si znaku neublížil!“

Ten zalúčil, znak bez chyby spadol a Baláž ho zaniesol kráľovi.

Ale královi sa nevidelo ešte princezku prepustiť.

„Mám,“ vraj, „v sklepe napečeného chleba pre dva regimenty. Ak ten všetok do rána nezjete, tak nič nebude z nás.“

A hneď na to ich do toho sklepu zatvoril.

„No, čože myslíš ty, čo si sa nevedel tých skál napchať, či tento chlieb do rána zjeme?“ spýtal sa Baláž.

„Ej, veru zjeme, len by nám ešte málo nebolo,“ odpovedal žrút. „A vy si,“ vraj, „vezmite popredku, koľko vám vďaka. O ostatné bude moja starosť.“

Ráno prišiel kráľ opáčiť, tu sklep prázdny!

„Pojedli ste to všetko?“

„Veď,“ vraj, „vidíte!“

„No, veru ste chlapi!“

Ale keď Baláž poznovu princezku pýtal, zase im len odsekol:

„Ej, ešte by vám skoro bolo.“

Teraz ich zaviedol do pivnice, kde tristo sudov vína stálo. To aby, vraj, do obedu vypili. Tí ôsmi vypili, koľko chceli, a to zvyšné ten logaj do ostatnej kvapky vydúchal. Ešte by aj na viacej bol pristal.

Potom rozkázal kráľ do železnej pece za deväť dní jednostajne kúriť, a na to zavolal tých kamarátov.

„Ak,“ vraj, „do rána v tejto peci vysedíte, tak dobre, dostanete princezku.“

„No, čože myslíš ty, čo si sa nevedel zohriať? Či vysedíme?“ spýtal sa Baláž.

„Oj, vysedím,“ odpovedal zámrzliak, „len by nám ešte do rána zima nebolo.“

Keď už dnu mali ísť, povie zámrzliak:

„No, bračekovci, akože chcete? Či na zimno, či na teplo?“

„Ej, len radšej na zimno,“ odpovedali kamaráti.

Tu ten zadúchol do pece, naraz ochladla celkom. Vošli dnu a do rána taká zima sa stala, že čeľuste zamrzli. Ráno kráľ príde a zavolá:

„Či žijete?“

„Žijeme, žijeme!“ ohlásili sa z pece, „ale nemôžeme von.“

Kráľ musel dať čeľuste vyrúbať; tak sa dostali von.

„No,“ povedá, „teraz vám už princezku istotne dám, len si ju vyzrite a nájdite.“

Baláž zavolá:

„Kdeže si ty, čo si sa nevedel dosť navyzerať? Vyzerajže teraz!“

Ten skrčí čelo a hľadí, hľadí:

„Veru je,“ vraj, „tam za tými deväť múrami.“

„A ty si kde, čo si sa nevedel tie stromy dosť na vyvracať? Vyvracaj tie múry!“

Tu ten, len sa do každého zaprel chrbtom a všetkých deväť múrov sa vyvrátilo.

Tak už kráľ nemohol ďalej od pravdy, prepustil im princezku. Tá plakala, nariekala, že či sa ona má za pľuháka Laktibradu vydať? A Baláž ju tešil:

„Neboj sa, nejdeš za Laktibradu, ale tu za tohoto; a už len toľko nenariekaj.“

Posadili ju do koča a tí deviati šli za ňou.

Už boli blízko Laktibradu, ktorý sa z toho istého miesta ani len nepohol. Ako ich zazrel, že už idú, začal sa trmosiť a tľapkal rukami:

„Už mi ženu vezú! Už mi ženu vezú!“

Ale ako to princezka počula, hneď sa spravila na kačku a vyletela z koča. Baláž sa obráti a povie:

„Kdeže si ty, čo si sa nevedel dosť navyzerať? Vyzeraj, kde odletela.“

„Aha, tam je,“ povedá, „za vodou, na jednom strome sedí!“

„No, ty, čo si sa nevedel dosť nalúčať, zalúč do nej, ale aby si jej neublížil! A ty, behúň, pobežíš pre ňu.“

Ten ju pekne zronil dolu a behúň ju priviedol.

Teraz sa Baláž obráti k Laktibradovi a povie:

„Ty starý pes, keď sme sa my pre teba museli toľko natrápiť!“

Schytil ho za bradu, a otrepal ho z koňa na zem. Tu sa naraz na kolymaz1 rozlial.

Keď sa to stalo, princezka bola rada a všetci sa vrátili k jej otcovi. Tu kamarátovi vystrojili svadbu s peknou princezkou, a pristál tam.

Ale Baláž hneď po svadbe sa odobral a idúci ponechával aj tých siedmich. O dva týždne prišiel šťastlive domov a naskutku sa pobral do kráľovského zámku.

„No, akože je,“ spýtal sa ho kráľ, „či dač nesieš?“

„Tu je všetko,“ odpovedal Baláž a vyložil na stôl zlatú hviezdu, mesiac, slnko aj muziku.

Keď to kráľ videl, potľapkal ho po pleci a pri tom povedal:

„No, predsa si len chlap! Budem mať z teba hodného zaťa.“

Čo sľúbil, to aj splnil: Baláž dostal princezku za ženu. Tu neborká mati bola rada, že nechodila darmo na pýtačky do kráľovského zámku. A tie kozičky tancovávali od tých čias pri zlatej muzike.

1kolomaž

Mohlo by se vám líbit...