Černovlasý princ

Podal J.Rimavský z Malohontu, rozpráva A. H. Škultéty

Bola raz jedna veľká krajina. Všetci ľudia v tej krajine mali červené vlasy, iba jeden jedinký kráľov syn mal čierne. Po otcovej smrti mal on kráľovať; ale ho poddanstvo pre tie jeho vlasy nemohlo vonkoncom vystáť a starý kráľ popredku obával sa, ako to bude s krajinou aj s jeho synom, keď ho všetci v takej nenávisti majú. I začal premýšľať, či by sa nedalo dáko spomôcť v tej veci a dobadoval sa na všetky strany, ako by sa mohli tie synove vlasy na červené obrátiť.

Tu hneď jeden radil toto, druhý zase inšie, tretí tak a štvrtý inak, a pozháňali kde len akú masť, kde len aký olejček od výmyslu sveta a mastili, treli, šúchali, plákali nevoľnú hlavu princovu, až tak z nej tieklo. Ale to všetko nič neosožilo. Vlasy predsa len ostali, ako boli, čierne. Keď videli, že je všetko daromné, napokon dali biednej hlave pokoj. Ale starý kráľ zo dňa na deň smútil i mrzel sa väčšmi a ten syn mu už nesmel ani na oči. To tak trvalo za hodný čas.

Tu raz — ani by nikto nebol pomyslel — priletí do kráľovského zámku chýr, že tam a tam, v tom a v tom meste znajú vlasy obrátiť, na aké len človek chce; ale pri kom sa to má stať, že musí na dlhší čas tam prísť bývať. Ako sa to kráľovi do ušú dostalo, naskutku vypravil syna do toho mesta na päť rokov a prikázal mu veľmi, aby navlas všetko zachoval, čo mu tam budú radiť.

Dobre lebo nebárs. Milý princ šiel do toho mesta a tam, bohvie, čo s ním všetko vystrájali. Dosť na tom, po piatich rokoch poslal preňho otec sluhu a milý princ mal ešte vždy len čierne vlasy, že sa aj okúňal domov; ale len šiel.

Ako už na hodnom kuse prešli, princa začalo veľmi smädiť. I opýtal sa sluhu, či nezná tu naokolo o dákej vode.

„Ba znám,“ povie na to sluha, „hneď sme pri nej.“

A čosi kamsi dostali sa ku studničke. Ale tá studnička bola taká hlboká, že sa inakšie napiť nemohli, iba keď jeden druhého za nohy držal a tak dnu pustil. Tu oplan sluha začal fígle zbierať a povie princovi:

„Počkaj málo, idem ja popredku dnu, aby som ti vedel povedať, aká je; len ma mocne drž!“

Princ ulapil sluhu za nohy a tento napil sa do chuti.

„Eh,“ povedá, „či je dobrá!“

Prišiel rad na princa. Ale keď už dolu hlavou visel, zavolal na neho ten oplan:

„No, teraz si mi v moci! Alebo tu zahynieš, alebo mi prisahaj, že mi naveky ostaneš sluhom a mňa za princa uznáš.“

Čože mal neborák princ robiť? Zaprisahal sa oplanovi a potom celou cestou i doma držal sa tak ako sluha. Keď do kráľovského paláca prišli, tu otec a matka veľmi sa tešili, že syn vrátil sa s červenými vlasmi a poddanstvo falošného princa dobre na rukách nenosilo.

Ale ten oplan nemal v sebe pokoja; lebo mu šupelo, že by ho predsa nejak mohli poznať, kto je, čo je. I veru začal nové fígle zmýšľať a urobil sa chorým. Tu kráľ a kráľovná v strachu okolo neho, čo mu je. Dali mu zavolať lekárov a tí mu ponúkali všelijaké lieky i všelijaké zelinky. On, šelma, nič nechcel do úst vziať, že je to vraj všetko daromné; ale aby vypravili toho sluhu k tej a tej studničke, o ktorej on dobre vie; že keď napije sa z nej, lepšie mu bude. A tú studničku chodil vartovať jeden šarkan; nuž sa nazdal oplan, že princ tam príde o život a nebude mu viac na závade.

Neborák princ voľky-nevoľky naraz naskutku musel stúpať po tú vodu a aj šťastlive prišiel k tej studničke. Ale tu zalomil rukami:

„Ach, Bože, Bože! Ja nešťastný, prenešťastný človek!“

A pustil sa do plaču, až mu slzy do studničky padali. Tu jedna z tých sĺz kvapla šarkanovi rovno do slepého oka a to mu naskutku ozdravelo. I spýta sa ho ten šarkan, že čo tak narieka.

„Ach, tak a tak,“ žaloval sa princ, „keď neviem, ako by som si mohol vody nabrať.“

„No neplač,“ ohlásil sa zase ten zo studničky, „len si spusť dnu džbánček, ja ti naberiem.“

Princ spustil dnu prázdny džbánček a šarkan podal mu ho plný von. Tak sa vrátil domov a falošný princ, keď sa napil tej vody, skočil na nohy, že mu je už nič.

Lež onedlho urobil sa zase chorým a povedal, že iba tak ozdravie, ak mu sluha zo skleneného zámku Floriánu dovedie. Princ sa musel poznovu na cestu schystať a prihrozili mu veľmi, aby sa ponáhľal, ako len môže, a bez tej paničky aby ani domov nechodil.

Išiel on neborák, išiel a idúci všakovak premýšľal, čoho sa on to dožil a čo to s ním ešte bude. Ako si tak premýšľa, zrazu vidí pred sebou veľkú silu mravcov cez cestu prechádzať. Šli pekne za radom ako dáke vojsko. On zastal a čakal hodnú chvíľu, kým prešli, lebo sa mu ľúto videlo po nich šliapať. Na samý pokon kráčal jeden veľký mravec a mal korunku na hlave. Ten mu ďakoval veľmi že jeho poddaným neublížil a sľúbil mu, že keď bude potrebovať pomoc, aby si len naňho pomyslel. S tým sa pobral za druhými mravcami a princ šiel tiež svojou cestou.

Po chvíli sa dostal do jednej brezinky a tam zazrel, ako sa dva vtáčky lapili do sídla a krídlami trepotali. On hneď pobehol ta, vymotal ich zo sídla a pustil po slobode. Vtáčky veselo zaspievali a sľúbili mu tiež, že mu budú na pomoci.

Ako sa dostal von z tej brezinky, prišiel k jednému potôčku a tam na brehu prplila sa v piesku rybka a mala perlovú korunku na hlave. Len čo ju zazrel, hneď ju zdvihol a hodil do vody. Tá najprv bystro začľapotala, potom ale vystrčila hlávku s korunkou a ďakovala mu veľmi, že jej nedal na tom piesku zahynúť.

„Veď sa ti,“ povedá, „ešte odslúžim,“ sčľapotala zase a zamorila sa pod vodu.

Milý princ zadlho potom ešte putoval sem a tam, až naveľa zablyšťal sa mu v očiach sklenený zámok a on sa poponáhľal, aby ešte za vidna došiel doňho. Ako príde k bráne, tu ti stojí ježibaba s holým mečom na varte. On sa jej pokloní pekne, ale ona ani neďakuje, len zle-nedobre do neho, ako sa opovážil sem prísť a že mu hneď hlavu zotne. Tu ten neboráčik začal sa vyhovárať, že veď by on nikdy nebol sem prišiel, ale že tam a tam ochorel jeden princ, ktorý povedal, že neozdravie, len keď Floriánu dostane; nuž že ho pre túto poslali.

„To je inšie,“ povedala na to ježibaba. „Tak si ty v ničom nie vinovatý!“ a voviedla ho do zámku. „No,“ vraj, „teraz si len vydýchni, zajtra sa budeme ďalej zhovárať.“

Dala mu dobrú večeru a ukázala mu, kde má spať. Princ si chutne zavečeral, uložil sa a spal ako v oleji.

Ráno prišla k nemu ježibaba s holým mečom v ruke a riekla mu:

„Synak, nie si ty prvý, čo chceš Floriánu odviesť. Dosť tu už bolo takých, čo ju pýtali a ja som ju každému prisľúbila, kto sa mi podvolí do roboty. Ale vidíš tento meč? Každý pod ním nechal hlavu. A tak povedám i tebe: Prepustím ti Floriánu, prepustím, ak mi vykonáš, čo ti poručím; ale si popredku rozmysli, bo ak nevykonáš, tu hlavu položíš.“

Princ videl, že toto nie žart, ale čo mal robiť? Bez Floriány nesmel sa domov vrátiť. Nuž len, poručeno Bohu, chcel skúsiť šťastie.

„No dobre, synak, dobre,“ pokývala ježibaba hlavou. „Tak sa len chystaj do roboty!“

S tým pošla do komory a vyniesla kilo maku, kilo prosa a dobre všetko zmiešala.

„Tu máš,“ povedá, „toto mi do jedného zrnka povyberáš a do večera aby si bol hotový s robotou!“

Vtom sa zvrtla a šla s mečom pod bránu.

„No, už si mi ho dala,“ hovoril princ sám k sebe; „len kto to dakedy slýchal takúto robotu!“

A už bol v strachu o svoju hlavu. Ale našťastie prišiel mu na um ten veľký mravec s korunkou a ten ti už stojí pred ním a za ním valí sa sila drobných mravcov.

„No,“ ohlásil sa kráľ mravcov, „neboj sa nič; my sme ti prišli na pomoc. Ty len choď, poobzeraj sa po zámku; my to už pooberáme.“

Neprešla hodina, mravce už boli hotové, a keď princ sa vrátil, ani znaku po nich, len jedna hromádka maku a druhá prosa pekne okremite. Keď slnko zapadalo, prihrmela naježená ježibaba s holým mečom v ruke. Šla ako na isté po princovu hlavu; ale ako zazrela dve hromádky pekne okremite, priam skrotla a obrátila na pekné:

„Dobre,“ vraví, „dobre; vidím, že si sa pousiloval. Teraz si už len zavečeraj a oddýchni! Lebo aby si vedel, toto je ešte málo, zajtra dostaneš druhú robotu.“

Neborák princ nazdal sa, že na ráno už Floriánu povedie. Ale keď toto počul, odnechcela sa mu večera a celú noc nemohol oka zažmúriť, len sa tak z boka na bok obracal.

Ešte len slnko vychádzalo, už ježibaba prikvitla a položila dve sklenice na stôl:

„Tu,“ povedá, „do týchto skleníc donesieš mi živej a mŕtvej vodv, trebárs len po jednej kvapke. Ale do večera musíš tu byť s ňou, síce ti doista hlavu zotnem.“

S tým sa zvrtla zase a išla pod bránu vartovať.

Milý princ si lámal hlavu, čo je to za živá a mŕtva voda, kde a a ako ju má opatriť. Vtom počuje zaklopať na oblok. Obzrie sa a tam vidí dva pekné vtáčky. To boli tie isté, ktoré zo sídla bol vyslobodil. Chytro otvoril oblok a jeden z tých vtáčkov zaštebotal:

„Netráp sa nič, my sme ti prišli na pomoc a donesieme ti živú i mŕtvu vodu. Okolo večera budeme tu.“

Vtáčky sa schytili na krídla a leteli, leteli do ďalekej krajiny, kde sa zastavili pri jedných šibeniciach, na ktorých visel obesenec a pod ním plakal jeden človek.

Princ vyšiel do záhrady a prechádzal sa tam celý deň. Keď sa vracal, práve doletúvali vtáčky dnu oblokom a pustili z pyštekov po kvapke vody, jeden do jednej, druhý do druhej sklenice a riekli mu:

„Tu máš, čo ježibaba žiadala, a keď sa ťa opýta, kde si to vzal, povedz, že mŕtva voda je slza z oka obeseného syna a živá že je slza plačúceho pod ním otca.“

Vtáčky vybrnkli, a keď nahnevaná ježibaba prišla, princ jej ukázal živú a mŕtvu vodu a rozpovedal, čo od vtáčkov počul. Ježibaba vzala sklenky a pochválila princa, že sa dobre zadržal. Ale mu Floriánu ešte nechcela prepustiť, že iba ak ešte jednu robotu vykoná a tú že mu oznámi zajtra.

Princ i teraz len málo večeral a veľmi plano spal, čo ho ten zajtrajšok trápil.

Ešte len slnko vychádzalo, už sa ustanovila ježibaba a chytila ho hneď za ruku.

„Poď,“ povedá, „za mnou!“

Tak ho viedla, až prišli na morský breh. Tu ježibaba postála a oslovila ho:

„Hľaďže, do tohto mora padol mi zlatý prsteň, ten mi do večera vystanovíš, síce prídeš o hlavu.“

S tým ho nechala tam a šla striezť pod bránu.

Smutný princ prechodil sa hore-dolu po tom morskom brehu. Nevedel, či má dnu skočiť, či čo urobiť. Vtom voľač sčľapotalo a on sa chytro obzrie. Tu práve jedna rybka vystrčila hlávku z mora a perlová korunka zaligotala sa na nej. Bola to tá istá, čo ju z toho piesku do potoka hodil.

„No netráp sa nič,“ preriekla rybka. „Prišla som ti na pomoc. Ten prsteň ti vystanovím.“

Hneď dala rozkaz všetkým rybám, aby po celom mori hľadali. I hľadali ho, hľadali od rána do poludnia, od poludnia do večera, ale milý prsteň nikde nemohli nájsť. I princ i kráľovná rýb počali byť už v starosti. Napokon ho predsa jedna len našla a priplávala s ním ku kráľovnej. Tá ho vylúčila1 na breh a zmizla. Princ s veľkou radosťou zodvihol prsteň a ponáhľal sa k ježibabe.

„No, či ho máš?“ zavolala táto proti nemu a natiahla ruku s mečom.

„Tu je!“ odpovedal princ a dal jej ho do ruky.

„Tvoje šťastie,“ zadudrala stará, „tvoje veľké šťastie! No, a čo som sľúbila, to sa aj stane. Lež ešte len tu prenocujete.“

Princovi chutne padla večera a spal zase ako v oleji.

Ale ježibaba nespala celú noc. Zakúrila do pece a piekla im koláče na cestu. Ráno zavčasu zobudila Floriánu, aby všetko sporiadala. Tá sa zobrala razom a vzala so sebou aj tie skleničky so živou a mŕtvou vodou. Pred zámkom stáli už zapriahnuté štyri kone v hrdom koči. Floriána a princ vysadli si a preleteli šťastlive do kráľovského paláca.

Tu ten oplan, ako tú krásnu paničku zazrel, priam ozdravel a žilky len tak ihrali v ňom. Ale Floriána ako raz pozrela na neho, tak ho viacej ani len vidieť nechcela, lebo sa jej kremä ten jej osloboditeľ páčil. Keď to ten falošný princ zbadal, nahneval sa veľmi, a aby jeho pestvo ešte dajak nevyzradilo sa, zavolal kráľovského syna do záhrady a tam ho zabil. Ale po chvíli šla tadiaľ Floriána, a keď toho mŕtveho tam zazrela, frkla mu do očú tej živej vody — i ožil naskutku. A čo viac, v tom okamžení premenili sa mu aj čierne vlasy na červené. Tu jej princ vyrozprával všetko od počiatku, kto je a ako sa s ním vodilo.

Vtom nadišiel ten oplan a chcel sa oboriť na kráľovského syna. Ale Floriána frkla mu do očú tej mŕtvej vody a bolo hneď po ňom.

No a teraz len bola naozajstná radosť! Rodičia objímali svojho opravdivého syna i svoju krásnu nevestu. Bola svadba a všetko poddanstvo radovalo sa s nimi.

1vyhodila, vyšmarila

Mohlo by se vám líbit...