Cesta k Slncu a Mesiacu

Rozprávali B. Němcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej.

Boli dvaja mladí ľudia a mali sa radi. Ona bola ako holubička, on ako sokolík. Ona Hanuška, on Janíček. Hanuška nič si z toho nerobila, že jej otec bol bohatý zeman a Jankov len chudobný bača; trebárs jej Janík nič nemal, len či bol šuhaj šumný! Ale čože predsa riekne jej otec?

Raz ti milý Janko vystrojí sa pekne-šumne a ide k zemanovi Hanušku pýtať za ženu. Zeman ho vypočúval, ako čoby nič nebolo vo veci; potom mu ale takto riekol:

„Počuj, Janík! Keď ty chceš moju dievku mať, iď skôr spýtať sa Slnca, prečo nesvieti a nehreje v noci ako vo dne, a Mesiaca, prečo nesvieti vo dne ako v noci a nehreje. Keď mi donesieš vývod1 o tom, dám ti moju jedinicu i všetko bohatstvo.“

Keď to Janko počul, potiahol si širák dvoma prsty nad ucho, odobral sa od svojej Hanušky a dal sa na cestu k Slncu.

Na ceste prišiel raz k večeru do osamotnelého zámku a tu prosil o nocľah. Dali mu ho a pozvali ho aj k večeri a takto pri stole pustili sa s ním aj do rozprávky, kto je, čo je zaňho a kde ide. Keď im riekol, že ide k Slncu a Mesiacu, prosil ho gazda, aby nezabudol opýtať sa Slnca, prečo im tam na dvore najpeknejšia hruška už od rokov nerodí, čo predtým také zdravé ovocie rodievala, že až omládal, kto z neho jedol. Janko mu to vďačne prisľúbil a ráno šiel ďalej.

Pages: 1 2 3 4 5

Mohlo by se vám líbit...