Divostvorný lovec

Podal Anton Klein

V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý jedine divinou živil sa. Neďaleko svojho domku mal jazero, po ktorom sa na plťke vozieval, a kde čo zočil, všetko ulovil. Priletela mu raz hrôza kačiek na to jazero. Po jednej ich strieľať, to by nebolo nič, chcel ich mať odrazu všetky. Čo ti nezmyslel?

Veď, vraj, keď kačka hlce hada, ten celý prevlečie sa cez ňu a z druhej strany zachytí ho druhá, a keď i cez túto prevlečie sa, zachytí ho aj tretia, a tak visia a morcujú sa na ňom. Ušúľal on teda mastný motúz dlhočizný, zatiahol s plťkou do šašiny, pustil motúz na vodu a striehol na kačky. Kačky prileteli, rozkrákorili sa a lapali si hláčiky. Tu nadhodili na ten mastný motúz a hneď ho prvá zhltla, a keď cez ňu prevliekol sa, zhltla ho i druhá, a tak zachytila ho i tretia i štvrtá, a že dlhý bol, navliekli sa naň všetky, a lovec mal ho druhým koncom pevno oviazaný okolo pása.

Vtom postrčil plťku naprostred vody a stľapkal rukami. Kačky splašili sa a schytili vozvyš. Ale že ich bolo moc, uvládali aj lovca a unášali preč. Boh zná, aká by mu bola bývala hodina, keby kačky neboli leteli ponad jeho dômok. Ale z domku vyčnieval komín, nuž milý lovec ešte za prva času zachytil sa zaň a spustil sa dolu komínom zrovna na kuchyňu. I veru milým kačkám hneď krky vykrútil, ošklbal si ich, vypitval, upiekol — a pojedol všetky odrazu, lebo boli chutné.

„Ej, ale by som ja doma ešte aj vyhladol,“ pomyslel si, keď už bolo po všetkom. Radšej teda sýty, ako hladný pustil sa svetom na výskusy.

Ide si on horami vrchami večer pri peknom mesiačku. Vidí tam jedného, čo do mesiaca mieril.

„Čože toľko mieriš do mesiaca?“ opytuje sa ho.

„Čože by som mieril,“ odpovedá tento; „či vidíš v tom mesiaci tú skalu, tam má sova hniezdo. A šelma nechce hlavu vystrčiť, čo by na ňu strelil.“

„Daj si s tým pokoj; nech tá sova aspoň svoje mladé vysedí. Poď radšej so mnou voľač sveta skúsiť.“

Prehovoril ho a šli dvaja spolu.

Idú, idú, vidia tam jedného, čo mal oči upreté na jednu lúku pod horou a tá lúka bola aspoň na desať míľ vzdialená.

„Čo tak hľadíš? Veď si oči vyočíš!“ opytujú sa ho.

„Čože by hľadel,“ odpovedá, „chcem mať pečienku. Tamto na tú lúku vychodia jelene popásať sa. Kade prvý z hory vykročí, vidím ho; na jeden skok som tam a uchytím si pečienku.“

„Nestrež na daromninu, poď s nami sveta skúsiť!“

Prehovorili ho; šiel aj ten.

Idú, idú, stretnú jedného majerníka; samé reťaze boli navešané na ňom.

„Kdeže ideš s tými reťazmi?“ opytujú sa ho.

„Kdeže by šiel, nemám tamto pri majeri žiadnej hory, nuž chcem si aspoň jeden celý háj reťazami opantať a preniesť bližšie k majeru, aby mi paholkom nebolo ďaleko chodiť po drevo.“

Pomohli mu ten háj preniesť a on uhostil ich mliekom a maslom. Potom prehovorili aj tohto, aby šiel s nimi.

Idú, idú, vidia starca na skale sedieť, ktorý mal jednu nosovú dierku prstom zatkatú a druhou nozdrou neprestajne fúkal.

„Čo tak fúkaš?“ opytujú sa ho.

„Čo fúkam? Veď vidíte tamto ten veterný mlyn na tom vŕšku? Na ten fúkam, aby mlel. A ak by som otvoril ešte aj druhú dierku na nose, nuž by ho roztrieskalo.“

„Nezabávaj sa ty s mlynčekmi, poď, kde dačo ešte aj roztrieskaš!“

Pristal aj ten a šiel s nimi.

Keď už boli všetci piati vo vedne, vyhlásili sa za svetských kumštárov a pochodili všetky krajiny, a čo všetko navystrájali, to by ani na seňaný voz nepobral. Naposledok zašli veľmi ďaleko do tureckej krajiny a tam pred tým najväčším pánom svoje kúsky stvárali. Baša pozval ich za to k obedu. Pri obede zachcelo sa bašovej žene, čo len na jazyk pustiť tej tokajčiny, ktorú títo vychvaľovali, že to na nej tak vyrástli a od nej zmúdreli ku všetkým kumštom sveta.

„Čo len trocha tej tokajčiny,“ povie divostvorný lovec, „tej moji ľudia donesú, ešte kým posedíme a pobesedujeme si pri stole.“

„Ej, to by som predsa rád vidieť. Tokajský vrch obehať, to nemožno!“ krútil hlavou baša a lovec len na to, že to veru hneď môže byť.

„No, ak ešte k tomuto obedu vystanovíte sklenicu vína z Tokaja, dám vám zlata, koľko unesiete si. Ale ak nie, pôjde vám všetkým o hrdlo!“ riekol baša a od toho už odstúpiť nemohli.

Isteže ten jeleniar urobil len skok a už bol kdesi hen v Tokaji pre tú sklenicu vína. Ale voliakosi naspäť neprichodil a bašová už chcela od stola vstávať.

„Kukaj za ním, kde toľko mešká sa!“ volá lovec na toho mesačníka.

Ten pozrie a vidí, že milý jeleniar zaspal až tam na Podhore v poli pod hruškou. Razom uchytil mesačník svoju kušu a odstrelil tomu spiacemu nad hlavou hrušku. Hruška padla mu na nos, prebudila ho, a milý jeleniar prikvitol na jeden skok a položil sklenicu samotoku na stôl. Baša i bašová napili sa tokajčiny a vari im trochu udrelo aj z ruky do hlavy, bo vypravili len komorníka s našimi chlapci, aby im otvoril sklad, žeby teda nabrali si toho zlata, koľko ho unesú.

Ale tu komorník dlho neprichodil naspiatok. Baša poslal za ním vojaka, že kde toľko mešká.

„Hej, baša môj,“ príde vojak s chýrom, „veď je tam zle! Veď tí zamkli za tvojím komorníkom dvere, ako vstúpil do skladu a potom ten reťaziar opantal reťazmi celý sklad a zaniesol so všetkým na loď. Tam tí už po mori plávajú!“

Skočil baša na nohy, skočili s ním vojaci jeho. Sadli na rýchlejšiu loď a doháňali našich kumštárov, len toľko, že ich už nedohonili.

„Kdeže si, starký?“ rečie k tomu fúkavému divostvorný lovec. „Nože, teraz napokon preukáž sa už aj ty, či si darmo kašu nedúchal!“

Starký sadol si hore na loď a jednou nosovou dierkou fúkol na ich vlastnú loď, druhou nozdrou pustil vietor na loď bašovu. Hneď rozstúpili sa lode na desať míľ od jednadruhej.

Bašu mohlo tam puknúť od hnevu!

Títo kamaráti šťastlivo dostali sa do svojej krajiny, so zlatom podelili sa na rovno a žijú až podnes, ak ešte vždy majú z čoho!

Mohlo by se vám líbit...