Dvä šibalci

Podal a rozpráva Samuel 0rmis. 1

Býval v dubové huare2 edon šibal, šua3 z lechké práci žit a ništ nerobit si žädal. Nazbiaral tody klokošó4 za plný mech a tajšól s nima po svete handlovat. Prišol do ednoho hostinca a tam šekal dákia štestia.

Býval s uhläry v druhé huare druhý taký šibal. I tot,5 kod6 muahol, rád druhyho cez lavišku previadól. Nahrnúl van7 do mecha tenkyho popele, ež8 ho mesto múky bude predávat.9 Tajšól svetom štestä hlädat a prišol do toho hostinca, kde si tot prvý šibal búl zasädnúl.

„Daj Boh štestä!“ povia totot,10 koj dnu vkrošil.

„Pamodaj i vám,“ povia tot prvý. „Kdehe idete?“

„Múku predávat. Tuž11 a vyhe?“

„Jä predávam orechy.“

V noci, kým ešte múkär spal, skoší klokošär na nohy a myslí sebe: „Jä si vezmem jeho mech mesto mojho, ve van12 to nebude vedet. A iste uchytil mech s popelom na pleco a hybaj domó.

Prebudí sä i druhý a pódä:13

„Kdehe sä tot podel? Tot si vara muaj popel zvel14 mesto orechó. No, to je dobre. Len chytro teráz domó, aby sä nevrátil.“

Tu uchytí milý mech s klokošemí na chrbet a popchýná behom domó:

„Ženo, daj koryto,“ kriší ešte na ceste, „nesiam ti orechy.“

„Len kde si jich vyprädól?“ povedá žena, „ši sä Boha nebojíš, ludí klamat!“

A prnesia15 koryto a van s velkó nádejó vyhrnúl — klokoše.

„Daj, ženo koryto!“ volá aj tot druhý, kod domó prichádzel, nesiam ti múku.“

Žena predloží koryto a s velikó radostó myslí si už na to, akia halúšky preciadzät16 bude. Ale se ti jé tu vysype — popel.

Tiato dve fijalky17 vybrali sä potom edon druhyho hlädat a zišli sä zas na tom hostincu.

„Ej, brášok,“18 póda edon, „ale si ty kviatok!“

„Ej, ale si ho mi aj ty za kviatok!“ póda druhý. „Ale už kod smo takí šelmove schytralí, pomo19 my vedno na eden penäz slúžit.“

A tak išli, až prišli ku ednomu domšoku, šua na edné široké lúke stál. Našli tu ednú jendžibabu.

„Daj Boh štestia, pani matko!“

„Pamodaj i vám, mojo deti, kde idete?“

„Službu hlädat, ši by ste nás nezveli?“

„Ba vára vás vezmem choc20 aj obidvoch.“

„A my radi puajdemo choc aj obidvä. A šuaže nám dáte robit?“

„Edon mi budete ednú jelovicu pást a druhý od né staje šistit.“

A tak na druhý den všäs21 ráno išol klokošär ednú chudú jelovicu pást a múkär randavia staje vymetat a hnoj z nich vynášet.

Koj totot vajšól do toho chliava, ani za dva košäriky hnojä nevidel. Ale koj dvere otvoril a slnco napustil a zašnúl hrebat, von vynášet, tu mu naveky väc pribúdalo a šim väc22 sä hrdloval, tým väc videl pred sobó.23

Tot klokošär s tó kravó, rano, kým slnco nepálilo, i bil ju a predci len tak z nohy na nohu sä vlekla. Ale kod slnco prihrälo a jaloviška sä rozhräla, tu ti hlavu zodvihne, ošima bystrí, rozihrá sä a hybaj po skalinách, po jedlinách do skoku. Van si ti už búl lehnúl aj do trávy a pošnúl driamat, že kod se mu, pódá, ani z mesta nehne. Ale ráz zdúpne,24 koj zazre, ež kraviška poskakuje. Volá, vábí ju: Nä, malá, nä!, zahánä, ale ona len vše väšmi, vše delé,25 skoro ani nevládal za nó behat. Po poludnú sä už nazdal, že mu svetom ujde a popredku sä bál staré baby. Ale kod slnko zašälo zapadat, i kraviška slábla, koj zapadlo, už tak oslábla, šua sä len tak z boka na bok potánäla.26

S velko robotó ju prihnal do dvora. Na dvore ho stretne múkär s košärikom27 hnojä:

„Brat, ši si sä dokonal28 pri tom košäriku?“

„Horký dokonal! Teräz edon košärik nesiam a ráno som edon vyniasól, ve ti mi to za robota! A ty si sä velá za tú štrbavó trló29 naliatal?“

„Horký naliatal! Calý den som spal, ani sä nepohla odo mnä.“

Na druhý den povia tot, šua všera tia staje šistil:30

„Brat, pust mnä dnes s tó kravó, nach i jä tia polá vidím a zohrejem sä na slncu.“

„Dobre, švagre, choj,31 koj tak chceš. Ale ti popredku radím, vezmi si stolok32 na chrbet, lebo nebudeš mat na šom sedet a stát ti bude unovano. Aj pípu s dlhó pipsárkó33 si vezmi, aby si sä mal s ším zabávät.“

Tak si z radosti prešärovali robotu: múkär šol kravu pást a klokošär ostal staje rädit.

Múkär kravu rano ledvác vyviadol zo staji. Ale kým pípu pripráväl, dohánu narezal a stolok na chrbet priväzal, už slnko mocne hrälo. Vynde s kravó na záhumnia, tá zašne veselši krášet. Prídú ku huare, zašne slnko pripekat: milá jelovica sä pustí do skoku, hned do chrasti, hned na lúky, hned z vršku, hned do vršku. Van chce za nó34 do vršku, tu mu dlhá pipsárka nedá, lebo si takú búl pripravil, šua sä mu až po zemi vlášila. Chce za nó do chrasti, tu sä mu stolok medzi konáre zapliatol, že sä i sám ledvác vyslebodil. Jelovica medzitým sä mu stratila a van v strachu za nó dobre neošedivel. Ale vešer na mraku sama krava pomály sä domó vlekla, ešte ju ku pokonu drúkom mastit35 musel, aby len šla.

Kod príde pred staju, vidí klokošära, šua od rana len vlášil a vlášil a naveky mu pribúdalo a hneval sä i na seba i na tamtoho, ež i to težká robota.

„Ej, kamarát,“ podá, „ši si ty pes!“36

„Ej, varahe, si aj ty pes!“

Ale ništ37 däle nepódali, len sä edon na druhyho usmäli.

Na tretí den si pýtali od baby plácu, že už nechcú dälé slúžiť, aj nemaužú, lebo že ešte musä i väc sveta skúsit.

„Tuž, šuaže vám vyplatím, mojo deti?“ poviä stará baba.

„Len penäze, stará matko, len penäze.“

„Chojte tody át tam38 do té jamy a nahrnte si plný plnišišký mech dukátó!“

Skošil klokošär tanu a múkär ostal na vrchu, aby jeho aj dukáty potom vytähnúl. Tot tamnu nahrnúl do poly mecha dukátó, ale si potom daš39 pomyslel a do poly sebä vopchal a pokršil sä do mecha.

„Tähaj tia dukáty!“ zavolá hor na toho.

Tot na vrchu tähá, kelo40 mu para staší, až i vytähne mech a uchytí so šitkym na pleco a hybaj! uteká, uteká, že by ho ani na sto konoch nedohonil. Kod sä už búl vystavil,41 tak zošmaril42 mech, utúlil sä do chrasti a zaspal.

Ráz sä ti len mech rozväže a z neho vyskoší chlap ako dub. Poobzerá sä, ši dakdo tu nito, a kod toho vidí spat, vylúší mech s dukátý na pleco a hajda43 bokom do huary.

Pred vešerom zobudí sä šibal múkär v húštäve. Kdehe mech? Mesto prázdnia i napravo i nalävo.

„To ho iste tot švandrák odniasol,“ povia sám sebe. „Ale poškaj, ptášok, ve ty sadneš na lep, ve si ty ešte ni däleko.“

Tu pošne po té húštäve chodit a mihahat ako kuan.44

A milý klokošär naozaj tam búl skrytý v húšti, lebo sä bál prosto za cestó do domu, ež by ho múkär dohonil. A len šua zašúl mihahat, hned si pomyslel:

„Hej,“ pódá, „dobre sä mne bude domó na konu niast!“

Vynde z kríka a zašne konä vábit:

„Nä, končo, nä!“

„Aha tu si kuncút!“ stane mu múkär do cesty.

„Tuž, ši si to ty, figlär!45 Ve som sä jä nazdal, ež to dáky kuan.“

„Ve som jä chyba to chcel, poj,46 už teraz puajdeme vedno.“

Tak šli vedno ku klokošärové žene, ež tam budú bývat, bo múkär povedal, ež van nikoho doma nemá. Bývali pon47 za dva dni vedno. Ráz v noci skape múkär i s penäzmí a pod prosto domó ku svojé žene.

„Ženo, na, vezmi totot dukát a bež ku knäzovi, že som umrúl, aby ma ešte dnes zan pochoval. Aleže tiato dukáty ku mne do lády48 vysyp, aby ti ich dakdo neukradnúl. Ale mna zemó nezakryte, len deskamí, ve ja o tri dni prídem. A koj by mä za tot šäs dakdo hlädal, ty len povedz, ež som už pochovaný.“

Ak jé rozpódal, tak sä šitko stalo. Zadanýho huncúta pochovali a len ho tak do jämy položili, ani nezabili, ani nezahräbali, ež ho žena chce chodit oplakávat, koj jé tak nenazdajky49 umrúl.

Klokošär dobre vedel, ež i múkär ženu má, aj si iste myslel, ež ho tam nájde, len, pódá, šua za fígeľ50 už opä vymyslel? Príde k toho umrlýho žene:

„Kdehe pán brat, pani sestro?“

„Kdeheby? Bože muaj, ve som sa jä dožila vdovickýho chleba. Už mi umrúl, neborák, Pán Boh mu daj veselia zmrtvych vstania! Len ochorel a umrúl.“

„Tak,“ pódá, „a ši dáký starý mech po nom neostal?“

„Ništ mi po nom neostálo, šitko, šua mal, išlo s nim do hrobu.“

„Tak mä tody aspon k jeho hrobu zavedzte, nach ho oplašem i jä neboráka, ve smo my dakody vedno na edon penäz slúžili.“

Ale ho tu pani sestra nechcela viast, ani ništ s nim mat, len ho het51 odbavit. Vtom sä van sám zachytil do cinterína a tam zašne mrmlat ako bujäk. Tot v tom hrobe práve tia penäze šítal, ale koj zašúl buj ška, prestál šítat a zavolal:

„Hej, malá, héj!“

To pošúl na dvoch nohoch bujäk a prosto dudle52 až ku novýmu hrobu a tu zašne hrebat nohami a zem do jamy sýpat. Tu sä bál tot pochovaný53 a strašil, ak len vedel. Napokon nemuahol sä bujäk od smiachu strímat, zavolal:

„Ši si tu, kamarát?“

„Tu!“

„Ej, ši si ty pes!“

„Varahe,54 si aj ty pes!“

Ništ väc nepódali ale si penäze rozdelili a tajšli každý svojó cestó.

 

1Podávame tu podľa nášho sľubu prvý kus vo vidiekohovore a to síce gemerskom. V Gemerskej stolici síce každá dedina má svoj hovor či podrečie, a tak by ťažko bolo na taký hovor ulahodiť, ktorý by každý Gemerčan za svoj uznával. My tu predsa píšeme, ako najvšeobecnejšie sa dá. Vybrali sme si na tento cieľ nie povesť, ale len žartovnú rozprávku, bo takáto sa nám k nášmu cieľu príhodnejšia vidí a sama v sebe takto originálnejšie zneje.

Aby čitateľ tomuto hovoru lepšie porozumel, napred púšťame tieto vysvetlivky: ae vzali sme z latinského alphabetu, vyslovuje sa ako predĺženô ä, roztvorenejšími ústami ako toto, ua stojí tam, kde inde v slovenskej reči uo, ô, krátke e nezmäkčuje nikde (ako v ostatných kusoch tohto vydania) predchádzajúce spoluhlásky, bo gemerskô podrečie mäkkých spoluhlások nemá. Z tej príčiny píšeme v ňom i tam y, kde ináč i stojí, ó je znak genitívu -ov, alebo inštrumentálu -ou, vyslovuje sa ako v druhých rečiach dlhô ó, taktiež minulé časy na -ól, -úl vyslovujú mnohí Gemerci len ako dlhé ó, ú, napr. prišó miesto prišol, padnú miesto padnul.

[V našom prepise tejto rozprávky sme sa v niečom odchýlili od prepisu Dobšinského: nepíšeme ae, ale ä, píšeme i a y podľa spisovného pravopisu, pritom upozorňujeme na konštatovanie Dobšinského, že v Gemeri (presnejšie ide o stredný Gemer) niet mäkké ď, ť, ň, ľ. Preto všetky slabiky de, te, ne, le, di, ti ni, li treba v tejto rozprávke čítať s d, t, n, l, neslobodno ich čítať s ď, ť, ň, ľ. Okrem toho sme, práve tak ako v ostatných nárečových textoch, prepisovali predpony s-, z- podľa bežnej slovenskej výslovnosti a podľa dnešných pravopisných pravidiel. Prepisovali sme teda v tomto texte: nasbiaral na nazbiaral, sišli sä na zišli sä, zchytralí na schytralí, zkúsit na skúsit. Treba ešte poznamenať, že v tomto nárečovom texte je š namiesto č, ia namiesto ie, ua namiesto uo, ô, a namiesto ia a ešte niektoré menšie zvláštnosti.

Nepresnosti v nárečovom zápise, ktoré sú u Dobšinského, sme ponechali.]

2hora

3čuo,čo

4klokoše sú šišky, čo na dubovom liste vyrastajú, i dubence zvané, nemecky Eichäpfel.

5ten

6keď; to istô znamená koj.

7on

8že, na konci slova povedá sa -he, viď nižšie: kdehe = kdeže, vyhe = vyže.

9neurčitý čas má všade tvrdô t, miestami v Gemerskej vyslovuje sa i -č, teda: predávač, hlädač atď.

10tento

11nuž

12veď on, vždyť on.

13povedá.

14vzal

15prinesie.

16preciedzať, od cediť.

17Slováci nazývajú napospol človeka, ktorý sa klamaním iných zaoberá, fijalkou. Taktiež o takom človeku sa povedá: Ale je to kvietok!

18braček

19poďme

20hoci, trebárs, česky: byť i.

21včas

22čím, čím viac

23sebou

24zľakne sa.

25vždy väčšmi, vždy ďalej.

26klátila sa.

27košiarik, filfas

28či si ustal

29trlica, nástroj na trepanie konôp a ľanu, tak sa posmešne volá chudá krava.

30čistil

31choď

32stolec, stoličku.

33pípsárka, eine Röhre.

34ňou, ní.

35mastiť, t. j. biť.

36toľko ako nemecky: du Schelm!

37nič

38hen tam, tamto.

39dač, niečo.

40koľko

41vystaviť sa = tak ustať, že ďalej nevládze; vystaviť niekoho = dovtedy ho naháňať, kým ukonaný ďalej nemôže.

42zhodil

43to, čo hybaj, srbskô: hajd, hajdmo, v Gemeri často užívanô.

44kôň, kůň.

45švandrák, figliar-šelma, čtverák.

46poď

47asi.

48truhly

49nenadále

50fígeľ, toľko ako žartovný kus, často pritom i zlostný znamená, tiež ako tu: podvod, lesť.

51preč odpraviť.

52mrmle, hlas bujaka (byvola) nasleduje.

53pohrobený

54veruže.

Mohlo by se vám líbit...