Dvanásti bratia a trinásta sestra

Podal a rozkladá Pavol Dobšinský.

Jeden kráľ mal dvanástich synov: pekných, vyrastených ako jedle šuhajov a jedno druhému tak podobných, že ich každý na prvô oko za bratov poznal. A veru sa aj nemali veľmi čo deliť jeden od druhého, lebo rok po roku jeden za druhým narodili sa na svet.

Rodičia ich všetkých veľmi radi mali, ale toho najmladšieho matka predsa najradšej videla a nikdy nebolo vídať zármutku na jej tvári, kedykoľvek na toto svoje najmladšie dieťa pozrela. A to čím ďalej i tento, i ostatní hore rástli, tým bola väčšia radosť rodičovská z nich.

Ale tu veru raz začala kráľovná smutnou byť a ani len vtedy sa jej tvár nevyjasnila, keď svojho najmladšieho syna videla. Dosť sa ju spytovali synovia, čo je taká smutná? Že či sú jej oni azda nie dosť dobrí? Ona na to nikdy ani jednému z nich neodpovedala. Raz kráľ voľačo sa zhováral s kráľovnou v záhrade a ona po tej rozprávke ostala ešte raz smutnejšou. Tu pristúpil k nej ten najmladší syn.

„Ale mamička, povedzteže vy mne už raz, čo ste vy od jedného času taká smutná?“

„Ach, syn môj drahý,“ povedala mu matka, „ak ti poviem, zle je, ak ti nepoviem, nuž je ešte horšie.“

„Veďže mi už tak radšej len povedzte, čo je?“

„Ach, veď ti poviem, poviem, bohdaj by som ti radšej povedať nemusela! Ale to už ináč nebude. Vidíš, syn môj,“ rozprávala mu ďalej, „vy ste dvanásti bratia a žiadnej sestry ste nemali ani nemáte; a to bolo dosiaľ naše i vaše šťastie. Lebo váš otec to dakedy prisahať musel, že len dovtedy smie svojich synov pri živote nechať, kým sa mu nenarodí dcéra; aby jeho synovia nikdy sa nedoznali, že dakedy sestru mali a jeho dcéra aby sa nikdy nedoznala, že dakedy bratov mala. A teraz ja sa cítim v nádeji a všetko sa mi tak vidí, že syna nebudem mať, ale dcéru. Ak ja dcéru porodím, tak vy všetci zhynúť musíte. Váš otec vám o tom nič nedá znať, ale popredku vás pošle na náš druhý zámok. Tam vás dá pobiť ešte v tú noc, keď by sa vám narodila sestra. Ale ja by som nechcela, žeby ste mne vy pohynuli. Tak hľaďže, nepovedz nikomu nič, ani tvojim bratom, kým doma budete! Lebo by si i mňa i vás o život pripraviť mohol. Len keď vás otec pošle na ten druhý zámok, poslúchnite ho a choďte ta! Tam povieš tvojim bratom, čo je vo veci. A keď už tam budete, tak každú noc z vrchu zámku pozerajte sem na náš zámok! Keď uvidíte na našom zámku v noci trinásť sviec horieť, tak sa vám narodil trinásty brat, a vtedy sa nič nebojte! Ak by ste ale uvideli len jednu sviecu, takže utekajte! Bo to bude znak, že sa vám narodila sestra a váš otec že už poslal vás pobiť. Nájdete tam, čo vám bude na cestu treba, a tak sa len pusťte všetci spolu do sveta!“

Ešte potom dlho plakala nad týmto svojím najmilejším synom a on si matku len tešil, že to azda ešte všetko na dobrô vypadne, čo aj budú prinútení pred otcom utekať, že aspoň sveta skúsia a dakedy, keď otec umrie, sa navrátia.

O dakoľko dní dal otec k sebe zavolať všetkých dvanástich synov a vravel im takto:

„Synovia moji, vaša matka je čosi chorá; vidíte, ako sa trápi od jedného času. Potrebuje ona pokoj, a tu pri vás, že ste toľkí, nikdy je nie ticho v dome. Pôjdete vy na tamtoten náš druhý zámok, tam sa môžete do dobrej vôle zabávať a hrať, kým vaša matka ozdravie. Potom vás dám naspäť zavolať.“

Synovia poslúchli, pobrali svoju zbroj, rozlúčili sa s rodičmi a odišli na ten druhý zámok. Tu ale im rozpovedal najmladší brat, čo je vlastne vo veci a čo robiť majú. Nuž oni každú noc do polnoci jedni dvaja a od polnoci druhí dvaja na vrch zámku strážili, čo sa ozaj bude robiť na tom otcovskom zámku? Po prvé dve noci nebolo nič, ale v tretiu noc, na samú dvanástu, začalo jedno svetlo na otcovskom zámku horieť. Čakali za chvíľku, či sa zažne aj druhô, ale to sa nezažínalo. Chytro sa pozobúdzali, pobrali sebou zbroj a peniaze, posadali si na kone a utekali.

*

Prosto len do druhých krajín sa zabrali, aj tam len vždy ďalej sa púšťali, aby ich otec dajako nedostihol. Na dlhej ceste potrovili všetky peniaze, popredali naposledok i kone i kráľovské šaty i zbroj. Obšarpaní, otrhaní a vyhladnutí prišli napokon do jedných velikých hôr. Tu si umienili, že akonáhle tie hory prejdú, hneď u dajakého kráľa do služby stanú, bo si mysleli, že ich tam už otec len nenájde.

Ale tu im tá hora voliako dlho trvala. Šli tri dni, tri noci, a ešte vždy len do väčšej húšťavy zachodili. Cesty, chodníka nebolo, len pomedzi chrasť za divou zverou sa ťahali. Napokon, keď už tak ustali, že od chôdze a od hladu ďalej nevládali, prišli na jednu lúku. Na tej lúke na samom prostriedku stál jeden starý, pustý zámok. Pred ním i za ním len samé lesy a hory! Dlho čakali, že sa dakto ukáže z toho zámku, aby poznali, čo za stvorenie v ňom býva; ale kde nič, tu nič, ani len vrabec na streche nezačvirikal. Pred večerom sa osmelili dnu.

V zámku všetko pootváranô, ale aj všetko pustô, nikde živej duše! Vprostred zámku palota a v nej dlhý dubový stôl a na ňom pre dvanásť osôb prikrytô a pri každom tanieriku po kúsku suchého chleba. Dajedni z bratov naraz chceli chytať a jesť, bo už ledva stáli na nohách od hladu; kremä ten najmladší ich upomenul, aby sa cudzieho nedotýkali, že však ho oni vynájdu v tom zámku, kto to prikrýval, a potom si budú pýtať. Otvorili ďalej dvere z tej paloty. Tu chyžka malá a v nej jedna slamená postieľka a pri nej stolička, a na stene chudobné šaty a zbroj: všetko tak, akoby pre toho najstaršieho brata bolo prichystanô. Za prvou chyžkou druhá, za druhou tretia, a tak až po trinástu a každá otvorená a v každej pre jedného z nich postieľka, stolička, zbroj a šaty; len tie trináste dvere zamknuté boli. Kremä kľúčovou dierkou videli, že tam nado dvermi zlatý stolec visí, pri stene zlatá postieľka a na stenách zlaté šaty pre jednu ženskú osobu. Dosť sa oni namáhali dnu, že už tam nájdu toho, kto v tom zámku býva; ale tie dvere otvoriť alebo vylámať naskrze nebolo možno. Búchali, volali, že sa im ozve voľakto, lež odtiaľ sa nik neozval, ani najmenšie sa nepohlo v tej chyžke. Nuž sa oni uzniesli na tom, že ten pustý zámok zaujmú a hneď sa i s chyžkami podelili: najstarší prvú a tak ďalej, najmladší tú dvanástu si zaujal.

Nato sa vrátili do paloty, že ani tým kúskom chleba už teraz neodpustia. Tu už každému na tanieri po kuse polievky ponaberanô. Hneď si každý doniesol svoju stoličku, a čo našli, zjedli chutne. Za polievkou samô sa im na stôl donieslo po kuse mäsa, za tým trocha hrubej strovy. I čudovali sa, kde sa to všetko berie, keď v celom zámku ani kuchyne, ani ničoho takého nenašli, ale teraz veľa na tom nerozmýšľali, po toľkom hladovaní im len o to šlo, aby už žalúdok toľké kriky nerobil. Pojedli všetko, akoby ho bol spálil. Po večeri si políhali spať a usnuli s tým, že veď bude v noci alebo ráno, čo bude!

Na druhý deň bolo už slnce vysoko, keď sa pozobúdzali. Poobliekali sa do svojich nových šiat, pripravili sa do zbroje, a tak sa šli do veľkej paloty všetci vítať. Tu na dubovom stole našli zase dvanásť kúskov suchého chleba a čerstvej vody. Zajedli si smelo a hneď začal každý svoju zbroj ukazovať, vychvaľovať a sprobúvať. Tak sa zabávali a žili v tom zámku niekoľko dní a vždy ešte čakali, že sa im dakto ukáže. Ale v zámku, okrem nich, všetko ostalo pustô. Veru si oni len to pomysleli, že tu najlepšie pred otcom ukrytí budú a že keď len zbroj majú, tak im nič nechybuje. Tá hrubá strova, na ktorej dosiaľ žili, síce neveľmi sa im páčila, bo ako kráľovskí synkovia i na pečienky navyknutí boli, ale si mysleli, že zveriny dosť dookola, takže si oni sami na pečienku zastrelia. Pobrali sa na poľovačku. Hneď prvý deň boli šťastní a k večeru každý z nich doniesol do paloty dáku zver: ten vtáka, ten zajaca a ten srnu. Bláhali si, ako im to chutnať bude, keď im miesto kaše a krúpov na zajtra pripravia pečienku. Ale tu ráno v palote o nastrieľanej zverine ani znaku, ani večer na stôl z nej neprišlo nič, len zase hrubá strova a suchý chlieb. Tak to šlo deň po dni, týždeň po týždni. Nastrieľaná zverina vždy cez noc pokapala, a pečienka žiadaná nikdy na stôl neprišla. To dajedných už pomrzelo, že vraj, čo oni kráľovskí synovia majú tu takú biedu trieť, že im inde lepšie bude — a chceli sa preč pobrať. Len ten najmladší im to nedopustil, že by aspoň dakoľko rokov tu počkali, kým otec na nich zabudne a hľadať ich prestane. Tak oni žili tu celých dvanásť rokov, vždy na mále a na biednej hrubej strove. Kremä keď si niekedy na poľovačke dákeho vtáčika alebo zajačika upiekli, tak dačo lepšieho zjedli. Ale na tú svoju sestru ustavične si sťažovali a zastrájali sa jej zle-nedobre, že ju zabijú, ak sa im dostane dakedy do moci, keď oni nevinní pre ňu toľkú biedu trpieť musia.

*

Za ten čas doma ich sestra dorástla a len tak krásou prekvitala. Rodičia už aj zabúdali na synov, takô milô im bolo toto dievča a tak dobre vedelo svojím štebotaním a vyspevovaním celý zámok zabávať. Otec i matka len tak rástli od radosti, kedykoľvek na to dievča pozreli. Že ono dakedy bratov malo, o tom nesmel nik v zámku ani najmenšie naštrknúť. Ale táto štebeta ako trocha k rozumu prišla, neprestala to jedno honiť, že či ona ozaj žiadnych bračekov nemala a že ako jej to pusto, keď je ona samotnô dieťa, a nemá sa ako ani s bračekom, ani so sestričkou potešiť. Dosť jej to chceli z hlavy vyraziť, ale ona si to nedala. Najmä matku každý deň unúvala a neprestávala sa ju spytovať:

„Ale, mamička, už mi len raz povedzte, či som ja ozaj nikdy brata nemala, ani nebudem mať, veď to každô dieťa alebo bračeka alebo sestričku má?“

„Ach, dievka moja, ani sa ma neopytuj toľko, už si ty len sama s nami v celej rodine.“

„Ale som ačak vždy tak nebola?“

„Bola, nebola; čože ti je po tom, veď ťa to nepoteší!“

„Ba ver’ ma, mamička, poteší, len mne vy to už raz povedzte!“

A tak to šlo i ďalej, kým len matka nevyrozprávala všetko o jej dvanástich bratoch, akí boli, čo robili, ako sa do sveta pustili a ako ich otec na všetky strany dal hľadať.

„Nuž a či ich to, mamička moja, naskrze nikto nemohol nájsť, kde sa podeli?“ opýtalo sa dievča.

„Veru nikto, dievka moja!“

„Ach, nuž veď ich ja vyhľadám, daj sa ti mi bože, veď to i veľká vec!“

„Veru veľká, dosť vojska sa tých už nahľadalo, a predsa ani chýru o nich. Kdeže by si ty šla, veď si ty len malô dievča!“

„Ej, ba veru som ja už dosť hodná. Pôjdem ja len z dediny na dedinu, z dom na dom a všade sa povyspytujem: či ste tu nevideli takých a takých dvanástich bratov putovať? A keď poviem, že som ja ich sestra a že ich chcem vyhľadať, nuž mne to dobrí ľudia, čo ich videli, povedia. Veď azda sa len do zeme neprepadli, žeby ich nik nebol videl?“

A takto by ešte dlho bolo to dievča matke vykladalo, ako si tých bratov hľadať bude, keby na to nebol prišiel sám kráľ a neopýtal sa, že čo to zase šteboce.

A dievča mu povie zrovna do očí, že si veru ide bratov do sveta vyhľadať.

Dosť kráľ všakovak i hrozil, i prosil, i bránil, i odkladal vec zo dňa na deň, dosť i kráľovná plakala a dcéru odhovárala, že s kým sa ona tešiť bude, keď ani dcéru mať nebude, táto sa ani odstrašiť, ani odhovoriť nedala, a len ísť a ísť za bratmi. Naveľa jej to rodičia povolili a vypravili ju s peniazmi aj s mnohými sluhami do sveta.

*

Šla ona z dediny do dediny, z krajiny do krajiny — tu nikde o jej bratoch ani chýru ani šľaku. Pomaly sa peniaze minuli a sluhovia jeden po druhom ju pozanechávali, bo nik nechcel s ňou chudobu a biedu znášať. Samotná ako palec putovala i ona do tých hôr, kde jej bratia bývali.

Na tretí deň, ako po tých horách putovala, prišla i ona do toho starého zámku. Vnišla prosto dnu, že sa i tam bude vyzvedať o jej bratoch. Títo boli práve na poľovačke, a tak v celom zámku ani živej duše nenašla. Len v tej palote na dvanásť osôb bolo prikrytô a pri každom tanieri kúsok toho suchého chleba. Uchytila si od kraja jeden a zjedla. Potom prešla všetkých tých dvanásť izbičiek až po trinástu. Tá sa jej sama otvorila, ona vnišla dnu a v strachu, že už za sebou hrmot počula, učupila sa pod tú zlatú stoličku pod dvere.

Dvanásti bratia práve vtedy prišli z poľovačky domov. Nespozorovali nič, iba keď si najmladší ku večeri sadal, tu mu chleba niet!

„Dakto ste mi,“ povedá, „chlieb prekryli; vráťte mi ho!“

„Ej, kto by ti tuná chlieb prekrýval?“ povie mu najstarší, „čuš a jedz, čo máš.“

„No, ba mi je nie tu; pozri, že mi pri tanieri prázdno miesto. Ak ste mi ho neprekryli, nuž ste mi ho zjedli,“ žaloval sa tento.

„Kto by sa tu na tvoj chlieb lakomil? Nepokúšaj nás!“ osotili sa naňho bratia.

„Ej ba! Veď viem,“ hovoril tento, „že vám nikdy nie je dosť na tom, čo tu máte; naveky sa žalujete, že musíte hlady mrieť. A ja len toľko mám, koľko vy; a teraz mi ešte aj z toho odnímate.“

Z reči do reči taká hádka povstala medzi nimi o tú omelienku suchého chleba, že sa jeden druhému do vlasov dávali. Taký krik robili, že ich sestra až hen do tej trinástej izbičky počula, čo za reči medzi sebou mali. Tu najviac potom len na ňu zle bolo, že je ona všetkému príčina; bo že keby nie ona, žili by si dosiaľ doma po kráľovsky a toľkú núdzu by netrpeli. Naposledy, keď sa takto nažalovali a navadili, tak sa i pod svedomím všetci jedenásti tomu jednému vyspovedali, že mu oni ten chlieb nevzali.

„Tak,“ povie ten najstarší, „musel dakto cudzí tu byť, čo ten chlieb vzal. Poďme a hľadajme ho! A keď ho nájdeme, priam ho zabijeme, načo tu medzi nami roztržky robí a aj o ten ostatný kus chleba nás pripraviť chce.“

Hneď poskákali všetci. Zdulovali všetky kúty v zámku, ale nič nenašli, bo do tej trinástej chyžky ešte dnu nemohli. Hľadanie sa im naposledy zunovalo, nuž išli každý do svojej chyžky spať.

Ako sa zoblieka ten najmladší z nich, začuje v tej vedľajšej trinástej chyži dýchanie. Hneď si on pomyslel, že už vynašiel zbojníka; lebo v tej chyži nebolo dosiaľ počuť ani muchu prebrnknúť. Priložil ucho na kľúčovú dierku a dýchanie počul ešte lepšie; potisol dvere a tie sa mu teraz otvorili. Tu našiel krásno dievča, jemu samému v tvári veľmi podobnô. Hneď z tej podoby na to súdil, že to bude ich sestra. Tak sa jej len potichu prihovoril a vyspytoval sa ju, kto je, čo je?

Ona mu hneď všetko vyrozprávala. Že je ona ich sestra a koľko už ona vytrpieť musela, kým ich vynašla; ale že sa bála ohlásiť, keď počula, ako sa vadia a ako sa jej zastrájajú, — a že ona musela ten kúsok chleba zjesť, lebo že jej už o skapanie išlo.

„No, neboj sa ty, sestra moja, nič,“ povedal jej naostatok brat. „Len ty tu ostaň, kým ťa prídeme zavolať; ja to pri bratoch vykonám, že ti nič neurobia. Zajtra ich trochu pribavím na poľovačke, kým aj polievka na stôl príde, ty každému z jeho chleba odlom a z polievky odjedz! Veď uvidíme, čo na to povedia.“

Na druhý večer, keď sa bratia navrátili z poľovačky, bolo každému z chleba odlomenô a z taniera polievka odjedená.

„Hop!“ povedá teraz najstarší, „tu predsa musí dakto byť; vidzte, každému nám i chlieb i polievka chybí. Ani nejedzme, len poďme a hľadajme ho! My toho musíme dostať a zabiť.“

„Ale,“ povie mu ten najmladší, „ak by to dakto z rodiny, alebo naša sestra tu bola?“

„Hej! Tej by sme síce len neodpustili. Ona je všetkej našej biedy príčina. Hľadajme len za to, že ju zmárnime, ak je ona,“ volali bratia.

Dosť ich ten najmladší prehováral; či by takí ukrutní boli, sestru si zabiť, ak by to ona bola — oni naňho nedbali. Len sa rozbehli s holými mečmi po zámku, a že vraj kto ju prvý nájde, nech ju ten prekole. Neborká ich sestra tŕpla v tej trinástej chyžke, a len to čakala, kedy ju už prekolú; ale trinásta chyžka rozhnevaným bratom ani na um neprišla, ako taká, do ktorej sa nikdy nechodilo.

Po dlhom daromnom hľadaní políhali si spať a ráno šli zase všetci na poľovačku. Keď sa večer vrátili, tu každému z jedla chybí a postele všetkým poburtané.

„No, už ho musíme nájsť a zabiť, čo nám toto tu robí; veď je to do nestrpenia,“ zastrájali sa pri večeri všetci.

Ten najmladší im zas len pekne:

„Ale,“ povedá, „ak by tá naša sestra už rok o hlade a smäde nás hľadala a teraz by nás domov volala, že nám otec už nič neurobí?“

„Ej, už by sme jej tak len odpustili,“ povedali bratia.

„No tak poďte, tu je!“ povedal najmladší.

S tým ich zaviedol do tej trinástej chyže a tu sa všetci so sestrou uvítali a prosili ju za odpustenie, že sa jej nevinnej tak zastrájali; a nemohli sa jej dosť naďakovať, že ich prišla oslobodiť.

Ešte sa v tú noc len tam naspali a ráno nabrali z tej sestrinej chyže zlata na cestu a z tých svojich zbroj a tak sa pobrali von zo zámku, ani sa neobzreli. Práve vtedy sa bol trinásty rok vyplnil, ako tam bývali a ako ich sestra hľadala.

Ako tak idú von dvorom, ozve sa na nich jeden hlas z kúta:

„Tajdete,“ povedá, „a ani sa mi neodslúžite, že som vás od toľkých rokov tu choval.“

Obzrú sa — a tam stojí za nimi starec, šedivý ako holub. Hneď sa pobrali všetci k nemu a spýtali sa ho, ako sa mu majú odslúžiť?

„Deti moje!“ hovoril starec, „i to vám poviem, ako sa mi odslúžiť máte; ale najprv i to počujte, kto som ja, a načo ste vy tu boli. Ja som, či vidíte, vášho otcov vlastný brat; ja som ho vychoval a býval som mu vždy dobrý. Ale on ma z mojej krajiny vyhnal. Ja som potom ako chudobný človek o dvoch rukách pracoval, kým som tú strovu zozbieral, ktorou som vás už od trinástich rokov živil. Potom som moju krajinu na tieto pusté hory zaklial a vášho otca tak preklial, aby nikdy nebol šťastný ani na svojich potomkoch, kým vy za jeho hriechy hladom a biedou to nevytrpíte, čo som ja tiež dakedy trpieť musel. Vy ste to všetko pretrpeli a teraz už môžete šťastne panovať. Koľko chyžiek v tomto zámku, toľko veľkých zámkov nájdete v mojej krajine; každému z vás dávam jeden. Ale ešte voľač musíte vykonať. Najmladší z vás mi hlavu zotne.“

Dlho oni na to privoliť nechceli; ale im starec napokon rozkázal a ten najmladší mu ju sťal.

Vtom ako mu hlava odpadla, on sa na prach rozsypal, zámok pustý sa prepadol i s ním; ale na miesto toho stála okolo nich odkliata krajina s trinástimi zámkami. Dvanásti bratia svojich dvanásť a trinásta sestra svoj trinásty zaujala, v ktorom hneď aj svojich rodičov obydlených našla.

Tak sa radovali zase všetci spolu a panovali dlho a mocne.

Mohlo by se vám líbit...