Had, mačička a psík

Zdelili: z Liptova Važecká zbierka; Amália Sirotková, učiteľova v Hájnikoch pri Zvolene; Gustáv Reuss a Karol Hrenčík z Gemera; a tento i rozpráva.

Bola jedna chudobná vdovica a mala jedného malého syna, Janíka. Janík chodil do školy, veľmi sa dobre správal aj učil. V tom meste, kde títo chudobní ľudia bývali, býval kráľ. Janík malý, ako sa vo škole odbavil, tašiel každý deň na kráľovo smetisko, dač hľadať. Raz sa mu pošťastilo groš nájsť.

S veľkou radosťou bežal k materi a pochválil sa jej, že čo si on našiel. Matka so synom sa radili, čo majú s tým grošom robiť. A syn napokon povedal:

„Mamko! Ja si ten groš od príhody nechám, azda sa mi ešte zíde.“

Zostalo tak.

Na druhý deň pobral sa Janík zas do školy, a keď už bol neďaleko nej, počuje veľký krik a zavýjanie. Príde bližšie a tu vidí, ako chlapci jedného malého psíka bijú. Srdce ho zabolelo nad neborákom psíkom a riekol im:

„Chlapci, nebiteže toho malého psíka, nebite! Radšej vám dám zaňho grajciar.“

Chlapci odpovedali:

„Nuž daj teda a ber si ho!“

Doniesol Janík psíka domov; matka ho lála:

„Ach, ty sprostô dieťa, čože si to urobil? Čímže ho budeš chovať? Veď sám nemáš čo jesť!“

„Nelajteže ma, mamko, nie, veď ja mu budem po ulici suché kôročky zbierať, a tak ho budem chovať; môže nám byť ešte na dobrej pomoci.“

A tak i bolo. Janík, kde suchú kôročku videl, každú zodvihol a doniesol svojmu grajciarovému psíkovi.

Onedlho zase, keď išiel do školy, počul krik. Beží ta a tu zas videl tých samopašných chlapcov jednu mačičku biť. Janíkovi bolo ľúto toho zvieratka; povedal im:

„Dajte mi to mača, dám vám grajciar.“

A chlapci na tom pristali.

Janík si mačičku vzal domov. Doma ho neboráka zas len tá mať lála a povedala mu:

„Ak mi ešte dačo donesieš, ta ťa vyperiem z domu. Hľaďže ti ho, hľaď, čo ti on tu ešte nevystrojí.“

Janík čušal, bál sa slovo prerieknuť, aby sa mu to hneď teraz nezviedlo, čo mu matka len napotom sľubovala. Zvieratká mal dve, ale grajciar už len jeden.

Raz v nedeľu, keď išiel z kostola, napadol zas na tých istých šarvancov a díval sa im zďaleka, ako bili jedného hadíka. Pristúpil bližšie a povedal im:

„Chlapci, nezabite to malô háďa, dajte ho radšej mne!“

„Ej tak,“ odpovedali chlapci, „keď nám dáš grajciar.“

Janíkovi sa už nebárs chcelo ten ostatný peniaz vydať. Ale potom sa len odhodlal. Dal im ten grajciar a hadíka vzal so sebou.

„Akože tu teraz domov?“ myslel si Janík, „mamka ma bude biť, ale poručeno Bohu, ako bude, tak bude, len ja tajdem.“

Vnišiel do chyže, matky nebolo tam dnuká. On hadíka položil pod ohnisko k druhým svojim zvieratkám a čakal matku. Už bol i na tej mysli, že bude lyhať. Ale mu to nechcelo ísť. Keď sa matka navrátila, rozpovedal jej všetko tak, ako bolo. Ona sa i mrzela; ale jej predsa tak ako dobre bolo, skrze to, že Janík takô dobrô srdce má. Nechala stáť všetko tak.

Choval Janík, choval tie svoje zvieratká. Až raz hadík, keď už bol hodný, takto mu povedal:

„Janík, sadni si ty len na mňa, pôjdeme my k môjmu otcovi.“

On sa nedal veľa núkať sadol na hadíka a poď, tašli horami-dolami, pokiaľ neprišli na miesto. Skiaď šli, kde len aký had bol, všetko vybehlo na cestu a tak sa ako kráľovi klaňali tomu mladému hadíkovi. Bol ten hadík toho hada, čo je všetkým hadom za kráľa, syn. Na ceste takto riekol k Janíkovi:

„Hľaďže, Janík! Ty si ma od smrti odkúpil. Môj otec ti za to bude dávať, čo len žiadať budeš. Ale ty nič inšie nechci len jeho malý prsteň, ktorý tú moc má v sebe, že keď ho tri razy na prste skrútneš, hneď dvanásti obrovia vyskočia a spýtajú sa ťa: Čo rozkážete, mladý pán?“

Janík si to všetko dobre zachoval.

Prišli k diere, kde ten otec hadíkov býval. Tu sa hneď veľkô sipčanie hadov stalo. Radosť bola neslýchaná, že sa mladý princ domov vrátil. Otec syna, syn otca sa spytoval, ako sa má, čo a ako mu bolo, odkedy sa nevideli.

„Nebárs dobre,“ riekol napokon otec, „ja som sa za tebou jednostajne smútil.“

„Veď by ste ma ani neboli viac videli, keby nie tento statočný človek. Ten mi odkúpil môj život. Odslúžte sa mu za to, otec!“

„Odslúžim, odslúžim,“ pokýval starý hlavou, „nech si berie všetko, čo tu vidí.“

„Ja nechcem nič,“ ohlásil sa Janko, „len ten váš malý prsteň ak mi ho dáte.“

„Ej, ten ti nedám, ale tu máš zlata, striebra dosť, naber si!“

„Keď nedáte, zostaňte s Pánom Bohom!“ a poberal sa preč.

„Počkaj,“ zavolá starý had, „ty si predsa len divný človek. Na, tu máš ten prsteň! Aleže si daj dobrý pozor naň! Naber si ešte i z tohoto zlata a choď!“

Janko sa ponáhľal domov. Na ceste chcel sprobovať prsteň a skrútol ho tri razy. Tu hneď vyskočili obrovia a spýtali sa:

„Čo rozkážete, mladý pán?“

„Rozkazujem vám, aby ste do mojej matkinej komory šesť bočiek múky, geletu bryndze doniesli a na pôjd šesť bokov slaniny zavesili.“

„Dobre, dobre!“ povedali obrovia a zmizli.

Ako prišiel do mesta, kúpil jednu bochničku bieleho chlebíka. Vkročil do chyže a tu vidí na posteli matku od hladu omdlievať, mačičku, psíka zdochýnať.

„Mamko moja ľúba, mamko! Preberteže sa mi, preberte! Doniesol som jednu bochničku bieleho chlebíka, zahryznite si trochu!“

Matka prezrela, on jej dal toho chlebíka. Mačičke, psíkovi tiež. Všetko si chutne pozahryzovalo a občerstvelo:

„Nuž kdeže si ty chodilo, dieťa, bez môjho vedomia?“ ohlásila sa matka.

„Nehnevajte sa, mamko, bol som s hadíkom pri jeho otcovi, aj tam som ho nechal.“

„No, to si dobre spravil!“ povedala na to ona.

Po chvíli preriekol Janík:

„Mamko, ja som lačný. Mohli by ste trochu halušiek navariť.“

„Ach syn môj drahý, iba ak z popola. Múky nemáme ani za náprstok.“

„Ej, choďteže vy do tej komory hľadať, azda nájdete.“

„Darmo tam dač hľadáš, kde si nič nepoložil.“

„No, no, no, lenže choďte, azda nám dačo Pán Boh požehnal.“

Naveľa len šla do tej komory, a ako sa zadivila, keď videla šesť bočiek peknej múky a hodnú geletu bryndze. Nabrala i múky i bryndze, zamiesila, navarila, pobryndzovala.

„Ale teraz,“ povedá, „už nemáme masti, čímže ich pomastíme?“

„Choďte na pôjd, mamko,“ hovoril Janík, „azda tam kus slaninky nájdete.“

Už sa nedala tak veľmi ponúkať, šla a našla slaniny dosť. Odrezala hodný kus, pokrájala, vypražila, omastila halušky, len tak tieklo. Najedli sa všetci do chuti a bolo im dobre.

Janík sa po kuse stal mládencom.

„Mamko!“ povie tu raz, „ja by som sa už i oženil. Má náš kráľ jednu dcéru, choďte mi ju za ženu vypýtať.“

„Ach, syn môj, čože myslíš?“ zhíkla matka.

„No, len vy choďte, azda bude dač!“ nepopustil Janík.

Ako sprostá ženička, dala sa nahovoriť a tašla.

„Vinšuje vám môj syn dobrý deň a dobrô zdravie a dal vám odkázať, či by ste mu vašu dcérku nedali za ženu?“ riekla ku kráľovi.

„A ktože ste vy?“ opýtal sa kráľ.

„A veru ja tamto bývam v tom malom domčeku,“ odpovedala ona.

Kráľ sa smial sám v sebe.

„No dobre,“ povedá, „dobre; pozdravte vášho syna, že mu ju dám, ale tak, keď mi do rána taký palác dá vystavať, ako môj; inak nedostane nič.“

Prišla domov s dlhým nosom.

„Ty blázon,“ hovorila k synovi, „veď ma ty to len vyšleš!“

„Nuž a čože?“

„Nuž to, že ti ju dá, keď mu taký palác do rána vystaviaš, ako je jeho.“

„Keď je len to, mamko,“ zradoval sa Janík, „to je ešte nie tak ťažká vec.“

Večer si ľahli spať. Jano skrútol prsteň. Dvanásti obrovia sa postavili pred neho:

„Čo rozkážete, mladý pán?“

„To vám rozkazujem, aby ste mi do rána taký palác naproti kráľovho postavili, ako je jeho; ba ešte krajší.“

„Stane sa,“ odpovedali obrovia a zmizli.

Janko bol zavčasu na nohách. Pozrel, či palác stojí. Videl, že je pekný, zobudil matku a poslal ku kráľovi.

„Vinšuje vám môj Janko dobrý deň a dobrô zdravie a dal vám odkázať, že palác už hotový, aby ste mu dali vašu dcérku.“

Kráľ sa podíval von oblokom a videl ešte krajší palác ako svoj.

„Povedzte vášmu Jankovi, že mu ju ešte nedám, iba keď z tamtoho skalného vrchu do rána peknú vinicu spraví, v ktorej hrozná už budú zrelé, a nech mi pošle jednu sklenicu vína z toho hrozna na koštovanie.“

Vrátila sa domov; rozpovedala ako čo. Janko skrútol prsteň, rozkázal a na druhô ráno, keď hore stal, bolo všetko hotovô.

Kráľ koštoval víno. Bárs sa mu páčilo, ale mu dcérku ešte predsa nechcel dať.

„Nuž prečože mu ju už nedáte,“ rečie matka.

„Ej,“ povie na to kráľ, „musí od môjho paláca k jeho remenný visiaci most spraviť, okolo neho všelijaké stromy dať nasadiť, z ktorých jedny budú kvitnúť, na druhých bude ovocie dozrievať a na tretích už bude zrelô, aby si moja dievka mohla trhať, keď pôjde zo sobáša. Keď to spraví, tak mu ju už len dám.“

Janík i to vykonal a kráľova dcéra sa stala jeho ženou. Prvý deň po sobáši sa u kráľa hostili a na druhý deň sa mali hostiť u Janka. Kráľ, keď pozrel ráno oblokom, začudoval sa, že sa na Jankovom paláci kochy nekúria.

„Čože je toto,“ myslel v sebe, „hostia majú ta ísť na obed a tam ešte oheň nekladú.“

Poslal svojho mládenca, aby obzrel, ani ako to tam ide. Ten s tým prišiel naspäť, že sa tam na kuchyni iba trocha kaše varí. To Janko pre psa a pre mačičku dal variť. Vtom ale príde Janko a povoláva všetkých na obed. Hostia nevedeli, čo je, ako je. Tašli a cestou si trhali ovocinu. Ale kráľ stŕpal, len ho tak zima sepala.

Keď dochádzal obedu čas, Janko vyšiel von, skrútol prsteň a rozkázal obrom tie najlepšie jedlá na stôl doniesť. Keď bolo všetko pekne hotovô, Janko zaviedol hostí do tej izby, kde bol obed prichystaný. Bolo tam tých jediel, vína od výmyslu sveta! Kráľ sa divil.

Svadba sa minula a Janko so ženou len žili, ako žili. Ona sa síce naoko stavala, že ho bohzná ako rada má, ale s tým so všetkým len fígle zbierala, lebo bola v porozumení s druhým. Nemala spočinku, kým len nevyskúmala, kde on má tú moc, a on ako dobrý muž, všetko jej dôverne povedal.

Raz v nedeľu volala ho, aby sa dal ískať. On povolil a medzitým i pekne zaspal. Vtom mu tá prsteň z malého palca potichučku stiahla, na svoj položila a tri razy skrútila. Obrovia vyskočili.

„Čo rozkážete, mladá pani?“

„Rozkazujem vám, aby ste tento zámok nad čierno more na zlatý vlas zavesili; muža s matkou, psom a mačkou tu nechali!“

Obrovia pokývali hlavami a zmizli a s nimi zmizol aj zámok.

Keď sa Janko prebudil, našiel sa pod holým nebom. Pozrel na malý palec, prsteň v pekle!

„No,“ rečie matke, „už sme pod závozom!“

„Á, tak je to,“ povie na to matka, „nebolo ti vysoko čiahať, s chudobnou by si bol šťastlivý.“

„No nič to, mamko, budeme my zas len tak chudobáriť, ako sme dosiaľ chudobárili.“

A veru sa i tak stalo. Skočili zo šafľa do žochtárika! Ťažko bolo od dobrých jediel odvykať; psíkovi a mačičke sa tiež nedostávalo ako predtým. Všetci banovali za tým prsteňom.

Raz tak večer mačička so psíkom takto sa prihovorili k Jankovi:

„My tajdeme ten prsteň hľadať, či nás pustíš?“

„Veď vás pustím,“ povie Janko, „ale sa len darmo konať budete.“

Mačička a pes šli. Putovali horami-dolami. Každého sa spytovali, či by nevedel o takom a takom zámku. Všetko nadarmo! Až raz prišli nevdojak k čiernemu moru a tu vidia ten istý spravodlivý zámok na zlatom vlase visieť nad morom.

„No, chvalabohu,“ povie uradovaná mačička, „už je zámok tu. Ale k nemu ako?“

„Vieš ty čo,“ odpovedal psík, „ja viem dobre plávať, sadni si ty na mňa a tak pôjdeme.“

Mačička pristala.

Plávali, zadlho plávali. Pred samým večerom, už slnko bolo zašlo, doplávali sa k zámku. Tu práve vtedy vodu ťahali. Mačka so psíkom chytro skočili do vedra a dali sa vytiahnuť hore. Psík zostal v kuchyni skrytý, mačička si stala ku dverám. V izbe sa práve radili, že kde majú prsteň na noc skryť. Napokon povedala pani, že si ho položí pod jazyk a tak aj spravila.

Okolo polnoci, keď najlepšie spali, vkradla sa mačička do izby. Namočila si chvost, pretiahla cez piepor a previezla ho panej popod nos. Tej piepor v nose zavŕtal, kýchlo sa jej, prsteň cing na zem, mačka ho schytila a poď do kuchyne k psíkovi.

Pani vstala, zapálila sviecu, hľadala, a že dlho nenašla, nechala hľadačku na ráno. Ako počalo brieždiť, mačka so psom vošli do vedra, a keď slúžka ťahala vodu, pekne ich spustila dolu.

Naprostred mora začal psík mačičku prosiť:

„Dajže aj mne ten prsteň niesť, aby som aspoň mohol povedať, že som ho aj ja niesol.“

„Ej tak, aby si ho stratil!“

Ale ten ju neprestal trápiť, kým mu ho len nedala. Neďaleko brehu čľup spadol prsteň do mora. Vadila sa mačka naň, driapala, bila, ako len mohla. Vtom vyskočila jedna rybka z mora, mačka ju chytila a radosť nad radosti, tam bol prsteň v nej.

Šli ďalej svojou cestou. Psík zase len pýtal mačičku, aby mu ho dala niesť.

„Veď,“ povedá, „tu sme už na suchej zemi, tu ho nepustím do mora.“

Dala mu ho.

Prišli k Jankovi. Mačička od radosti vyskakovala, pes čúlil.

„No, kdeže prsteň?“ spýtal sa Janko.

„Tu,“ povedala mačička, „daj ho, pes!“

Pes nič a len bočil.

„No čože, azda si ho stratil?“

„Veru!“ odpovedal psík.

A mačička doňho, driapala, ako len mohla. Napokon povie:

„Janko, zohni jeden klinec a priviaž mi ho na chvost, pôjdem hľadať a ty pes so mnou!“

Pobrali sa nazad cestou. Mačička k psovi takto:

„Keď sa mi ten klinec zakvačí, taže skríkni, že je tu.“

„Dobre!“ odpovedal pes.

Mačka orala s klincom po chodníku. Raz pes skríkol:

„Tu je!“

Aj tam bol, vrátili sa s ním domov.

Janko mal zas prsteň a s prsteňom všetko. Oženil sa po druhý raz, vzal si chudobnú a žil šťastne.

Mohlo by se vám líbit...