Janko Hraško

Podal Janko Kalinčiak zo Sv. Jána v Liptove, hovorom tohože kraja.

Bola raz jedna žena. Len nemohla mať žiadnych detí. Nuž vždy Pána Boha prosila, aby jej predsa raz njakô to dieťa požehnau. Raz oberala hrach, nuž si tak sťažuvala:

„Ach, keby mi Pán Boh kceu požehnať aspoň takô detiatko, ako jeden hraštek, nuž by sa predsa môjmu srdcu obľahčilo.“

Raz, keď už bola od toho času hodná chvíľa, išieu jej starý do poľa orať a ona doma varila jiesť. Keď prišlo poludnia, ustavične z kuchyne a do kuchyne behala, oškúbala sa a beduvala:

„Ach, Bože môj, ktože môjmu stariemu jiesť zanesie?“

„Ja, mamo!“ zavolalo voľačo spoza pece.

Žena sa obzerala, ale nič nevidela. I hovorila popod nos:

„Ale ktože si, kdeže si, aby ťa porantalo?!“

„I — či ma nevidíte?“ odpovedalo to a skočilo spoza pece na nálepok,1 z nálepku na lavicu — a tam začalo tancuvať.

Bolo to takô malô ako hraštek a malo očká ako lepáriky, len sa mu tak ligotali ako milá vec.

„Ja som to, váš Janko, váš synáček!“ kričalo.

A keď sa mať dobre poprizerala, poprizerala, nuž videla, že ju Pán Boh vyslyšau, že je to ten ako hraštek, jej spravodlivý synáček — Janko Hraško.2

„No, mamo, len mi dajte skoro jiesť; potom zanesiem otcovi,“ volal Hraško.

Mať mu doniesla plnú misu halušiek a on neodišiou od nej, iba keď dno vykúkalo. Potom mu matka pekne na chrbát do plachtičky uviazala misu halušiek pre otca, vidličky a lyžicu pod pazuchu zastrčila; hrniec s polievkou vzau do ruky a išieu preč do poľa otca hľadať.

Išieu si on v dobrej mysli, hvízdajúci; až prišieu k jednému jarčeku. Tu začau škrabať sa v hlavu, nevediac si rady dať, ako cez vodu. Naposledy vytiahou lyžičku a vidličky spod pazuchy, sadou si do lyžičky ako do člnka, zavesluvau vidličkou a šťastlive preplaviu sa na druhú stranu. Potom vzau nohy na plecia a utekau, ako čoby ho hnau. Len tu voliakosi prevážiu sa a potkou sa na jednu hrudu; nuž tu pác! spadou do hrádze; hrniec sa mu zabiu a on začau sa topiť v polievke. Skoro ale vytiahou vidličku a tak ako na žrď podopreu sa a dočkau, až polievka preč odtiekla. Potom ale najhoršô nastávalo neštestia, lebo sa nemôhou z hrádze hore vydriapať. Čo neurobiu? Vystaviu si z halušiek most a tak vyslobodiu sa z hrádze a zase tie halušky pozbierau a išieu vo meno božie.

Uvideu otca. Zdeľaka už kričau:

„Ňaňo, ňaňo, ňaňko môj, nesiem vám jiesť!“

A sedliak sa veľmi začuduvau, keď len misu videu a nikoho, čo by ju bou niesou. I zavolau:

„Kdeže si? Čože si?“

„Ej, nuž či ma nevidíte? Ja som to, váš synček, váš Janíček!“

Zadiviu sa otec tým rečiam, lebo doma žiadneho syna nenahau. Ale ako je, tak je: keď sa mu Janíček ukázau, nuž ho ustískau, ubozkávau, ako čoby ho kceu zadrhnúť.

Keď natešili sa do dobrej vôle, Janko dau otcovi jiesť. Otec sa ho ale len to opýtau:

„A či si mi žiadnej polievky nedoniesou?“

A milý synček rečie:

„A veru nie, ňaňko; lebo prišieu pes a rozbiu materi hrniec, nuž vám nič neposlala.“

?Potom začau otec halušky jiesť; ale tie mu veľmi pod zubami chrapčali, nuž sa opýtau, že čo sa to za halušky. A Janko chytrý skočiu mu do reči:

„A veru to mak zle utĺkli, nuž sa to preto takie.“

Ale otec spozoruvau cigáňstvo, lebo videu piesok a zem na haluškách; nuž začau remeň z nohavíc odpasúvať a Janka ním mastiť. Ale tento nečakau dlho, pobrau nohy na plecia a utekau k volom, lebo zavoňau že by ho to bolelo.

Sedliak, keď sa najiedou, pribrau sa zase ku svojej práci a nedbau nič na to, že mu syn utiekou. Iba keď začne orať, nuž Hraško volovi v uchu začne kričať:

„Hejsa, ne, hejsa!“

Vtedy ho otec zbadau. Nuž prišieu k nemu a hodne ho vyšticuvau, že mu voly zduriu. Ale Janko na to nič nedbau; rád bou, že sa mu to s týma haluškami prepieklo.

Potom Hraško dobre poháňau voly otcovi, nuž si ho otec zaľúbiu.

Vtom išieu tadial jeden pán, ktorý sa veľmi začuduvau, keď počuu hlas, ale pohoniča nevideu, a prosiu sedliaka, aby mu povedau, čo to tak kričí. Sedliak mu všetko vyrozprávau a ukázau mu svojho syna volovi v uchu. Pán sa veľmi diviu na chlapcovi a umieniu si, že ho na každý spôsob dostať musí, lebo keď z domu odchádzau, prislúbiu svojej panej, že jej voľač takieho prinesie ako ešte nikdy. Začau sa tedy so sedliakom jednať, aby mu toho chlapca prepustiu. Ale tento ani za šetky poklady svoju krú predať nekceu. Vraveu:

„Veď je to dar boží a celô moje potešenia v starosti.“

I vrteu hlavou a len nepredá a nepredá. Ale keď mu Janko pošepou do ucha: „Len ma predaj, ňaňo, veď mu ja ujdem,“ a keď mu pán sto dukátou sľubuvau, nuž ho vo meno božie len predau.

Pán zapreu Hraška do škatule do jednoho fijočka3 medzi samie dukáty; škatuľu strčiu do visáh,4 vysadou si na koňa a popchou. Hraško o krátky čas vyňau nožík z halienky a prevŕtau dierku na škatuli i na visahách a pospúšťau šetky dukáty po jednom na cestu; potom spustiu sa aj sám. Dobre mu bolo naspäť trafiť, lebo mu dukáty ukazovali cestu; ledvou čo jich stačiu zbierať a domov dovliecť.

„Hľa, ňaňko,“ kričau, „či som ti dobre nepoviedau, aby si ma predau; teraz máš i peniaze i synáčka doma.“

A rodičia ho dobre nepoškrtili od radosti.

Raz varila matka halušky. Hraško sa jej prikmotriu a haluštičky z hrnca, čo jedna na vrch vyšla, vyberau. Vtom dnuká prišli vojaci toho pána, čo mu Janko utiekou, hľadať ho. Ledvou stačiu Janko matierce pošepnúť, aby ho skryla, že to preňho idú. Nuž táto vzala chytro pokrieuku a ako sedeu na uchu hrnca, len ho tam prichlopila. Vojaci poprevracali celý dom, ale Hraška nikde nenašli.

Odišli vojaci a Janko vyliezou spod pokrieuky, ale cele oparený. Len tak chodiac z boka na bok, dobre že sa dade5 nevyvaliu. No ale vraj dobrý pes sa vylíže, aj Janko skoro vychrámau sa z toho a ešte sa ako zahartuvau. — Potom predstúpiu pred svojich rodičou a poviedau ím:

„Už máte dosť z čoho žiť, nepotrebujete mojej pomoci; ja ale nemám viacej čo robiť u vás; lebo by mi tu pokoja nedali. A tak tedy idem ja do sveta svoje štestia hľadať; zdravi sa tedy majte!“

A rodičia ho dosť nekceli pustiť; plakali ako malie deti. Ale Janko sa nedau odhovoriť. Išieu deľako, deľako od svojich rodičou, do šíreho sveta.

*

A tak vo dne v noci išieu, de6 ho oči niesli. Dosť natrpeu sa i hladu i smädu. Až ho to naposledok zunovalo. Išieu do krčmy; tam sa napiu, čo nevládau na nohách stáť a rozmýšlau o svojom lóse. Naposledok si premysleu, že pôjde po zboji; ale de? — to sám nevedeu — a ako, keď nemau ani najmenšieho kyjačka!

Dobre si túto vec prežuvau a len potom sa pustiu svojou cestou ďalej.

Raz prišieu k jednému vršku, pod ktorým bola hradská cesta. Nuž on šetek ten vršok prevaliu na tú hradskú. Po malej chvíli išli tadial furmani, ktorí ťažkô železo viezli; nuž sa veľmi zarmútili, keď videli, že ím je nemožno hradskou preísť. Beduvali veľmi, lebo sa im nekcelo nazad vracať; škrabali sa za ušima, bohuvali a pánbohvie čo robili i od hnevu i od žiaľu.

Priplichtí sa ím tu náš Hraško, smeje sa a zavolá:

„Chlapi, čo mi dáte, keď vám ten vršek preč odnesiem?“

A furmani zavolali:

„Nuž ale ty? Sto bohov sa ti do matere! Nuž veď ťa nevidno od zeme!“

Ale Janko sa nezľakou. Začau sa s ními jednať, že ak mu dajú toľko z toho železa, čo si na pleci unesie, že ím on ten šetek vršek preč odváľa. Chlapi sa tomu len smiali. Ale jeden z ních potom zavolau:

„Chlapi, čert nespí, sľúbte mu; hádam už len dačo urobí, keď toľko sľubuje!“

Nuž mu potom sľúbili, čo žiadau.

Hraško iba zašieu za vršek, opreu sa doňho plecom a odrazu ho čím hore tým dolu prevaliu. Furmani iba oči vytreštili a začali sa už teraz o svoje železo obávať. I poviedali:

„Vitaj, chlape, čo budeš piť?“

„Nič piť,“ poviedau Hraško; „ale mi dajte moje železo.“

Čo mali robiť? Iba sa poškrabali za ušima a dali mu brať železo. A Hraško pekne rúče zabrau železo zo všetkých dvanásť vozov na plece a hvízdajúci pobrau sa preč.

Furmani za chvíľku iba hľadeli za ním ako teľce; potom ho už i preklínali i skalami hádzali za ním. Ale on nič nedbau, len si išieu svojou cestou, až sa pri jednej šmikni zastaviu a keby sa mu táto nebola nadhodila, bou by sa iba dade v sedemdesiatich siedmich krajinách zastaviu. Tuná hodiu železo na zem, ktorá sa tak zatriasla, že obloky na kováčovom domku len tak zabrinkli. Vybehou sám majster von z chalupy do šmikne a tam začau tovarišou kliať:

„I bisťu prabohu, chlapci, čo robíte?“

A bou by ich vari aj biu. Ale Janko to nemôhou strpieť, aby sa dakomu kriuda robila; nuž išieu ku kováčovi a povedau mu, že on to narobiu ten buch so železom, čo si sem doniesou do roboty. Kováč sa dookola zobzerau a zasmiau sa Hraškovi:

„I — do pekla, cigáňska žaba! Čože by si ty mohou toľko železa uniesť, veď si nie ani na človeka podatô!“

Nuž tu na tie slová rozpáliu sa Hraško, zau šetko železo a na malom prste ľavej ruky zvŕtau ho ako nič, a potom začau sa hroziť na kováča. Tento padou na kolená a prosiu ho, aby mu prepáčiu. Janko zavolau:

„Nech ti bude; ale mi dáš z toho železa kyjak ukuvať — či vieš?“

A kováč na šetko privoliu.

Štyriadvacať tovarišov kuvalo potom kyjak. Hraško s kováčom piu ako dúha, čoby ím ani Ťurek nelapiu; kričali, spievali, vadili sa; ba dakedy dali sa i do vlasou, ale vždy zase spriatelili sa. Keď sa kováč veľmi opiu, nuž Janko zavše robiu si z neho žarty. Raz, keď na nohách stáť nevládau, pribiu ho za vlasy na stenu; druhý raz ho ako medveďa vodiu po izbe za nos a s ním všelinejakie pletky vyvádzau.

Štyriadvacať dní minulo a štyriadvacať tovarišov dorobilo kyj, čo vážiu deväťstodeväťdesiatdeväť centov. Janko zaplatiu za robotu aj za šetky dlhy, čo s kováčom a s tovarišmi napili, a išeu do sveta, kyjom nad hlavou krúťac, až tak povetria cvendžalo.

Šieu už dlho horami po skalách; zodrau si šetky krpčeky, takže ho veľmi omínalo. Hodiu kyj na zem; sadou si pod jeden hríb, čo mu tôňu robiu; vytiahou z vrecka šidlo aj dratvu a začau si krpce plátať. Medzitým išieu tadiaľ jeden človek a bou ustatý. Teda si kceu sadnúť práve na to miesto, kde Janko sedeu. Janko zavolau:

„Nesadaj sem, tu sa ľudia!“

Ale človek sa len poobzerau, poobzerau, a keď nikoho nevideu, nuž si len zase kceu sadať. Janko zase zavolau:

„Nesadaj sem, tu sa ľudia!“

Ale ten človek nič na to nedbau a kceu si len sadnúť. Janko nadstaviu šidlo a toto človekovi až po rúčku do tela uviazlo. Človek od veľkej boľasti iba zajačau a utekau preč odtial; lebo sa nazdau, že to tam dačo máta. A Hraško volau:

„Tak ti treba, prečo nepočúvaš porady múdrych ľudí!“

Keď si krpčeky poplátau, ľahou si spať a driemau do samieho rána.

Ráno, keď sa zobudiu, išieu ďalej, hlbšie do hôr. Tu odrazu vidí veliký oheň. Okolo ohňa jedenásť zbojníkov stálo a piekli si celieho vola. Hraško sa preľakou a vyšieu na hustú vysokú svrčinu. Potom zbojníci jiedli a začali si popíjať. Ale Hraško každiemu, čo si začau pohár k ústam prikladať, vyraziu mu ho spopred nosa šuškou svrčinovou. Zbojníci sa veľmi najeduvali, začali kričať a hľadať toho zlieho človeka, čo jim takie pletky vystrája. Ale nič nájsť nemohli.

„Ale viete vy čo, chlapci,“ poviedau Janko, keď zo stromu zišeu a k nim pristúpiu, „ja som to ten zlý, ktorieho hľadáte.“

„A ktože si ty? Čože si ty?“

„Zbojník, tak ako i vy!“ zavolau Hraško.

A tí šeci do smiechu:

„Ľaľať, páčteže ho! Že vraj zbojník ako my a nevidno ho od zeme!“

On na to nič, len pochytiu svoj kyjak a začau ím tak ponad hlavy vyvíjať, že cofať museli.

Videli teda, že tu neide na žart a prijali ho pekne medzi seba ako svoju roveň.7

„I bisťu svete! Veďže ma už aj ponúknite z toho mäsa, keď ste ma prijali,“ poviedau Hraško.

„Nuž odrež si; veď ti tu nik slúžiť nebude,“ poviedali mu títo.

Tak už boli celí kamaráti. Aj napili sa spolu a tí jedenásti popili sa ako číci, len Janko bou celky triezvy.

Postavili ho tedy na vartu. Janko cele ubezpečený, že tu v tých ďalekých horách nič takô ku nim nepríde, ani kyjak sebou nezau, len tak postaviu sa na miesto, prechodiu sa ako vojak poza hlavy zbojníkov a prehvizdúvau si. Len tu raz beží tadial vlk a prehltne ho odrazu ako pes muchu. Tam ten bou vari už na večnosť pochovaný!

Ale jeho múdra hlava aj tu si pomohla. Vytiahou nožík z halienky a začau vlka zdnuky rezať. Vlk zavíjau a zvíjau sa od bolesti. Janko len rezau, až kým nepobadau, že vlk naspäť obrátiu sa s ním; potom mu trocha menej zarezávau do živého. I tak potom vlk doniesou ho nazad až na miesto varty a tam ho vykašlau von. Vlk potom zaberau preč, až mu tak päty cvendžali a Janko sa tešiu, že takto i vlkovi prešieu cez rozum.

Ráno sa mu zbojníci iba smiali, keď im vypravuvau, ako znenazdajky a kde staviu sa. A jemu ešte iba teraz behau mráz po kostiach, keď si pomysleu, ako drhou sa vlkovi v bruchu.

„Počuješ Hraško,“ hovorili mu potom zbojníci, „ak kceš, aby sme ťa naozaj medzi seba vzali, musíš majstrovský kus vykonať. Vieš ty čô? V Trhanovej má jeden gazda peknie štyri voly; priveď ich sem a vezmeme ťa medzi seba.“

Janko mau srdce zo železa; pomysleu si, že pokiaľ jeho kyjak žije, že potiaľ aj on žije a pokiaľ on sám žije, že sa nemá ničoho na svete čo obávať. I podvoliu sa na všetko. Akonáhle sa zmrklo, vybrau si štyroch najhodnejších chlapcou a šiou do Trhanovej. Tam na kraji dediny stáu dom vychýreného bohatieho gazdy. Maštale stáli voľačô ďalej od domu, Hraškovi i s kamarátmi ľahko bolo dostať sa do ních. Ako ale dnu vošieu, začau štabarc robiť. Zbojníci kričali naň, že čô myslí, že ích zlapať môžu. Ale Hraško ím odpoviedau:

„Dajte vy mne pokoj! Preto ja to robím, aby nepoviedali, že sme zlodeji, ktorí si len potajomnou krádežou poctivý chlieb zarábäť kcejú.“

Ale smelosť jeho nič dobrieho nenarobila; lebo gazda, počujúc lármu, vzau sekeru na plece, zapáliu do lampáša a šieu pozrieť svoje voly. Tí štyria uskočili a Hraško si stáu naprostred maštale. Gazda vošieu dnu, kceu ďalej ísť; ale mu tu voľačo zakričalo:

„Stoj!“

Zadiviu sa i zvolau:

„Kto si, čô si?“

A to zase zavolalo:

„Stoj! Nuž zbojník som, keď chceš vedieť!“

A Janko nelenivý pochytiu gazdu za prsia, striasou ho ako planú hrušku a sotiu ho do kúta. Sedliak nikoho nevideu. Nazdau sa tedy, že to máta. S velikým strachom ušieu tadnu a medzitým Hraško pekne rúče odviedou mu voly.

Keď prišieu do hory ku zbojníkom, títo ho začali chváliť, že je hodný chlap. On povedau:

„To verím. Ale dobrý chlap sem, dobrý chlap tam, lebo ma ten žart iba život mau stáť; veď ma mau ten sprostý sedliak nohou zadláviť, či bou slepý, či bou hlúpy, že ma nevideu!“

Dali sa šeci do smiechu; ale Hraškovi nebolo do smiechu, lebo mau protiveň, že ho len ako njakieho chlapca majú. Ale si aj pomysleu: Počkaj, príde na psa mráz!

Práve dokiaľ Hraško voly kradou, boli druhí peniaze zbíjať a doniesli ich veľmi moc; nuž sa začali s nimi deliť a Jankovi kceli cez rozum preísť. Nuž práve keď sa vôl dopekau na ohni, poslali ho na potok droby vymývať, aby zakiaľ z Jankových mozoľov najiedli sa, aj peniaze si rozdelili. Ale on nebou tak hlúpy, ako vyzerau; premysleu si šetko. Zau droby na plece a keď prišieu s nimi ku potoku, hodiu ích na vodu a začau hrozne biť na ne palicou a kričau:

„Jaj, veď som to ja nie, ale tamto tí! Jaj, veď som vám ja nič neurobiu, ale tamto tí!“

Zbojníci sa nazdali, že ich to hajdúsi chytať prišli a že to už na Hraškovi tak mláťa. Schytali sa a utekali, koľko ím nohy stačili. Janko im vedeu na žilu trafiť. Potom prišieu k ohňu, najiedou sa pečienky ako chlap, pobrau zbojnícke peniaze do vreca a išieu domou ku svojim rodičom, že ích ešte len teraz obsype peňazmí.

Ale tu našieu otca i mater na doske. Plakau, kričau, dávau ím svoje peniaze; ale tí sa mu viac neprebudili. Darmo toho volať, kto je už raz na Božom súde. Dau ích teda pekne pochovať, ako sa na dobrô dieťa svedčí.

Po pohrabe odišieu kňaz aj s rechtorom z cmitera, odišli i ľudia; iba hrobár a Janko tam ostali. Tento ešte raz kceu pozrieť na svojich rodičou, nachýliu sa nad jamu, prevážiu sa — a čľup! spadou do jamy. Hruda zletela za ním a prichlopila ho na večnie veky! Ale on nekceu svoj mladý život tak hocijak dokončiť; kričau, plakau, prosiu hrobára, aby mu išieu k pomoci, že mu dá i zlata i sriebra.

Hrobár bou dakedy vojakom, mau teda srdce tvrdo. Nuž mu len zavolau:

„Lež, keď ti je dobre!“

Hej, bouže tu Janko náš v súrke! Jediný jeho kamarát na cestách bou kyjak a toho teraz tu nemau. Spomenuu si ešte na jedinô materino dedictvo, na svôj nožík. Tento vytiahou teda z vrecka a porozrezávau hrudu na kusy. Keď raz bou von spod hrudy, už mu to bolo ako nič vyskočiť z jamy, trebas nové hrudy zeme leteli na neho, keď to už ten hrobár jamu zahrabúvať začau. Teraz ale hrozne pomstiu sa na ňom. Hodiu ho do jamy a živieho zahrabau tam, kričiac:

„Aha, strela ti v materi — lež, keď ti je dobre!“

*

Bou už od tohoto času sám na svete, ako ten prst. Nemau ani otca ani matere, netešilo ho už nič. Oddau sa teda do márností svetských. Piu ako Ťurek, biu sa s každým, koho stretou — a takto iba samie šarapaty robiu. Potom keď sa už i tohoto zasýtiu, nesladilo sa mu nič. Vybrau sa tedy zas po zboji.

Dlho sa túlau veľkými horami a nikoho nevideu ani vtáčka ani vrábka. V noci museu na stromách spávať, aby ho zvierence nezedli. Raz večer sedeu tiež tak na strome. Iba uvideu zdeľaka svetlo. Zaraduvau sa tedy veľmi a hneď ta bežau. Bolo to tam jedenásť zbojníkov, čo sa pri ohni opekali. Priplichtiu sa Janko k nim pomaly a zavolau:

„Pán Boh daj štestia!“

„Pán Boh daj aj tebe!“ odpovedali jemu.

Potom sa pomalíčky spriatelili a nastala rada; lebo si mali na druhý deň kapitáňa voliť a poneváč ích bolo len jedenásť, zali i Janka medzi sebä a nahovárali ho, aby aj on štestia probuvau.

Radili sa tedy, ako si majú toho kapitáňa voliť. Jeden radiu tak, druhý inak; až naposledy Janko Hraško sa ohlásiu:

„Čo sa máte veľa dohaduvať? Nech každý svoj kyjak do hora hádže a komu najneskoršie dolu spadne, ten bude kapitáňom.“

Pristali šeci na múdru radu jeho a hneď na svitaní chystali sa k práci. Šeci hádzali do hora svoje kyjaky. Hraško naposledok zakrútiu pár ráz okolo hlavy svojim velikým budzogáňom, až povetria cvendžalo. Potom ho vyhodiu vysoko, ale vysoko! Zbojníci dosť čakali, pokiaľby spadou, ale nemohli sa ničoho dočkať. Iba na druhý deň na poludnia spadou Jankou kyjak dolu a tak sa do zeme vryu, že po ňom ani vidu ani slychu nezostalo.

Bou potom za vudcu vyvolený; ale vše len bou smutný za svojim kyjakom a kamarátom vravievau:

„Dotedy je z nás nič, kým my ten kyjak von nedostaneme.“

Naposledy dau ho i kopať svojim chlapom. Tí robili tri dni a ešte predsa len koniec kyjaka vykúkau. Ale Jankovi viac nebolo treba. Chytiu koniec do hrsti a na jeden myk bou kyjak vytiahnutý.

V tom kraji bou utešený kráľovský palác. Jeho steny boli zlatom a sriebrom obitie; v kasniach i v pivniciach bolo mnoho pokladou skrytých. A kráľ zámku predsa nemuseu nikdy obávať sa zlodejov, ačpráve pri tom nikdy strážnika na mury nepostaviu. Lebo, ľaďteže, to nikde na svete nebolo, čô tu! Na jeho dome sedávau taký kohút, čo hneď a hneď zaspievau, keď njaký zlodej na míľu zeme priblížiu sa ku zámku. Hraškovi kamaráti už mnoho ráz kceli ten zámok vyzbíjať, ale ten kohút ich vždy prezradiu. Mnoho ráz nič na kohúta nedbali a prišli ku palácu; ale tam už stáli chlapi prihotovení a iba čo ím krvavej polievky na uvítanku pripravili. Ale že to už často dosnádzali sa do zámku, kráľ ím to nekceu ďalej trpieť a sľúbiu svoju dievku za ženu, kto by tých smelých zbojníkou pobiu. To sa i Hraškovi do ušú donieslo.

Medzitým zbojníci, keď dostali takieho hodnieho kapitána, prosili ho, aby išieu s nimí ten zámok vyzbíjať, aby njako popredku toho kohúta zabiu. Hraško sa dau nahovoriť a hneď rozkázau, aby mu desiati kyjak na plecia zali a niesli. On sám sadou si jedenástemu do vrecka, lebo sa mu nekcelo peší ísť. Cestou si kceu Hraško smiech urobiť a tedy vždy vyskočiu z toho vrecka a kde aká skala bola po ceste, každú tomu jedenástemu položiu tadnu. Bolo plnô vrecko skáľa a Hraško sedeu na ňom na vrchu. A keď tento hmatau, čo to tam tak ťažkieho, vždy mu ruku odraziu, aby sa ho vraj netýkau. A keď už potom pre veľkú ťarchu nevládau a podlamovali sa mu kolená, vyskočiu Hraško na jeho čiapku a smiau sa mu, akoby ho bou najau.

Prišli tak blízko, že ím už k zámku nechýbalo iba míľa a krok. Tu zastali. Janko zau svôj kyjak, vyhodiu ho — a kohúta zraziu zo strechy zámku, že viac ani neškrkou. Zbojníci nezbadaní prišli ku komorám zámku. Kapitáň sa prepchau cez kľúčovú dierku do sklepu, otvoriu oblok a zbojníci začali sa ťahať cezeň dnu po jednom. Ale Hraško každiemu nožom odrezau hlavu a telo vtiahou dnu. Potom i jazyk každiemu vyrezau. Jazyky skryu do kapsičky a išieu s Pánom Bohom.

Ráno prišieu kráľov kľučiar do sklepu po voľjakej práci. Iba oči vytreštiu nad mŕtvymi telami, čô sa to tam porobilo! Predesiu sa, dobre z nôh nespadou. Iba keď si lepšie pretreu oči a videu, že to šetko chlapi ozbrojení, že to voľakto tých dobrých vtákov z hory tuná skántriu. Zaraduvau sa veľmi, lebo mu prišieu na um kráľov sľub. Hneď to aj mau rozmyslenô, ako si to navlečie.

Predstúpiu potom pred kráľa a povedau, že on to v noci tých zbojníkou skántriu a pýtau si hneď aj svoju odmenu. Kráľ v radosti, že už bude mať pokoj od tých hôrnich chlapou, sľúbiu mu priam svoju céru a kázau robiť prípravy k svadbe.

Už mali ísť na sobáš. Kde sa vezme, tam sa vezme medzi nimí náš Hraško a narobí kriku lármy do povál, trebárs len tak popod nohy obzerať sa museli, aby kričiaceho nepridlávili.

„Čô?“ rečie, „vari by tento chumaj tuná dvanástich zbojníkou bou pobiu?“ ukazuvau na mladieho zaťa.

„Áno, tento statočný človek preukázau hlavy jedenástich zbojníkou,“ poviedau kráľ; „teda ty tuná už len čuš!“

„Hej, čušať budem, keď aj tú dvanástu hlavu preukáže. A z tých jedenástich jazyky kdeže sa?“ kričau Hraško a nadávau miliemu zaťkovi do svetských klamárov.

Hneď rozkázau kráľ hlavy pozbierať a poprezerať. Jazyka v žiadnej nebolo.

„No, najjasnejší kráľ,“ hovoriu už teraz Hraško, „hlava bez jazyka byť nemôže. Opýtajteže sa už teraz toho hlavnieho mladieho zaťa, kde podeu jazyky?“

A milý hlavní zať onemeu a triasou sa ako osika. Tu Hraško vytiahou spravodlivie jazyky z kapsičky, prirovnau ích k hlavám a hneď šeci uhádli, čo je vo veci. Spravodlive bou Hraško za muža princezny vyhlásený a toho svetskieho klamára vyšibali von, aby ím viac ani na oči nešieu.

Nechcela princezná za Hrašku ísť, pretože ho nebolo ani vidno od zeme. Ale kráľ dau svoje slovo a tak od toho ani sám ani nik odstúpiť nesmeu. Janka s princeznou zosobášili.

Po sobáši premýšľau Janko o svojich hriechoch. I zaveriu sa, že sa dá na pokania. Dau sa kňazovi ospovedať. Len tu, ako ho kňaz už rozhrešiu a vypovedali „ameň“ — praslo voľač, akoby hrom bou uderiu. A to rozprasla8 sa na Jankovi koža, ktorou bou stiahnutý. Zo spovedi navrátiu sa domou šuhaj pekný, utešený ako ruža a vysoký ako jela.9

Princezna svojim očiam veriť nekcela, čo sa to porobilo s jej Hraškom. Potom už div od radosti z kože nevyskočila, že si dostala tak veľmi peknieho muža. Ešte len zatým bola svadba, akej nikdy na svete nebolo, ani nebude. Šetko sa to tam veselilo, raduvalo, spievalo, tancuvalo, holduvalo. A mladý Janko i s tou jeho žienkou dlho, dlho žili; — hádam až do týchto čias žijú, ak nepomreli.

1prípecok

2Poviestku o Jankovi Hraškovi alebo Hraščokovi podali ešte: Ad. Ghillányi a Jožko Bela z Liptova i P. Dobšinský z Gemera. Lenže u týchto kremä začiatky podobné sú s Kalinčiakovým podaním, ostatok povesti prejde potom do dejov Lomidreva či Valibuka (viď: I. kniha Slovenských povestí str. 87 — v tomto vydaní I. zväzok, str. 149). Ako teda tam rodí sa Lomidrevo čo neobyčajne veliké dieťa, tak podľa týchto rodí sa čo maličičký a iba potom premení sa na šuhaja pekného a silného. — Zrodenie sa Hraška či Hraščoka i Hrašteka podľa týchto zaslúži tiež vypočuť: Podľa A. Ghillányiho: Žena žiadostivá dieťaťa čistí truhlicu, nájde v kútiku hráštek a povie: „Keby som aspoň takého syna mala ako tento hráštek, nuž by dobre bolo.“ Hráštek položila na kozub, a keď navarila obed pre muža, zavzdychla si: „Ach, Bože, ktože mi zanesie tento obed do poľa mužovi.“ Len tu odkiaľ kričí, odtiaľ kričí: „Mamo, dajte sem! Veď ja to otcovi zanesiem.“ I vyskočí spoza pece chlapík málo väčší ako hrach. Hraško bol preto, že sa z hrášku vykotúlil. Hrniec síce bol veliký ako kotál a Janko — ledvou ho bolo od zeme vidno. On ale nič, len pochytí kotál čiže hrniec, vyhodí na plece a zanesie otcovi do poľa. Potom hneď ide na zárobky, na mlatbu a t. p. ako Lomidrevo. Jožko Bela rozpráva: Ako matka, užialená nad tým, že jej dvoch dcéru hľadajúcich synov zožral drak, šla poradiť sa baby, ako by ešte mohla mať syna. Baba jej poradila, že doma nájde si medzi šatami hráštek, ten aby zjedla. Žena onedlho s tým porodila chlapca, malulinkého Hrašku. Nadájala ho ale po trikrát deväť rokov, až zrástol na chlapa, ktorý tie najhrubšie duby ako najtenšie konope trhal zo zeme. Potom šiel do sveta — podobne Lomidrevovi. Podľa P. Dobšinského: Otec, keď nevidel na svojom stole do roka ani kôrky chleba, v žiali, že mu už žena s deviatym zľahnúť mala, šiel do poľa orať. Vtom deviaty syn šťastne príde na svet, ale maličičký ako hráštek. Hneď ale ukazuje, kto je on, čo je on. Opatrí jalovicu na krštenie pre kmotrov a kmotričky, otcovi zanesie jesť a poháňa mu voly pri oračke. Zatým s otcom a s bratmi šiel k pánovi na mlatbu, opatril im živnosť a sám šiel do sveta, kde zíduc sa s Mejskalom a s Mejželezom, vyslobodzoval s nimi kráľovské dievky — ako to v povesti Lomidrovo čítame.

3prieprava, priečinok

4visahy i bisahy, t.j. vak pripravený k sedlu na koni

5dakde

6kde

7sebe rovného

8rozpraskla

9jedľa, jadľa; abies, die Tanne

Mohlo by se vám líbit...