Kraľčík, Kucharčík, Popelčík

Podali: Ondrej Chriašteľ zo Zvolenskej, Karol Venich z Malohontu, Adolf Ghillányi z Liptova a dľa mena neznámy pisateľ v Levočskom zábavníku. Porovnal P.Dobšinský.

Bolo to za onoho blahoslaveného času, keď svine črieviky nosili a žaby v čepcoch chodili a straky klobúky nosili; keď somári1 po ulici ostrôžkami čerkali a zajace na psov trúbili. Vtedy bolo dobre dievkam: psi im riad umývali, svine pece mazali, husi izby vymetali, ryby — podustvy im handry na Hrone prali a raci ich plákali. Nebojte sa dievčatá! Už začínajú zase svine črieviky nosiť, žaby v čepci chodiť, straky podperené klobúky nosiť; somári zase po uliciach ostrôžkami čerkajú a zajace na psov trúbia. Budú ešte časy!

Za onoho blahoslaveného času bol teda jeden kráľ a mal veľmi peknú ženu. Ale tá jeho pekná žena nemala žiadnych detí. Tu kráľ dal po krajine vyhlásiť, že kto by sa taký našiel, kto by jeho žene poradil, od čoho by dieťa dostala, ten že dostane velikú odmenu. Radili kráľovnej všeličo, ale nadarmo.

Napokon prišla jedna stará baba a priniesla jej jednu rybku2, aby tú zjedla, ale aby nikomu z nej ani len okúsiť nedala. Hneď bežala kráľovná do kuchyne a kázala tú rybku usmažiť a prihrozila kuchárke, aby to jedlo ani len neprivoňala.

„Ej, čerta ja budem jedlo variť a ani len neokoštujem, či je slanô, alebo neslanô!“ hovorila kuchárka pritom jedle a okoštovala ho.

Keď už bolo jedlo hotovô, zaniesla ho kráľovnej a tá hneď tú rybku zjedla. Kuchárka vyniesla tanier von do kuchyne a tam sa obšmietala popelka, čo pece podkurovala. Tá ten tanier od rybky oblízala. Tak teda kráľovná, kuchárka a popelka ostali odrazu ťarchavé a razom aj porodili na istý deň a mala každá z nich hodného chlapčeka.

Tých chlapcov nazvali potom po matkách Kraľčíkom, Kucharčíkom a Popelčíkom, a kráľ ich dal všetkých troch rovnako vychovať a vyučiť. Lenže tu Popelčík bol zo všetkých najmúdrejší a najinakší.3

Traja chlapci pomaly dorastali, už aj vyrástli na hodných šuhajov. Tu sa razom predstavili všetci traja pred kráľa a prosili ho, aby ich pustil sveta skúsiť. Kráľ ich pustil, len im prihrozil, aby sa jeden druhého nespúšťali a dobre sa držali.

Posadali si teda na tátoše a ešte v ten deň pekný kus sveta prebehli, až sa v jednej velikej doline stavili a tam prenocovali. Na svitaní sa zobudili a Popelčík vzal do ruky budzogáň a zahodil ho, ako najďalej mohol.

„No,“ povedá, „tam my budeme fruštikovať, kde ten budzogáň padol!“

Šli a trvalo to dobrú chvíľku, kým k tomu budzogáňu prišli; tam fruštikovali. Po fruštiku vzal Popelčík budzogáň a zahodil ho ešte ďalej:

„No,“ povedá, „tam budeme obedovať!“

Šli a okolo poludnia dobehli na to miesto, kde budzogáň padol. Hneď zosadli, kone pustili popásť sa a naobedovali sa. Po obede vzal Popelčík budzogáň a zahodil ho čo najďalej:

„No,“ povedá, „pri tom budzogáni budeme nocovať!“

Budzogáň padol zrovna k železnému mostu. Večer dotiahli všetci traja tatam a urobili si taňu, že tam budú nocovať.

„Ale,“ povedá Popelčík, „tu tento železný most voľač značí. My musíme strážiť, čo to bude. Ktože je z vás smelého srdca, že tento môj meč do rána na tom moste zavaruje?“ a hneď zapäl svoj meč naprostred mosta.

„No, ja som ten!“ povie Kraľčík. „Vy si spokojne spite, veď ja dobrý pozor dám na všetko.“

A v sebe si myslel:

„Len vy usnite, ľahnem si i ja. Blázon by ja bol nevyspať sa!“

Tí dvaja si ľahli ku ohníku a Kucharčík hneď chrápal. Len Popelčík nespal; ale urobil sa, akoby aj on už chrápal. Keď i toho Kraľčík chrápať počul, ľahol si ku vatre a fučal ako mech. Popelčík len na to čakal. Pozbieral sa potíšku hore a strážil na tom železnom moste.

O polnoci zaduje povíchrica, voda hučí a most sa trasie. Tu trojhlavý šarkan na tátošovi sem letel. Šarkanov tátoš potkol sa pred mostom.

„Hoj, čo sa bojíš, tátošík?“ ozve sa šarkan. „Veď je Popelčík dobrý chlap, ale ja som lepší. Hneď sa budeš v jeho krvi kúpať.“

„Budeš, nebudeš!“ povie Popelčík, vytiahne šabľu, pretiahne ju tri razy po ocieľke a pritiahne sa k drakovi.

Šmyk! Razom boli tri hlavy dolu! Telo šarkanovo sa skydlo do vody a tá ho preč odniesla. Potom už aj Popelčík pokojne spal až do rána.

„No, čože bolo cez noc?“ spytujú sa ráno tamtí Kraľčíka.

„Čože by?“ povedá. „Nič!“

„No, keď tu nič, tak poďme ďalej,“ vraví Popelčík; „azda tam dač bude.“

I tak sa pobrali a navečer prišli ku striebornému mostu. Zase zapäl Popelčík svoj meč naprostred mosta a povedal:

„No, ktorý sa dáte na to, že mi tento meč do rána tu zavarujete?“

„Ja sa dám na to!“ ozval sa Kucharčík a pri tom ostalo.

Kraľčík a Popelčík chrápu si sladko pri vatre, ale Popelčík len naoko. To im Kucharčík závidel a ľahol si tiež ku ním a hneď zaspal.

Popelčík sa teraz podvíhal a stal si na strieborný most. O polnoci zaduje povíchrica, voda hučí a most sa trasie; bo šesťhlavý šarkan letí proti mostu. Pred mostom sa šarkanovi tátošík potkol.

„Hoj, tátošík, čo sa bojíš?“ vraví drak. „Vari ťa to straší, že Popelčík môjho brata zabil? Neboj sa, hneď sa budeš v jeho krvi kúpať!“

„Budeš, nebudeš!“ povie Popelčík, vytiahne šabľu a pretiahne si ju po ocieľke.

Bili sa. Drakove hlavy popadali do vody a za nimi sa skydlo i telo jeho; voda všetko preč odniesla. Popelčík sa dobre vyspal do bieleho rána.

„Čože si vyvartoval tej noci?“ opytujú sa bratia Kucharčíka, ktorý sa pred ránom zase bol podvíhal a na moste stál ako statočný.

„Nič!“ povedá tento.

„No, keď nič,“ rečie Popelčík, „tak poďme ďalej!“

Šli a navečer prišli ku zlatému mostu.

„Teraz už ja budem na varte,“ hovorí ostatným Popelčík, a títo pristali, najmä že tam neďaleko videli jednu chyžku, a tá bola prázdna.

„Len si ty vartuj,“ mysleli si: „my sa aspoň dobre v posteli vyspíme; jednako sme sa už dosť po tvrdom napotĺkali.“

Ale Popelčík vedel, že keď dosiaľ zle bolo, bude teraz horšie. Nuž im zavesil v tej chyži nad posteľ svoje zápäsky4 a povedal im:

„Hľaďteže vy, nespite aspoň do polnoci, a ak z týchto zápäsiek potečie krv, tak mi príďte na pomoc, ak potečie voda, tak môžete pokojne spať.“

Bratia sľúbili a Popelčík šiel na vartu.

Vartuje, vartuje a od dlhej chvíle číta si hviezdy. O polnoci zadunie zem, víchor zarachotí, voda zahučí a most sa trasie. To dvanásťhlavý drak letel proti nemu. Pred mostom sa drakov tátoš potkol a zastal.

„Čože stojíš, tátošík?“ povie drak. „Neboj sa preto, že Popelčík mojich dvoch bratov skántril, mňa ale neskántri; skoro sa budeš v jeho krvi kúpať.“

Ale tátošík sa nepohýnal.

„Pusť ma, Popelčík, cez ten most!“ zareve drak.

„A veď si poď!“ víta ho Popelčík s naostrenou šabľou.

Drak sa pustil do bitky a tu prvých šesť hláv sfŕklo len, ako sfŕklo. Ale tamtie padali len s biedou. Popelčík sa mocne rúbal a zo zápäsiek začala krv kvapkať, ale bratia sa nezobudili. Po biede zronil drakovi ešte tri hlavy a zo zápäsiek už cidlíkom krv tiekla. Ešte mu nik neprichodil na pomoc. Pozbieral ostatnú silu a sťal drakovi aj pokonné tri hlavy. Vtom sa ale i on ako omdletý vyvalil na zem a spal tam.

Milô slniečko zobudilo bratov za rána. Tu sú oni cele krvou zatečení.

„Hop,“ povedá, „s naším bratom je zle!“ Poskákajú na nohy, poberú šable a bežia mu ako na pomoc. Tu na jednej strane mostu spí ich brat a po druhej strane rozváľanô telo šarkanovo. Báli sa Popelčíka zobudiť, až sa tento sám prebudil a vysmieval ich, že ako mu prišli na pomoc. Títo mlčali, bo mlčať museli. Telo drakovo hodili do vody, ktorá sa náramne spenila a preč ho odniesla. Potom si posadali na kone a šli ďalej.

Už boli pekný kus cesty ubehli, keď Popelčíkovi zíde na um, že si tie zápäsky v tom domčeku zapomenul.

„Počkajte,“ povedá, „bratia! Idem si pre tie zápäsky, veď sa ja hneď vrátim.“

I tak šiel k tomu domčeku. Tu ale začul už teraz, že sa tam dnu voľakto zhovára. Hneď si on ulapil koňa o stroma na stranu a sám sa ťahal na prstoch pod oblôčok a načúval, čo sa tam dnu robí. A tam sedela za stolom stará striga aj s troma dievkami a takto sa radili:

„No, už my tých musíme z toho sveta zniesť za to, čo nám Popelčík mužov pobil,“ ohlási sa jedna z tých dievok.

„Keby aspoň Popelčíka nebolo, tých dvoch by sme ľahšie skazili,“ rečie stará.

„Aj tak ich my obriadime. Premením sa ja na hrušku. Budú hladní, a keď si zo mňa odtrhnú, nuž ich otrávim,“ hovorila najstaršia.

„A ja sa urobím na studnicu, a keď sa zo mňa napijú, roztrhám ich,“ riekla stredná.

„A keby tak neskapali, ja sa spravím na slnce a spálim ich,“ doložila najmladšia.

„No, to dobre bude!“ vravela im stará a ešte si v jedno-druhom trkotali.

Vtom sa Popelčík tuvon premenil na čiernu mačku a vyskočil hore na oblôčok.

„Aha, mamo, aká to pekná mačka na obloku; pusťte mi ju dnu,“ hovorí najmladšia dievka.

Stará striga otvorila oblok a mačka skočila dnu a bežala najmladšej rovno na lono. Najmladšia sa poihráva s tou mačkou, toľko sa poihráva, až raz mačka skočí na zem a začne popod lavice mriavkať. Raz ti vyskočí nad posteľ, uchytí zápäsky a dva skoky, bola už von oblokom.

„Hej,“ povie stará striga, „toto je zle. To sám Popelčík tu bol. Len sa skoro za nimi, kým bratov nedohoní.“

Ale Popelčík ako Popelčík už vtedy sedel zase na koni a bratov hneď a hneď dohonil.

Putujú si oni traja pekne tými horami. Okolo poludnia boli už hladní aj smädní, lebo slnce statočne pripekalo. Tu prídu na jednu zelenú lúku a naprostred lúky stojí hruška a na hruške plno ovocia, dobre sa konáre nelámali.

„Toto ti je práve pre nás,“ hovorí Kraľčík, „tu sa nám aj kone popasú, aj sa najeme, aj smäd si tými hruškami zahasíme.“

„Neopováž sa mi týkať ničoho!“ rečie Popelčík. Priskočil k hruške a zatne nakríž šabľou do nej. Hneď striekala krv na všetky strany z tej hrušky.

Idú ďalej, prídu zase na zelenú lúku a pokraj lúky studnica a z nej vyteká čerstvá voda. „No, ale sa už aspoň napijeme!“ rečie Kucharčík a zosaduje z koňa, že si priľahne.

„Dočkaj si trocha!“ volá Popelčík, skočí z koňa a zatne tri razy kríž nakríž šabľou do tej studne. Hneď sa valila zo studne číra čistá krv.

Idú zase ďalej a neprešli ani len dobrých sto krokov, tu sa dostali na čistiny a slnce začalo páliť, ani čo by rozžiareným železným šínom pripekal.

„Toto je tu zle na nás; nieto sa ani kde ukryť,“ hovoria tí dvaja.

Popelčík im naručil, aby urobili z kepeňov šiatrik. Pokryli sa pod ten šiatrik, ale to nič neplatilo. Tu raz Popelčík vyskočí spod šiatrika a švihne tri razy kríž nakríž šabľou ponad šiatrik. Krvavý šiatrik ho obsypal a bolo po horúčosti.5

Bezpečne si už potom kráčali ďalej a prišli na jedno miesto, kde sa cesta na troje delila.

„Bračekovci!“ povie im tu Popelčík, „už som sa ja s vami dosť nachodil, teraz už pôjdeme každý druhou cestou. Vy choďte jeden naľavo, druhý napravo a ja pôjdem tou prostrednou cestou rovno, sťaby strihal. O rok sa zase tu zídeme a rozpovieme si, čo ktorý z nás vykonal.“

To sa všetkým páčilo a tak sa pustili každý svojou cestou.

Milý Popelčík ako povedal, tak šiel rovno doprava, sťaby ste strihali. Raz večer prišiel do jedného domu. V tom dome býval kováč a ten kováč bol vlkolak a kováčka striga, tá istá, čo jej Popelčík aj dcéry aj zaťov zmárnil.

„Počkaj, vtáčik,“ myslela si baba, „už si mi v klietke; tak ľahko mi neuletíš.“

„Či by ste ma,“ povedá Popelčík, „neprenocovali aj s mojím tátošom?“

„I veľmi vďačne!“ vrtila sa stará baba okolo neho.

Tátoša mu kázala uviazať do staje, jeho zaviedla do chyže, počastovala ho dobre a uložila do postele. Ale ráno, keď vstal a tátoša si pýtal, bola to už baba cele druhá.

„Ty taký a taký,“ vyškierala zuby pred ním, „čo si mi zaťov aj dcéry pomárnil! Veď ja tebe dám tátoša! Treba tebe starô trlo, nie tátoš. Ale keď si taký chlap, dones mi paničku so zlatými vlasami, zlatú kačku s dvanástimi zlatými vajcami a zlatú kozu, tak si dostaneš tvojho tátoša, ale inak nie, aby si vedel! Bežkaj si teraz pešo tam a tam do toho mesta, tam sú ti.“

„No, veď je nič,“ rečie Popelčík; „veď si ja zájdem aj do toho mesta.“

Ale to nebolo tak ľahko, ako si on myslel. Nachodil sa neborák dlho po horách, po kadejakých pustatinách, kde ani vtáčika ani letáčika vídať nebolo, nerečiem, že dákeho človiečika. Raz už potom prišiel na jednu veľmi starú cestu a šiel tou cestou dlho dlho. Tu sedel pri ceste jeden starý človiečik a Popelčík sa mu poklonil:

„Pamodaj šťastia, staručký!“

„Pamodaj i tebe, synček zlatý! Kdeže ideš, kde?“

„Hja, veru tam a tam, do toho mesta pre zlatú paničku, zlatú kačku a zlatú kozu. Či by ste ma nenaradili, kade ja to mám ísť a ako ja to dostanem?“

„Choď len, syn môj, touto starou cestou, už skoro ta dôjdeš. Dávno tie veci na takého víťaza čakajú, ako si ty. Keď prídeš k mestu, tam bude nad bránou jeden bubon visieť. Neboj sa nič! Zosním si ten bubon, udri naň a bubnujúci iď cez mesto pred tú najvyššiu palotu. Tam si zastaň a bubnuj, kým ti len všetko nevydajú.“

Poďakoval sa Popelčík za dobrô naučenia a príduc do mesta, všetko tak robil, ako mu starký prikázal. Bubnuje pred tou palotou, pošle sa ho kráľ opýtať, že čo chce.

„Nič,“ povedá, „len paničku so zlatými vlasmi, zlatú kačku s dvanástimi vajcami a zlatú kozu,“ a bubnuje ďalej.

Zase sa pošle král opýtať, že kto je on, keď si to smie žiadať.

A on odpovie:

„Ja som Popelčík!“

Hneď mu vydali i zlatú paničku i zlatú kačku i zlatú kozu. S veľkou radosťou išiel už teraz naspäť ku kováčovi.

Za ten čas sa aj kováč pousiloval, ako by Popelčíka zmárniť mohol, ak by sa ešte aj z toho mesta navrátil. Vykopal si v tej stajni, kde Popelčíkovho tátoša držali, hlbokú, hlbočiznú jamu a naplnil ju vodou, že ho tadnu strčí, keď si pre koňa pôjde. Príde Popelčík s tou zlatou pannou, aj s kačkou a kozou a oddá všetko kováčovi a ježibabe, že aby mu už teraz tátoša vydali.

„A veď ti ho my,“ povedá, „dáme, len si choď preňho! Tam ti je v tej deviatej stajni.“

A ten kováč šiel zápäť za ním, že mu ako tú stajeň ukáže. Ale Popelčík už šípil, že to zase dáky fígeľ bude. Otvorí dvere na stajni a zbadá hneď tú jamu. Len sa mu bolo zvrtnúť a už kováč ležal v jame a zatopil sa. Tu ježibaba oddá sa doňho, povedá:

„Ty taký a taký, čo si mi muža zabil! Tovarišia zahrievajte kliešte, že ho na kusy roztrháme. Dám vám po dukáte!“

A tovarišia už leteli s rozpálenými kliešťami na neho. Popelčík chytro zavolá:

„Tovarišia, chyťte tú babu! Dám vám zlatú kozu!“

Títo, že sa i tak na ňu hnevali, chytili milú babu a na kusy ju tými horúcimi kliešťami roztrhali. Popelčík im oddal tú zlatú kozu a sám si vysadol so zlatou pannou a so zlatou kačkou na tátoša a tak sa hrdo poberal preč.

Tam na tých troch cestách čakali ho už jeho bratia a hanbili sa veľmi, že oni nič nevykonali a on že sa s takými peknými vecmi navracuje.

„Ani,“ povedá, „otcovi na oči nejdeme.“

Ale ich on prehovoril, aby len šli. Tak šli. Ale tých dvoch to deň a noc škrelo, že sa tak bez ničoho domov navracajú. Len sa ti oni Popelčíkovi za chrbtom zhovorili, že ho zabijú a jeden že si prisvojí pannu, druhý kačku. Tak aj urobili: Popelčíkovi v noci na spaní hlavu zoťali a sami tašli slávne domov. Pri mŕtvom Popelčíkovi nezostal nikto, iba jeho tátošík.

Smutný pásaval sa tátošík kolo mŕtveho na lúčke a spomôcť mu nemohol. Raz vidí jedného hadíka so zelinkou v pysku, ako sa cez tú lúčku ponáhľal.

„Kdeže sa ponáhľaš, kde, hadík môj, s tou zelinkou?“ opytuje sa tátošík.

„Kdeže by,“ odpovie hadík, „otcovi mi hlavu rozmliaždili, nuž ho idem kriesiť.“

„Daj mi,“ povedá, „naraz tú zelinku! Či nevidíš, že tu človek zabitý!“

„Ej,“ povedá hadík, „hľadaj si, keď chceš mať.“

„Nuž ale nedáš?“

„Nedám!“ povedá.

Len raz dupol tátošík nohou, hneď hadovi zelinka z pysku vyfrkla. Tátošík ju vzal, potrel pánovi hrdlo, hneď sa mu hlava prirástla a on ožil.

„Ej,“ povedá, „čiže som dobre spal!“

„Veď by si ty bol spal na večnosť,“ rečie tátošík. „Len sadaj a poď!“

Letí si Popelčík na tátošíkovi a doletuje k rodnému mestu. To bolo spolovice červeným a spolovice čiernym súknom potiahnutô.

„Čože tu nového?“ spytuje sa ľudí.

„Čože by,“ povedá, „i radosť i žalosť. Radujeme sa, že Kraľčík zlatú pannu doniesol a ide s ňou na sobáš a Kucharčíkovi zlatá kačka zlaté vajcia nesie; smútime sa zase, bo nám Popelčík, ktorý býval zo všetkých najinakší, dakde vo svete zahynul!“

Viac mu nebolo treba. Len popchol koňa a stavil sa rovno pred kostolom, kade na sobáš šli. Ako ho zlatá panna zazrela, hneď priskočila k nemu a pred všetkými ho objala, že je to jej Popelčík, čo si ju zaslúžil. Keď sa kráľ o všetkom dozvedel, oddal hneď Popelčíkovi aj zlatú pannu aj zlatú kačku aj kráľovstvo. Mesto dali hneď cele červeným súknom potiahnuť a slávili svadbu, akej viac nebude, kým svet svetom bude.

Tí dvaja ale museli za pokutu vždy Popelčíkovi slúžiť, lebo Popelčík bol najinakší víťaz.6

 

1osli

2podľa iných bieleho hada

3Ad. Ghillanyi nazýva ich Biroň, Duboň a Vševed. Rozprávka jeho má názov „O Pipapendi Gorošovi“, len škoda, že jej koniec voľakde sa stratil, takže v počiatku, ktorý pri rukách máme, o Pipapendi Gorošovi ani zmienky nieto. Ghillanyi rozpráva tiež, že ich kráľ sám vypravil do sveta a kráľovstvo tomu prisľúbil, kto najvzácnejší poklad donesie zo sveta, bo kráľovstvo na troje deliť a zoslabiť nechcel. — A zase O. Chriašteľ menuje týchto troch synov takto: Pesúčin, Kucharčík, Kraľčík. Ten prvý bol od sučky, čo šamotiny zo zeme polízala, keď kuchárka pri varení bieleho hada zapomenula, že ani šamotiny z toho jedla žiadno zviera nesmie zjesť.

4zápästky (rukavice, aké na ruke hneď za päsťou i obecný ľud niekde nosí)

5Podľa rozprávania O. Chriašteľa premieňali sa tieto tri dcéry na lúku, vodu a posteľ. Na lúke mali traja bratia kone popásť, na vode napojiť a navečer na posteľ sa uložiť, aby ich tá zadusila, keby pri lúke a pri vode neboli skapali. Popelčík, rozumie sa, to všetko porúbal.

6Podľa Chriašteľovho rozprávania končí sa poviestka tak, že napokon títo traja bratia (Pesučin, Kucharčík a Kraľčík ako ich on menuje) išli pomedzi veľa žobrákov, ktorí zo všetkých strán na nich volali a ktorým peniažky hádzať museli, ale obzrieť sa na tých žobrákov nesmeli. Kucharčík a Kraľčík sa ale obzreli a tam skapali. Jediný Pesučin (Popelčík) domov sa navrátil. Doma podľa tohto rozprávania už len kráľovná žila a tá dala polovicu mesta čiernym súknom obvinúť, na znak, že sa spolovice raduje, spolovice smúti za jej synmi. Najmladší teda potom sám kraľoval.

Mohlo by se vám líbit...