Najmladší z dvanástich

Podala Amália Sirotková, r. Šidlajová, učiteľka v Hájnikách pri Zvolenskom Sliači.

Biedne živil sa na svete chudobný rybár. Akoby aj nie, keď so ženou a deťmi iba to zjedli, čo kedy-tedy dajakú rybu chytil. Raz ide na ryby a rozprestrie sieť. Vyletí z vody ozrutný vták a povie mu:

„Nájdeš, ale nezahub!“

Ťahá sieť a tam naozaj dač závažného. Vytiahne, rozkrúti: vyšobalí sa mu do ladiky1 troje velikých vajec. Zavesloval ku brehu, zaniesol ich domov a poukladal pekne na pec. Žena chcela aspoň jedno z nich hladným deťom uvariť, ale on jej prihrozil:

„Nenašlas’, nezahub!“

Žene to bolo mrkotno, ale na prvý raz, ako na prvý raz, utíšila sa.

Šiel on aj po druhý raz na tie ryby a rozprestrel sieť. Vyletel z vody ozrutný vták a zavolal mu:

„Nájdeš, ale nezahub!“

Vytiahol zase troje velikých vajec. Privesloval ku brehu, priniesol ich domov a odložil ku tamtým pekne na pec. Žena zase do vajec, a keď nie do vajec, nuž doňho:

„Ty šklban, či nevidíš, že už aj s deťmi omdlievam od hladu; radšej by si bol ryby doniesol a seba aj deti obživil!“

No, prehrmelo aj to.

Šiel on aj po tretí raz na ryby, a ako rozprestrel sieť, zas len vyletel ten ozrutný vták z vody a privolal mu:

„Nájdeš, ale nezahub!“

Aj na tento raz iba také tri ohromné vajcia vytiahol. Položil ich do ladiky, privesloval s nimi ku brehu, zabral a odložil ku predošlým na pec. Žena oddala sa mu do vlasov, že čo myslí, že takto deti nenachová, že len čo si počnú od hladu.

Pošiel radšej i po štvrtý raz na tie ryby. Rozprestrel sieť a čakal.

Nebolo mu dlho čakať, bo zas len vyletel ozrutný vták z vody a zavolal:

„Nájdeš, ale nezahub!“

Našiel, ale ešte aj teraz len troje velikých vajec; aj sieť dotrhala sa mu už pri nich. Nuž ale len privesloval ku brehu, vzal vajcia a položil ku ostatným na pec; už ledva pratali sa. Žena ho už preklínala a ochorela od zlosti, čo jej to tam budú toľké vajcia zavadzať, a do úst nič.

Len ti tu naraz vajcia začnú pukať. Pukne jedno, vyskočí z neho mládenec na svet súci, pekný, len akoby ho bol ulial. Pukne druhé, aj z toho. A tak z každého, a z toho dvanásteho najmladší a najkrajší šuhaj! A všetci postavia sa pred rybárom a pýtajú:

„Daj jesť, daj piť, keď si nás na biely deň vyniesol!“

Tu žene od divu aj choroba prešla; ale začala s mužom nanovo hriech a nezdobu, že či nemajú dosť svojich detí, že ho ona tam nechá, nech mu tí tam trebárs uši objedia. Z reči do reči, pekne-krásne pobili sa muž so ženou.

„No, dajte si pokoj!“ hovoria už teraz mládenci. „Čo len pre nás, škoda sa vám hašteriť. My by sme i tak pri vás žiadnej práce nemali, ale vám my poradíme. Zavediete nás rovno ku kráľovi do služby a uvidíte, že vám to nebude daromné.“

I tak bolo. Rybár zaviedol dvanástich šuhajov do zámku a postavil ich pred kráľa. Kráľovi veľmi ľúbili sa, bo boli rovní ako jedle, iba ten najmladší najonakvejší. Prijal ich do služby a rybárovi dal statočnú vynáhradu, keď mu ich len doviedol.

*

Poslal kráľ milých šuhajov jednu velikú lúku zrábať. Čo cez deň nakosili a nahrabali, to cez noc všetko rozvláčila voliaka pleťuha. Dosť tí striehli, nič nevystriehli. Najmladší nemohol už ďalej hľadieť na také hospodárstvo. Sadne si pod kopu a strežie. Priletí ta dvanásť koní a prosto do kopy, že ju zvláčia. Zaženie sa tento kosou do nich; ale najmenší koník mu povie:

„Nezaháňaj sa, to by ti i tak daromné bolo; radšej daj nám nažrať sa, lebo pôjdeme do roboty. Zatiaľ ale zobuď si bratov a nech si posadajú na nás, a ty sadni si na mňa.“

Zobudil bratov a posadali si. Ráno postavili sa pred kráľa takto na tátošoch.

„Ej, to nám treba, to!“ povedal kráľ. „Lebo je vojna.“

A to susedný kráľ vypovedal tomuto kráľovi vojnu, že mu nechcel dať dcéru za ženu. Do tej vojny ako postavili sa, susedný kráľ iba čo ich pošibal voľajakým prútikom, hneď všetci skameneli, kremä tento najmladší nie. Ten ostal len voliaky ako omámorený. Keď prebral sa, už bolo okolo neho všetko mŕtvo. Ale mu jeho tátošík povedal:

„Sadaj, nemeškaj; ten kráľ len stoľko, že už nie je pred kňahyňou, aby si ho vzala za muža; my musíme tam byť prv.“

Sadol, nemeškal — a boli tam ešte prv. Ale aj ten kráľ dobehol a žiadal, aby kňahyňa šla zaňho, bo že vo vojne pobil všetkých do zniku.

„Ej, všetkých si predsa nepobil,“ povedala kňahyňa; „jeden z nich je ešte prv tu ako ty. A tak za toho z vás pôjdem, kto mi donesie moje svadobné šaty zo skleného zámku; tam sú mi v truhlici.“

Ten kráľ nešiel, že po čo on má chodiť, že jemu mladucha aj bez tých šiat dobrá. Najmladší z dvanástich ale tašiel ku svojmu koníčkovi a povedal:

„Koníček môj, takto a takto má sa vec — čože urobím?“

„Hoj, len ty sadaj, nič nemeškaj; čo nevidieť, zaletíme!“

Vysadol si, nič nemeškal — a leteli. Prileteli ku sklenému zámku. Povie koník šuhajovi:

„Tu sme! Ale musíš sám ku strige. No, zadrž sa, a keď vyslúžiš si truhlicu, prídi ko mne; tu budem na tejto lúčke popásať sa.“

Tašiel šuhaj do zámku ku strige, aby mu vydala truhlicu, čo v nej tá a tá kňahyňa, ktorá ho sem poslala, uschované má svoje sobášne šaty.

„Ej, dám ti ju, dám,“ rečie striga. „Ale či vieš, že si ju máš u mňa vyslúžiť?“

„A veď, keď je tak, trebárs si ju aj vyslúžim,“ povedal šuhaj; „len mi povedzte, čo to má byť za služba.“

„Do večera už nič,“ riekla baba; „ale na ráno musíš nosiť sa na mojom vranom koni. No veď uvidíme, ako obsedíš na ňom.“

Prechodil sa šuhaj podvečer okolo zámku. Nájde tam chrta medzi dvoma bučkami zaseknutého, čo nemohol nijak von. Pomohol mu z klepca a uradovaný chrt skočil v šíry svet, iba čo privolal šuhajovi:

„Pomysli si len na mňa, keď ti budem potrebný, hneď som ti tam na pomoc!“

Ráno vyviedla mu stará z maštale vraného koňa a on si vysadol naňho. Spočiatku koník ešte ako-tak, ale čo ďalej, to tuhšie skákal a zašiel s ním, sám Pán Boh vie, kde do poľa. Ale šuhaj obsedel v strmeňoch a uzdu nepustil. Raz milý vranko premení sa na zajaca a uteká mu v šíry svet. Ej, veru ledva stačil na chrta pomyslieť, už by ten toho nikdy viac nebol videl. Lež iba čo pomyslel, už chrt tam za zajacom a chytil ho za ucho a doviedol k šuhajovi. Zas bol z neho kôň, a šuhaj pekne ticho dopravil sa na ňom do zámku.

„Tu si máš koňa a vydaj mi truhličku,“ povie babe.

„To by si skoro chcel,“ riekne baba. „Zajtra musíš nosiť sa ešte na mojom sivom koni, a ak mi ho takto naspäť privedieš, bude z teba dač.“

Po práci prechodí sa šuhaj kolo zámku. Zazrie tam orla chyteného na reťazi. Pustí ho. Orol vzlietne a zakráče mu:

„Pomysli si na mňa, keď ti budem potrebný; hneď som ti tam na pomoc.“

Ráno vyviedla stará sivého koňa. Sivko strihal ušima a hrabal podkovami. Šuhaj len vysadol a nič nedbal, že milý končo pustil sa hneď do skoku. Stisol mu len boky a vyletel na ňom von bránou, akoby boli vzali sa na krídla, čo ďalej, to strmšie, a šuhaj zas, čo ten strmšie letel, to tuhšie stískal ho. Raz milý sivko premení sa na vtáka. Šuhaj ostal na zemi a vták ulietal ponad oblaky, prv, akoby ten bol stačil pomyslieť si na orla. Vtom si ale pomyslel a orol hneď tam, pustil sa za vtákom, dochytil ho a doviedol k šuhajovi. Z vtáka urobil sa zase kôň a šuhaj pekne ticho dopravil sa na ňom do zámku.

„Tu si máš koňa a vydaj mi von truhličku,“ povie babe.

„Ej, bolo by ti!“ rečie baba. „Zajtra musíš nosiť sa ešte na mojom bielom koni, a ak mi ho takto pekne naspäť privedieš, nuž ti už len dám tú truhlicu.“

Po práci svojej prechodí sa šuhaj kolo zámku a zájde si až k rybníku. Tu na brehu vyhodená ryba hádže sa, mece sa a nemôže dostať sa naspäť do vody. Vzal ju pekne na ruky a pustil do vody. A ryba mu povie:

„Pomysli si na mňa, keď ti budem potrebná; hneď tí prídem na pomoc.“

Ráno vyviedla mu stará bieleho koňa. Beloň spínal sa a vyhadzoval už vopred. Šuhaj chytil uzdu a vyhodil sa naňho. Darmo ten spínal sa pod ním, darmo vyhadzoval. Hej, leteli že tí potom ponad bránu von! A kôň prosto k rybníku. Tu raz milý šuhaj ostane na brehu a spod neho vyletí kačica a pláva rybníkom preč voľakdesi na druhú stranu a stratí sa mu z očú. Pomyslí si on na tú rybu. Pripláva ryba k nemu.

„Ačak,“ vraví, „kdeže ti kôň?“

„Veď to, rybka moja, kdeže je? Tu mi zmizol dakde na tom rybníku.“

„No netráp sa nič, nájdeme ho.“

A ryba zohnala všetky ryby a tie kačku vyhľadali, zospod za nohy chytili, aby uletieť nemohla, a tak doplávali s ňou ku brehu. Ako ju šuhaj v ruke mal, hneď bol zase kôň, a šuhaj pekne ticho dopravil sa na ňom do zámku.

Starú strigu malo tresnúť od jedu. Vzala mu koňa a viedla ho do maštale. Šuhaj pozďaleč za ňou. A striga tam pochytí omelo a tne svoje dievky:

„Nuž či ste sa takto mali zadržať, vy daromnice, vy sajby!“

Lebo tie kone to boli jej vlastné dievky, čo tak vedeli sa premieňať. Ešte aj tadnu prišla nadurená ako morka a vždy čosi homrala. Potom mu ale oddala truhlicu. On si vyhľadal svojho tátošíka tam, kde pásol sa mu, na tej lúčke, a šťastne dostali sa domov. Postaví sa s truhlicou pred kňahyňu — „a tu nemáš klúčika od truhlice!“ Povie kňahyňa:

„Za toho z vás pôjdem, kto mi ten kľúčik donesie.“

Ten kráľ nehol sa ani teraz a šuhaj išiel zase ku svojmu tátošíkovi:

„Tátošík môj, pôjdeme ešte pre kľúčik.“

„Ej, veď pôjdeme,“ rečie tátošík; „ale už teraz bez toho kráľa, aspoň bez jeho prútika nemôžeme ísť. Lebo je kľúčik jednému medveďovi v pysku, a toho treba najprv tým prútom pošibať, aby zmrzol. Choď len a volaj kráľa, alebo nech ti prútik vydá.“

Šiel šuhaj ku kráľovi, aby prišiel s ním alebo mu prútik vydal. A kráľ nechcel sa ani hnúť od kňahyne, že načo by on unúval sa toľké svety. Vytrhol mu šuhaj prút z ruky a hybaj na tátošíkovi rovno k tým zápoliam, kde pritrimovalo sa to medvedisko.

Medvedisko prednými dlabami do neho, len že ho zacapí. Šuhaj šibne ho prútom. Priam medveď skamenel a kľúčik vypadol mu z tlamy. Vzal kľúč a ponáhľal sa s ním ku kráľovej dcére.

Tu začne sa ten kráľ škriepiť, že jeho je kňahyňa, lebože bez jeho prútika nebol by kľúčik tu a šuhaja bol by medveď zadlávil. A šuhaj tiež postavil sa mu, že veď on i truhlicu vyslúžil i kľúč doniesol.

„Daromná vám škriepka pred časom,“ povie na to kňahyňa. „Musíme najprv otvoriť truhlicu!“

Otvorili truhlicu, a tu — v truhlici meč.

„No, vidíte,“ ozve sa kňahyňa, „toto vedela som popredku. A teraz kto ešte o mňa stojí, dá si týmto mečom sťať hlavu, a čia hlava pod týmto mečom obžije, za toho pôjdem.“

Oba podvolili sa a o chvíľku obom hlavy odcupli na kláte. Šuhajova hlava obžila a tamtomu miesto svadby spravili pohreb.

Šuhaj bežal ku svojmu tátošíkovi poďakovať sa za verné služby.

„Uznávaš teda, uznávaš,“ hovoril tátoš, „že som ti verne slúžil?“

„Ej, uznávam, uznávam.“

„No, keď uznávaš, teraz i ty mne preukážeš pokonnú službu. Zotneš i mne tým mečom hlavu. Potom vynímeš z môjho sedla druhý prútik a pôjdeš na bojište a pošibeš svojich bratov, aby odteraz mal i tebe kto slúžiť.“

Zdráhal sa šuhaj vernému tátošíkovi hlavu zoťať, ale musel. Ako to urobil, voňavá holubica vyletela z koníka.

Konečne vyňal prútik zo sedla, šiel na bojište, pošibal bratov, a keď videl, že títo vstali, pošibal aj ostatné vojsko. Tak s vojskom navrátil sa domov ku kňahyni a táto hneď podala mu ruku a bola od tej hodiny jeho, a to vojsko slúžilo mu vždy.

1loďky

Mohlo by se vám líbit...