Neverná žena

Podal Mikuláš Dohnány z Trenčína, rozpráva Janko Botto.

Kde bolo, tam bolo, dosť na tom, že bolo. Boli raz dvaja chudobní ľudia a tí mali jedného chlapčeka. Otec a mať sa usilovali z neho hodného chlapa vychovať. Hneď od mala otec ho vodieval po horách, po skalách v lete, v zime, kde na drevo, kde na poľovačku so sebou.

Tu sa šuhaj s mnohým nebezpečenstvom stretával, ktorô ho skúsený otec premáhať učil. Večer zase, ako si chutne zajedli, mať ho pri košku peknými poviestkami zabávala. Tak pomaly vyrástol z chlapca hodný šuhaj, mocný, smelý a dobrého srdca, že mu nebolo dookola páru.

„No,“ povedá raz svojim rodičom, „keď ste ma takto hor vychovali, teraz už pôjdem do sveta sprobovať si raz aj ja moje šťastie: doma sa mne to už dák nevidí.“

Odhovárali ho otec i mať, že ako oni bez neho budú. Ale on nič, len si vzal do ruky paličku, ku boku kapsičku, odobral sa od svojich rodičov a šiel vo meno božie.

Ide on dlho, ide, horami dolami, rudnými cestami, až raz pekne-krásne vprostred širokých starých hôr zamrkne.

„Čože tu robiť, Bože môj, v tejto pustatine, tu mi zostať nemožno, o ľuďoch, o dákej dedine ani chýru ani slýchu. Už ako je, tak je, musím ďalej, kým ma noc nezastihne.“

Vtom ako tak rozmýšľal, natrafil na jeden starý chodník a tým chodníkom stúpal húštinou v dobrej nádeji, že len tak z neho tieklo. Už mu pomaly aj skrvavené nohy začali službu vypovedať, ale on nič, len ďalej sa potkýna, až sa raz neďaleko pred ním jedno svetielko zablysne.

„Oj,“ povie uradovaný, „predsa raz, predsa nájdem nocľahu!“

Čím bližšie prichodí, tým sa mu svetielko krajšie blyšťalo. Len keď raz vidí pred sebou jeden čierny zámok.

Ide dnu, akoby ho volal, prejde cez bránu, dvor, svetlice. Ale nikto sa mu neukázal.

„Bože! Čože je toto? Taký veľký zámok a ešte som v ňom ani živej duše nezbadal.“

Naostatok prišiel do samej pokonnej izby a tam vidí jednu starú ženičku s okuliarmi na nose, ako v jednej velikej knihe číta. Starká bola do tej knihy tak zamorená, že ani nezbadala, keď milý šuhaj dnu vkročil. Len keď sa poklonil:

„Pamodaj dobrý večer, pani matka!“ vtedy zodvihla oči a prívetive mu povedala:

„Pán Boh daj, syn môj, Pán Boh daj! Kdeže si sa tu vzal, veď tu nechyrovať ani vtáčka ani letáčka, nie to žeby človiečika.“

„Ach, stará mamka, pustil som sa do sveta službu hľadať a teraz ma tu noc zastihla. Prosím vás, či by ste ma neprenocovali?“

„Oj, prečo nie, vďačne,“ odpovie mu starká, „prenocujem ťa a prijmem ťa aj do služby, ak si na dačo súci.“

„No, veď uvidíte, že sa ja v žiadnej práci nedám zahanbiť.“

„Vidíš,“ povedá starká, „tu budeš mať ľahkú prácu, len mi budeš tieto knihy tu vše čítať. Lebo moje oči sú mi prislabé a to budeš robievať za tri roky. Teraz povedz, ako sa ti to zdá a čo budeš žiadať za tú službu?“

„Ach, nuž stará matka, veď ja sám neznám, čo by som mal za to pýtať. Čo myslíte, to mi dáte. Veď viem, že ma neukrivdíte.“

„Keď teda pristaneš na mne, dobre. Teraz sa trochu najedz, vyspi sa a na ráno do práce.“

Doniesla mu starká večeru, nachovala, napojila, uložila do postele, ako jeho vlastná mať.

Sotva začalo svitať, hneď milý šuhaj vstane, obriadi sa a ide ku starej matke s dobrým ránom. Táto ho zase tak prívetivo privítala, opatrila a pustila sa s ním o všeličom zhovárať. Vynaúčala ho, ako sa to má čítať z tých kníh a on to za pár dní všetko pochopil. Keď mu už čítanie dobre išlo, vzal jej tú knihu z rúk a začal jej čítať s takou chuťou, že sa mu käčka len tak parila. A to tak deň po dni, týždeň po týždni až do tretieho roku.

Tri roky mu preleteli, ani sám neznal ako, bo mu dobre bolo. Zavše si len čítal a čítal z tých kníh všeličo od výmyslu sveta a to zo dňa na deň nachodil vše dač krajšieho a krajšieho v nich. Len mu tu raz starká povie:

„No, syn môj, či vieš, že si už tri roky u mňa? Tvoja služba je teda skončená. Za tvoje ustávanie ti dávam tuná toto oblečenie. To je hľaďže, takô, že keď sa doň oblečieš, žiadna guľka ani šabľa ťa nechytí. A ešte ti dávam aj tú muličku tamdolu v chlieve. Keď si, hľadže, na tú sadneš, hneď sa ti na tátoša premení. Teraz choď vo meno božie, kde sa ti len páči. Si mocný, múdry a pobožný, všade budeš šťastný, kde sa koľvek pohneš. Len si daj dobrý pozor na svoje veci aby ťa faloš ľudská o ne nepripravila. A keby ti bolo ešte dačo potrebnô, len ku mne prídi a ja ti budem na dobrej pomoci.“

So slzami jej ďakoval za tie nadobyčajné dary. Poobliekal sa do tých šiat, vyviedol si muličku a sadol na ňu. Táto sa hneď pod ním na tátoša urobila. Ešte raz sa obrátil ku starkej, slzy mu vypadli a: „zbohom, stará matka!“ zvolajúc, dal sa do letu ponad hory, ponad doly. Vrchy sa pod ním ako mraveniská hemžili, celé kraje ako tône oblakov popodeň preletúvali. Tak letel, až priletel do jedného mesta. Vníde do hostinca a spytuje sa:

„Hostinský, čo tu nového?“

Ten mu odpovie:

„Nuž čože by bolo, iba zlô. Náš kráľ, át, vojnu vedie so susedným kráľom už od nepamäti sveta a dosiaľ ho premôcť nemôže. Už ani vojakov dávať nestačíme. Bohvie, čo to bude s nami.“

Šuhaj, ako to vypočúval, oddýchol si a pochodil trocha. Naraz si on vysadne na svoju muličku a hybaj prosto ku kráľovi.

Príde pred kráľa a spytuje sa, ako to, čo to s tou vojnou stojí. Kráľ mu všetko vyrozpráva o tých mnohých bitkách, koľko sa už krvi povylievalo a to až posiaľ nadarmo.

„No,“ povedá šuhaj, „nič sa nebojte, najjasnejší kráľu! Tomu všetkému bude teraz koniec. Len mi dajte dvadsať hodných šuhajov na koňoch a všetko bude dobre.“

„Dobre, lebo nebárs!“ pomyslel si kráľ. „Ale už ako bude, tak bude, už mu tých dvadsať chlapov len dám.“

Privolil teda ku všetkému a sľúbil mu, keby ho vskutku od toho jeho nepriateľa oslobodil, kráľovskú odmenu.

On teda pojme so sebou tých dvadsiatich šuhajov a hybaj proti tomu nepriateľovi. Nebolo mu ho treba dlho hľadať, lebo hneď z vŕšku zazrel mestá a dediny, ako sa kúria a ako sa blyští po šírom poli rozloženô vojsko. V oblakoch dymových krvavými cestami sa raz priblíži až k samému vojsku. Vytiahne šabľu a zavolá:

„Za mnou, chlapci!“ a vrazí ako hrom do nepriateľského vojska.

Naraz krvavý zákos vyťal až ku samému kráľovmu šiatru a chlapci za ním rúbali na dve strany. Ako to videl nepriateľský kráľ, že to nie žart, sadol na koňa a hybaj kade ľahšie. Ten vybŕdol šťastlive, ale jeho vojsko zostalo na širokom poli do nohy vyrúbanô.

Šuhaj víťaz sa vrátil do mesta, kde ho už kráľ pred bránou s celým svojím dvorom čakal. Víta ho, ďakuje mu pohnutý za oslobodenie, potom chytí ruku svojej peknej dcéry a podáva mu ju:

„Tu máš, syn môj, odmenu sľúbenú a polovicu kráľovstva s ňou.“

Bola tu potom svadba, akej viac nebude.

*

Po svadbe začal nový kráľovič s mladou ženou prežívať blahoslavené svoje dni za jeden čas.

Ale to dlho nebolo, lebo starý kráľ raz umrel. Tu sa teraz všetka starosť na hlavu mladého šuhaja zvalila a on sa už nemohol len so svojou ženičkou zabávať, ale aj krajinu veľkú riadiť musel. O krátky čas sa stal veľkým panovníkom, že mu nebolo páru naokolo. Poddaní jeho si ctili a milovali, lebo ich aj on miloval a staral sa o nich ako o svoje deti. Bola radosť a spokojnosť v celej krajine.

Len tá jeho ženička nebola celky spokojná, keď videla, že sa on o krajinu viacej starie, ako o ňu. Neskôr sa tiež len chladno začala k nemu mať. Potom sa ale raz aj s tým susedným kráľom, čo ho tak bol zmlátil, pekne-krásne obznámila a naostatok začala s ním proti svojmu mužovi aj čertov zmýšľať.

Raz sa na tom uzniesli, že akokoľvek, milého kráľa na druhý svet poslať musia. Šípili oni, že je jeho moc nie inde, ako v tých šatách, z ktorých sa on nikdy nevyzlieka, — ale tieto ako dostať?

„Oj,“ povedá kráľovná, „nič sa neboj, však ich ja dák dostanem.“

Kráľovná sa začala svojmu mužovi zaliečať, líškala sa mu a chválila tú jeho moc a slávu. Kráľ sa ale ničoho neobmýšľal, len si kráľoval a panoval pokojne. Po nečase mu donesie pekné biele šaty.

„Pozriže, mužík môj, čo som ušila. Preobleč sa mi, preobleč už raz! Veď sa to nesvedčí v takých čiernych hábach, — hľaďže od svadby si sa ešte nepreobliekol.“

A potom ho začne obľubovať, bozkávať, prosiť, kým jej to len kvôli neurobil. Keď sa už bol preobliekol, po obede zase príde líškajúci k nemu, že aby si trochu oddýchol, že mu bude ískať. Kráľ si položil na jej lono hlavu a ona mu íska, íska, až raz pekne-krásne zaspal. Vtom mu neverná žena odpáše potichu šabľu, zavolá na prekúpených sluhov, tí ho naraz schytili, zviazali a na márne kusy rozsekali. Tie kusy kázala do jednej plachty pozbierať, zaviazať a na tú jeho prašinu položiť. Žeby ho vraj zaniesla, skade prišiel.

Mulička s rozsekaným svojím pánom išla prosto ku starej matke. Táto, ako ju zďaleka zazrela, hneď vedela, čo je vo veci. Vyjde na dvor, sníme plachtu z mulice a vysype tie kúštičky na jedno koryto. Pekne ich vo vode popremýva, poskladá kus po kuse, pomaže akousi masťou a šuhaj sa postaví hore na nohy pretierajúci oči:

„Ach,“ povedá, „čiže som si oddýchol.“

„Ej, veď by si si ty bol naoddychoval, keby ja nie!“ povie mu starká. „Ale hľaďže! Ty musíš ešte za rok u mňa slúžiť, bo vidím, že si ešte do sveta nesúci.“

„Nedbám, keď tak chcete,“ preriekol šuhaj a oddal sa s novou chuťou do čítania.

Keď už rok prešiel, rečie tá stará babka ku nášmu šuhajovi:

„Syn môj, už si sa dosť naučil, teraz už ta budeš bezo mňa. Ale naostatok mi dačo ešte kvôli urobíš. Vidíš tamten dub predo dvermi a pod ním ten kameň? Ten kameň zodvihneš, nájdeš tam jednu starú šabľu, tou šabľou mi najskôr ten dub zotneš a potom — No, ale sa skorej len chyť do práce, o tom potom.“

Šuhaj zodvíha veliký kameň, nájde tam jednu vyštrbenú škrablicu.

„No,“ pomyslel si, „s tou ja tiež dneska ten dub zotnem!“

Ale ako pár ráz zatne, vidí, že je to veru inakšia šabľa, ako si on myslel. Tak rúbe s ňou, rúbe ten dub, len ako dotne do dúpneho, tu sa razom vykydne z neho plno hadov ako hrubé povrazy a všetky doň, začnú sa viť okolo neho. Ale on nič, len rúbal, kým sa dub nevyvrátil. Len keď už bol s ním hotový, začal sa z tých hadov otriasať, začal ich sekať, trhať, ale to všetko darmo, tie sa ešte tuhšie naň obsnúvali. Vtom vyjde starká na dvor:

„Syn môj, daj si pokoj, to ti nespomôže, len keď mi ešte jedno naostatok kvôli spravíš. Vidíš, máš v ruke šabľu, urob mi to dobrodenie, zotni mi hlavu a bude všetko dobre.“

Šuhaj sa zadivil nad takýmto dobrodením a zavolal:

„Nie, stará matka, to nemôžem urobiť a čo sa nikdy od tých pľuhákov neoslobodím.“

Ale starká mu povedá:

„Urob mi to, urob kvôli, veď mi to bude najväčšia odmena od teba za moje dobrô!“

Čože mal chudák robiť? Zodvihne teda šabľu, sekne a hlava odpadla na zem. Tu sa zrazu starká na peknú mladú paniu premení, hady zmizli a na ich miesto plno mladých ďakujúcich mu kniežat okolo neho a okolo krásneho zámku behalo, sem-tam plno uradovaných sluhov!

Potom mu riekne tá mladá pani:

„Vidíš, ja som kráľovnou tohoto kraja a toto sú moje deti. My sme boli s týmto celým krajom, tak ako si nás našiel, od nepamäti sveta zakliati. Teraz ale, keď si ty náš rodný strom a mne hlavu zoťal, oslobodil si nás všetkých a my sa ti poďakúvame za tú vernú službu tvoju.“

Po veľkej hostine sa náš šuhaj odobral od kráľovnej. Tá sa mu ešte raz poďakovala; bohate ho obdarovala a ako len najlepšie znala, na cestu vypravila.

Tak si on ide cez hory, cez doly, bez čarodejných šiat, bez šabličky, bez muličky, sám ako palec. Ale nač by mu to aj teraz bolo, keď on raz má v hlave celý kunšt čarodejnícky.

Šťastlive sa dostal až k tomu mestu, kde jeho žena s nepriateľským kráľom prebývala. Tu prvého chudobného človiečka, s ktorým sa stretol, osloví:

„Počujte, dobrý človek! Choďte do brány, tam nájdete jedného koňa, zaveďte ho do zámku ku kráľovi a predajte mu ho za sto dukátov! Tie dukáty budú vaše za ustávanie.“

Tento sa hneď na to podvolil a šiel ku bráne. Medzitým sa náš šuhaj premenil na pekného koníka a chudobný človek ako dochodil k bráne, vidí tam už hrabať krásneho žrebca, že mu v celej krajine páru nebolo. Dlho nerozmýšľal, chytí ho za kantár a odvedie do kráľovského domu.

Kráľ, ako ho zazrel, dobre sa nezdivel hneď za ním, a čo mu aj kráľovná volala z obloka:

„Nekupuj, nekupuj, zle bude, to je mrcha kôň!“ — on ho vera len kúpil za tých sto dukátov. Ale sotva peniaze boli vyčítané, už kráľovná s krikom zbehla dolu:

„Ta mi toho koňa, zabite ho naskutku! Ja toho koňa poznám, to je nešťastný kôň!“

A začne kráľa trápiť a unúvať, žeby ho dal priam zabiť a zabiť. Naostatok, keď videl, že kráľovná toľko lamentuje, prisľúbil jej, že ho na ráno naraz dá zmárniť.

Medzi toľkými diváky pozeralo aj jedno mladô krásnô dievča, čo obsluhovalo okolo kráľovnej, na toho pekného žrebca a nemohlo sa dosť načudovať, ako len môžu takô krásnô zviera na smrť odsúdiť. Prišlo ono večer do maštale, žeby sa ešte mohlo naň podívať. Ako sa tak naň díva a ľutuje krásneho koníka, prehovorí ten k nej:

„Počuješ, moja duša! Keď ty máš ľútosť nado mnou, teda ráno, keď ma budú zabíjať, príď a drž pred sebou biely ručníček, a keď prvá kvapka zo mňa naň kvapne, choď a zahrab ju pod oblok kráľovi!“

Dievča mu to aj prisľúbilo.

Ráno, keď svitlo, vyviedli koníka na dvor, začali ho šabľami rúbať, kým ho len nerozsekali. Dievčatko tiež tam bolo, a keď mu prvšia kvapka na ručník zafrkla, bežalo s ňou a zahrabalo kráľovi pod oblok.

Kráľ na ráno ako vyzrel von oblokom, vidí pod ním v záhrade krásny rozkvitnutý strom. Díva sa naň, díva s útechou a rozmýšľa, kde by sa tam mohol vziať. Tu vkročí dnu kráľovná a ako jej ho ukáže, tá hneď dobre nezamdlela od strachu.

„Ta ho,“ povedá, „ta ho daj vyťať! Ja ho poznám, to je nešťastný strom.“

Dosť ju kráľ prehováral, že taký krásny strom vyťať, že čo sa jej robí! Ale tá vše len zostala pri svojom a kráľ jej naostatok prisľúbil, že ho na ráno dá vyťať.

O tom sa dopočulo zase to dievčatko, išlo do záhrady, žeby sa nadívalo ešte na ten krásny strom a ako sa tak naň díva, prehovorí tento k nej:

„Počuješ, moja duša, keď máš toľko ľútosti nado mnou, na ráno, keď ma budú stínať, vezmi ten íverček,1 čo ku tebe frkne, a choď ho do jazera hodiť, čo je naprostred kráľovskej záhrady.“

Dievčatko sľúbilo, že tak urobí.

Keď na druhý deň ráno ten strom rúbať išli, išlo ta aj milô dievčatko. A akonáhle prvšia triesočka k nemu doletela, zodvihla ju a zaniesla do jazera hodiť. Tu sa tá triesočka hneď na zlatú kačku premenila.

Po obede išiel sa kráľ po záhrade prechodiť. Príde až k tomu jazeru a vidí na ňom tú zlatú kačičku plávať. Díva sa, díva na ňu, a čím sa viac díva, to ona bližšie a bližšie k brehu ide.

„Ej,“ povedá si, „keby som ju mohol chytiť, to by bolo s čím sa kráľovnej zavďačiť.“

A tu sa vyzlečie z tých svojich čarovných šiat a pustí sa do vody za kačkou. Kačička si dala až k sebe pristúpiť, len keď ju už chcel chmatnúť, zamorila sa a vykukla zas neďaleko pred ním. Tak ho vodila, vodila od kraja až na prostriedok, kým raz milému kráľovi käčka nesplovala. Dosť sa on tam metal, volal, ale mu nikto neprišiel na pomoc.

O chvíľu aj volanie aj trepanie sa prestalo, sadol na spodok a ani chýru ani znaku viac o ňom. Zlatá kačka zatrepotala krídlami, zletela na breh a tam sa naraz na pekného šuhaja premenila. Šuhaj obliekol svoje starodávne šaty, opásal šabličku a — poď k nevernej žene!

Táto celá zdúpnela, keď sa pred ňou postavil jej prvší mužík. Potom, keď k sebe prišla, začala prosiť, odpytovať, ale on na to nič nepodbal. Hneďky dal zvolať súd a nevernej žene naraz čítali sentenciu: že ako ona dala svojho muža rozsekať, teraz nech ona bude rozsekaná. To sa hneď aj vykonalo.

Ubiedený ľud bol uradovaný, keď videl, že ich dobrý kráľ zase nad nimi kraľovať bude a ešte väčšmi sa radoval o chvíľu na novej svadbe kráľovej s tým pekným dievčaťom, čo ho od večitej smrti bolo zachránilo. Vtedy tam potom bolo spevu, bolo radosti bez konca kraja!

 

1triesočka

Mohlo by se vám líbit...