O ednom chudobnom mlinarevi

Počul v Drienčanoch a i podáva ich krajomluvou P. Dobšinský.

Edon mlinar mau telo1 dečí, ako na riäšici džiärok2. Kýn ednomu chleba krájäu, zákyv3 vylašnelo sä mu druhô. O tobôž už i trečô pýtalo:

„Apo, chleba mi; choc len z toho zákalistyho mi!“

Bitang4 mlinar radšé by búv videu sä pod zemieu, ako v také biäde.

Zväu5 pobíjäšku6 a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tan klopau, šô len tak hušälo.

„Šô tu klopeš?“ vybiehou šärt7 na neho.

„Chocen8 ván kostiev staväč!“

„Nestaväj, radšé či dán z mech9 peňäzí.“

Šärt mu dal plný plnušišký mech peňäzí; ale van10 len klopau. Vybiehou naňho druhý šärt:

„Šô tu choceš?“

„Chocen ván kostiev staväč!“

„Nestaväj, dán či z mech peňäzí.“

Zväu si opä11 z mech peňäzí; ale zas len klopau a desky zbíjäu do vedna. Vybiehou trečí šärt:

„Šô tu choceš?“

„Chocen ván kostiev staväč!“

„No, nestaväj, dán či z mech peňäzí.“

„A ve koj dáš, veznen si už a tajden.“

Zväu si aj trečí mech peňäzí a pobrau šitko na placiä. Skoro dohoneu prázdnyho furmana; vyložiu tomu šitko na vôz; vysädou aj sán — a už akoby doma peňäze šítau.

Ale trpov ešče len bulo!

Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin takú hrúzu peňäzí odvliäkou a edon šärt hybaj za nin,12 priäm ho dobiehou:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze!“

„A šijo že by buli.“13

„A vara toho, chto si jich vybehá.“

„A akhe14 sä budemo?“

„Tuž ve či vravín:15 na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot16 si zaberiemo šitky17 mechy.“

„Starý son na úbehy,“ povie mlinar; „ale áv tan pod kríkon spí môj mladší brat, s tyn sä ubehuj!“

A tan pod kríkon spau zajäc.

„Stávaj, brašok, budemo sa ubehávač!“ zvolau šärt.

A tu zajäc vyskošeu. Kýn si šärt pretreu oši, zákyv tot búu za vrchon.

„Toho naozaj ani šärt neubehá!“ poviedau krivý, koj sä vráteu ku druhyn do pekla.

Bežäu za mlinaren druhý šärt:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze!“

„A šijo že?“

„A vara18 toho, chto si jich vyhrá za pasy.“

„Jä son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač. Ale áv tan môj starý báčo19 dopasený, dotylý, — pasuj sä s týn!“

A tan pod kladou starý medvedž, s naježenou srstieu a s nadurenou hrivieu,20 vypläzovau jäzyk.

„Stávajte, starý apo, pôjdemo za pasy!“ vräví šärt.

A medvedž v tiä šäsy21 šäpí22 šärta po hlave, uchyčí zes poly23 a otrepe o zen,24 šô sä len tak sprpleu.

Vráteu sä šärt s odranou kožieu do pekla.

„Ši si vyhrau?“ opytujú sä ho.

„Vyhrau oblezenú tvár; chojte si vy, ši viäc dohráte!“

Posporeu sä25 za mlinarem trečí šärt:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze; ale toho, chto si jich dohrá.“

„Tuž naš?“

„Tuž na hvízdašky!“

A šärt hnedž zahvízdnuv, dobre mlinar z nôh nespád.

Trpov zašäla sä mlinarevi käška parič. Tu vara už nevedeu ani kotro? kä? šô? ak?26 Len tak, akoby ništ nebulo, zapošäu27 zbíjäč obrúšku z kolesa.

„Naš či tá obrúška?“ poviä šärt.

„Nadbä mi je,28 bratku.“

„Tuž ale kýho Paroma choceš s nieu?“29

„Nadbä mi driev touto zeleznou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby sä či neroztreskla, koj zahvízdnen!“

Nešäkau30 šärt; ujšou!

O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší31 tot krivý z pekla zo samho dna zo sytna. A leban32 ho už ani nedohoneu; bo buli už pri dedžine, pri zahradách. Ale ho predci zastaveu, ež, vräví, pôjdu napokon na premetávašky; ež chto viäc z tých svín, šô sä tan pásli, do zahrady premece, toho budú peňäze.

Mlinar ledvic33 vedeu si sporady34 s ednou chudou svinieu a šärt v okamihu premetau šitky veľkiä a tušniä svíne do zahrady.

„No, chto smo viäc?“ poviä šärt.

„Jä neviäm kelo35 si ty premetau,“ vräví mlinar; „ale jä son si každé chvaščik36 zakrútnuv. Šítajmo, kotro aká?“37

A tan každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba tá edná ni, šô ju búv mlinar prešmareu,38 lebo tá bula vychudlá, ako trlo. Ale šärt zmýlič sä dau a peňäze ostali mlinarevi.

Trpou si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het;39 nikdaj viäc o nej nechyrovali!

A mau tot mlinar aj džiävku,40 takú už na vydaj. Koj mala peňäze, dostala aj pítašiev. Len šô prvyho odpravili, už priš’ druhý. Otobôž aj trečí. Vyberala si. Otec ju vďäšne ta dau za muž a spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako pri svadžbe, sädali smo na kone, až pôjdemo pre mladú, vysied son si í jä na adnú kobuli. Tu či mojä kobulä zadnyma nohami virgla41 — a mňä až hin sen ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale tan istenky42 aj bezo mňä zaobišli sä, pre mladú šli, a nebodaj, aj pekne krásne dosvadžbeli sä.43

1toľko

2riečici dierok

3zakiaľ

4chudák, biednik, tuláč

5vzal

6kresačku, topor

7čert

8chcem

9za vrece

10on

11opäť

12za ním

13čieže by boli

14akže, akože

15nuž veď ti vravím

16ten

17všetky

18a veru

19báť

20hrivoou

21časy

22čapí, čapne

23cez pás, za pás

24zem

25poponáhľal sa

26ktoré, kadiaľ, čo, jak

27započal

28na dbe, treba mi je

29s ňou

30nečakal

31ten najväčší

32temer

33sotvie, sotva

34porady, pomoci

35koľko

36chvostík

37čítajme, ktorá aká

38prehodiť, šmariť=hodiť

39preč

40dievku, dcéru

41virgla

42iste

43Kdekoľvek vo flexii našej slovenčiny prichodia koncovky -am, -em, -im, -ym, -om, tieto podľa drienčanskej krajomluvy znejú nosovým zvukom ako -an, -en, -in, -yn, -on, napr. chudobnon t.j. chudobnom, kýn, t.j. kým (dočím). Namiesto ť máme v nej všade č, ď = dž, č = š, napr. deči = deti, džiära = diera, šô, šo = čô, čo, l často prechodí do v, aj do e, datív -ovi znie pri mäkkých -evi (mlinarevi), inštrumentál -ou znie -eu, -ieu (zemieu, t.j. zemou), dvojzvučka ô znie akosi prostredným hlasom medzi uo a ua, napr. druhô = druhua, šô = šua. Genitív množného počtu -ov je tiež u mäkkých -iev. Dvojhláska iä znie asi ako v ruštine.. Podrečie toto voláme trpáckym, trpáčtinou, ľud. trpák, trpáci, pretože zvykli vravieť trpov, t.j. teraz (nyní, jetzt, nune). P.D.

Mohlo by se vám líbit...