O krásnej Ibronke

Podali: Janko Kaderiak z Asódu pri Pešti a Ľudo Reuss z Veľkej Revúcej.

Chodili v jednej dedine dievky na priadky, všetky do jedného pokrajného domu. Každá už mala frajera, kremä krásna Ibronka nie. Ľúto jej bolo, že ona jediná nemá s kým ani preriecť, počím druhé dievčence žartovali sa, nazabávali sa do dobrej vôle so svojimi záletníkmi.

A tie druhé ju aj domŕzali, žeby si ho trebárs zo slamy uplietla, keď tak nemá žiadneho záletníka. A raz čo ti neurobili? Vzali snopok zo strechy, pripravili do kabanky, klobúk na to zastrčili a tak postavili ku nej na lavicu, že to vraj jej záletník.

Namrzená Ibronka len tak prehodila:

„Veď keby už len prišiel voliaky, čo by priam čert bol!“

A páč ti ho len! Ešte toho večera prišiel šuhaj driečny na priadky a zasadol si vedľa krásnej Ibronky. Prichodil potom každý večer, držal sa ako pán, všeličo na preslinky rozdával, aj sviece na svetlo prinášal pre všetky; ale iba okolo Ibronky točil sa a pekne jej dvoril. Dievčence počali jej ho už závidieť. Ibronka rástla až do neba od samej radosti, kedykoľvek pozrela na driečneho šuhaja. Kremä jedno nezdalo sa jej pri ňom, že nikdy nemohla vyvábiť z neho, kto by bol, odkiaľ by bol a že čo raz vyprevádzal ju z priadok, vždy pred polnocou zmizol jej z očú, ani nezbadala ako a v ktorú stranu.

Radila sa ona jednej starej ženy, ako by to bolo navliecť, že by dozvedela sa, kto je, skade je ten jej frajer. Stará žena poradila jej, aby nakrútila hodné klbko pradiva, a keď frajer bude odchodiť, pripäla mu koniec niti o šaty, a kadiaľ niť za ním zbrúsi sa z klbka, tatam aby šla.

Ibronka urobila tak hneď na druhý večer, keď ju milý záletník vyprevádzal. Počím zbrúsenú niť namotala zase v klbko za ním, priviedlo ju to na cmiter ku samým dverám kostnice. Kľúčovou dierkou nazrela sa tadnu. A tu čo ti nevidí? Jej premilený záletník, kde čo ešte našiel trocha umrelčiny na kostiach, tú driapal dolu a robil z toho sušienky a čo také na preslinky a z kostí vytáčal sviece. Preľakla sa náramne a ušla domov. Nikdy viac potom neukázala sa na priadkach!1

Ale jej už raz darmo bolo ukrývať sa pred frajerom. O polnoci raz postavil sa jej on sám pod oblôčkom na komôrke a zavolal:

On:
„Čože si videla, čože si videla,
keď si za mnou do cintorína bežela?“
Ona na to:
„Čože by som povedala,
keď som ja nič nevidela?!“
On:
„Keď nepovieš, umrie ti brat!“
Ona:
„A keď umrie, ležať bude.“
Ešte v tú noc do rána umrel jej brat a pochovali ho. Po pohrebe na polnoc postavil sa frajer zase do oblôčka.

On:
„Čože si videla, čože si videla,
keď si za mnou do cintorína bežela?“
Ona:
„Čože by som povedala,
keď som ja nič nevidela?!“
On:
„Keď nepovieš, umrie ti sestra!“
Ona:
„A keď umrie, ležať bude.“
Ešte v tú noc do rána umrela jej sestra a pochovali ju. A tak umrel potom krásnej Ibronke otec, umrela i mať. Ostala na tom svete sama opustená ako tá bylina v poli.

Ibronka už potom iba susedov zvolala a poručila im ako naposledok:

„Hľaďteže, moji milí susedia, keď ja umriem, neprenášajte vy moju truhlu ponad prah cez dvere, ani nedajte udrieť truhlou tri razy o prah, ale dajte popod prah jamu vykopať a tou dierou vytiahnite moju truhlu von z domu. A zapriahnite do kočíka toho koníčka, čo ešte v staji máme a pochovajte ma tam, kde ten koník so mnou zastane!“

Stalo sa, čo stať sa malo. Ešte naposledok ustanovil sa frajer pod oblok.

On:
„Čože si videla, čože si videla,
keď si za mnou do cintorína bežela?“
Ona:
„Čože by som povedala,
keď som ja nič nevidela?!“
On:
„Keď nepovieš, umrieš i ty!“
Ona:
„A keď umriem, ležať budem!“
Ešte v tú noc do rána dokonala aj krásna Ibronka. Susedia ju poobliekali, ako si sama kázala. Potom ju vložili do truhly2 a truhlu popod domový prah prevliekli i vyložili na kočík a pustili toho koníčka s ňou, kadiaľ sám ísť chcel. Koníček zaviezol truhlu na krížne cesty a tam zastal, akoby ho bol prikoval. Tam teda na krížnych cestách zahrabali krásnu Ibronku.

A to bolo v zimný čas.

*

Keď otvárala sa jar a kvietky vykvitať počali, vyrástla aj Ibronka z hrobu. Vyrástla ona v krásnu ľaliu a veľmi utešene zakvitla prekrásnym bielym kvetom. Viezol sa tadiaľ na koči mladý pán a zazrel tú krásnu ľaliu.

„Hej, pohonič, zastaň! A ty, Miško,“ volal na svojho mládenca, „skoč dolu z koča a odtrhni tamto tú ľaliu!“

Mládenec skočil k hrobu, ale ako chcel odtrhnúť ľaliu, tá mu spopred očú zmizla.

„Pane,“ povedá, „tuná už kvetu niet!“

„Čo, vari sa ti marí a či si vlčiu tmu dostal?“ hovorí pán. „Veď odtiaľto vidím tú ľaliu. Pohonič, ty mu ju ukáž! A zrezka sa majte!“

Ale tu aj pohonič darmo skočil z kozlíka. Len ako čo by mu bolo mrklo v očiach, tak nič nevidel, keď k hrobu kročil. A pánovi ešte vždy tam pred očima belela sa tá ľalia. Skočil si teda sám po ňu a odlomil ju hneď, len akoby sama bola dala sa mu do ruky. Položil si ju za klobúk, a keď prišiel domov, zavesil klobúk so všetkým na klin; navečeral sa dobre, ani nič nezvýšil a ľahol si spať.

Okolo polnoci strasie sa ľalia za klobúkom a urobí sa z nej krásna panna a začne po stole i po skrini hľadať a hovorí:
„Tu jedli, tu pili;
mne nič nezvýšili.“
A keď nič nenašla, zatriasla sa znovu a bola ľaliou ako prv za klobúkom.

Na ráno vstane pán a tu mu po stole aj v skrini všetko sprevracané. Hneď vzal mládenca na prísnu otázku, že kto mu to v noci chodil po svetlici. Ale ten, čo by ho bol zabil, ale ani nikto druhý nevedel nič.

„No, veď ono vykvitne, čo je to!“ hovoril pán mládencovi. „Ale ak by to ešte aj na druhú noc takto malo byť a ty o tom nič nebudeš vedieť, nuž o hlavu kratší budeš!“

Na tú druhú noc pozoroval už mládenec z bočnej izby kľúčovou dierkou na všetko. O polnoci vidí, ako okolo toho klobúka robí sa svetlo, ľalia sa strasie a premení v krásnu pannu. Všetky skrine zdulovala, a keď naposled kus koláča našla, nuž preriekla:
„Tu jedli, tu pili;
i mne dač zvýšili.“
Zajedla si chutne. Potom nahla sa nad spiaceho pána a tri razy ho bozkala. Len čo striasla sa, bola zasa ľaliou ako prv za klobúkom.

Ráno mládenec vyrozprával pánovi všetko. Pán pokrútil hlavou, ale neriekol nič; iba potom večer kázal kuchárovi nahotoviť na stôl dobrých jedál a dobrého vína. Pomyslel si: „Sám presvedčíš sa najlepšie.“ V noci robil sa, ako by spal, ale nespal. Keď prišla polnoc, zasvitlo to, z ľalie urobila sa krásna panna, čo celá svetlica ožiarila sa od nej. Keď videla jedlá, nápoje na stole, uradovaná preriekla.
„Tu jedli, tu pili;
ver aj mne zvýšili.“
Najedla sa, napila sa do chuti a šla rovno k pánovej posteli. Ako nahla sa nad neho, pán ju uchytil cez poly a nepustil viac. Dosť ona premieňala sa mu na žabu, na jaštericu, na hada, na všakové tvory na svete, on si ju nepustil a povedal:

„Nepustím ťa, duša drahá, nepustím; kým zase takou pannou nebudeš, akou si prv bola a kým mi nesľúbiš, že pôjdeš za mňa!“

Naveľa, naveľa stala sa z nej znovu krásna Ibronka; ale kremä pod tou výminkou sľúbila sa mu, ak nikdy nepôjde s ňou do kostola. Aj zosobášiť sa dali len doma.

*

Žili oni pekne spolu, tak ako to Pán Boh prikázal. A mali aj dieťa — krásne dievčatko, len akoby matke z oka bolo vypadlo. Prečo ho inak ani nepozvali, iba po matke, krásnou Ibronkou.

Ale milá mater v kostole len nebola a nebola. Naveľa, naveľa počal jej muž dohovárať, prečo ona kostol ešte zďaleka obchodí. A že vraj každá statočná matka vedie si dieťa sama do kostola pred Pána Boha, kremä ona nikdy. Nuž na veľa dohovárania raz potom sama povedala:

„Poručeno Bohu, už len pôjdem i ja!“

Ako modlila sa v tom kostole — ale nemohla ani dobre modliť sa od strachu — , zazrela toho svojho dávňajšieho frajera, ako kukal na ňu a zaryhotal sa jej spoza oltára. Hneď vedela, že to so všetkým dobre nebude! I veru, keď vychodila z kostola, tam postavil sa jej k boku, ako keď dakedy z tých priadok odprevádzali sa, a pošeptal jej:

„Už po sedemdesiatich siedmich krajinách vo všetkých kostoloch zhľadal som ťa; konečne viem, kde si. Vidíme sa na večer!“

Ako prichodila polnoc, postavil sa jej do obloka a opýtal sa:

On:
„Čože si videla, čože si videla,
keď si za mnou do cintorína bežala?“
Ona:
„Čože by som povedala,
keď som ja nič nevidela?“
On:
„Keď nepovieš, umrie ti dieťa!“
Ona sa preľakla, dobre hneď srdce v nej nepuklo. A teraz vyrozprávala mu všetko, čo tam v tej kostnici videla. Ako dorozprávala, priam dušu pustila a ten frajer zmizol, ani nikdy viac nebolo o ňom chyrovať nič. Ibronka leží zas na krížnych cestách pochovaná. Kto tadiaľ ide, vzdychne si za ňou. Ale doma teší malá dievčinka utrápeného otca, že keď dorastie, nezahanbí sa, veru, za svoju mamičku, ale bude aj z nej taká hodná krásna Ibronka.

 

1Podľa Kaderiaka i podľa mojej matkinho rozprávania doviedlo klbko dievčinu ku kostolným dverám, kde cez kľúčovú dierku videla, ako čert, ten jej frajer, piekol si dieťa na oltári nad zažatými voskovicami. Ona zariekla sa navždy ísť do kostola. — Názov tejto povesti podľa Reussa: Čertu oddaná panna. P. Dobšinský.

2do trúny

Mohlo by se vám líbit...