O Mechúrikovi

Poviestku túto žartovnú podal a rozpráva J. Botto tak, ako na Rimavskej doline hovoria.

No tak počujte! Bou vám edon raz edon mechúrik a tot sa vybrau do sveta. Ako tak ide po kuse, nechutne, zívajúci tým svetom, sám ako palec, sretne sa ta s ednou slámkou.

„Pamodaj šťastie, mechúrik!“

„Pamodaj aj tebe, slámka! Kdeže ideš, kde?“

„Tuž ľa, idem dade svetom.“

„No, kod te svetom ideš, tak poď so mnou, ved aj jej1 ta idem, pôjdeme vedno.“

Tak sa pohou milý párik vo meno božie zas ďalej. Veselo im to už dvom bolo; čo krok, to smiech robeli celou cestou. Mechúrik hrdý sa len tak vantoleu2 cez mestá a dedine a slámka išla ako na strunách a na všetkie strane sa klaňala. Mechúrik sa smieu na nej a ona zas na nem. Ako tak prešli hodný kus sveta, tu sa zas sretnú s ednym uhlíkom.

„Pamodaj šťastie, dobrí lidie!“

„Pamodaj, pamodaj! Deže ideš, de?“

„Tuž ver vám jej idem svetom.“

„Tak sem ruku, kamarát, poď aj te s nami, ved aj me ta idemo.“

A uhlík hneď hotový, dau sa im do kamarátstva.

Tak idú oni všetci trej pekne-krásne tym svetom. Išlo im to za edon čas ako po masle, kým za hradskou išli. Iba edon raz prídu k ednej veľkej vode. Tu už bola hned galiba hotová. Boli be radi na druhú stranu. Mechúrik so slámkou be bou len prešou, preplovau. Ale neborák uhlík! Tomu bolo tesno; lebo vedeu, ak ide čez tú vodu, že sa naraz tam zatopí. Začau on lamentácie spievati, proseu tých dvoch:

„Takto a takto, kamaráti moji, ved ma len dáko prepravte!“

Mechúrik nič, ani nepočúvau, len si hrdo preplávau ako kačica na druhý breh. Ale slamka sa zmilovala nad nim, zvela3 ho na chrbiet a pustila sa s nim na vodu. Pluje, podhŕna sa s nim horko-ťažko, len ako tu prídu na posried vode, milá slamka prehorí a uhlík cup do vode, hned sa tam zatopeu! To vidí mechúrik na brehu, tak sa na tom rozrehotau, že sa naraz tam od smiechu rozpukou!

1ja

2z boka na bok valil

3vzala

Mohlo by se vám líbit...