O veternom kráľovi

Podal: Daniel Bodický z Liptova, rozpráva Janko Botto.

Jeden kráľ kdesi kedysi mal jedného syna a jedno dievčatko. Bol to za párik: šuhaj ako slnce a dievča ako zora! Mal sa na čom starý otec tešiť, mal sa na čom celý svet dívať, keď sa ruka v ruke brat so sestrou po záhrade prechodili.

Raz ale, ako sa kráľ s tou jeho dcérou za mestom vozí, preváža: zafučí vietor — a princezná z koča zmizla. Kráľ díva sa, pozerá na všetky strany, ale o nej ani chýru; rozpošle okolo svojich sluhov po celej krajine, tí hľadajú — hľadajú ako ihlu, ale nikde nič! Vtedy sa len kráľ pustil do nariekania, do žalovania!

„Ach, apko môj!“ prerečie jeho syn k nemu, ktorému tiež nebolo ľahšie okolo srdca, „nesmúťže sa tak, nesmúť, netrať nádeju. Idem ju ja ešte hľadať a Pán Boh dá, že ju nájdem.“

Kráľ požehnal svojho syna a vypravil dobre ozbrojeného vo meno božie.

Ide on cez vŕšky, cez doliny, volá, spytuje sa — a o sestre nikde ani chýru ani šľaku. Ako tak chodí horami, dolinami sem i tam, príde raz k jednému jazeru, kde sa kŕdeľ kačiek pľachtal. Strhne flintu z pleca a namieri do tej najväčšej. Vtom:

„Hop, šuhaj, hop! Nestrieľaj do mňa, ver ti budem na dobrej pomoci!“ zavolá tá kačka naň. „Viem, kde ideš, dobre ideš; tvoja sestra na veternom zámku!“

On zadivený zakvačí flintu na plece a ide ďalej. Onedlho nadišiel k jednému veľkému kopencu mravcov, práve mu boli v ceste, a on sa zastaví a začne palicou do neho pichať. Mravce sa začnú hemžiť, až raz vyjde veľký s krídlami a povie mu:

„Nebúraj môj palác, nebúraj, veď ti je nie v ceste. Obídi ho napravo, budem ti na dobrej pomoci.“

Milý kráľovič sa len usmial nad touto rečou a nechal kopec v pokoji. Tu raz zase príde do jednej húšťavy. Tak sa zamotal, že neznal už ani sem ani tam. Práve skade by sa bol mohol vytiahnuť, tam mu zavadzal jeden suchý peň a ten bol plnučičký plný včelami. Vytiahne šabľu, že ho ide vyťať. Tu, ako raz zaťal, vyjde von kráľovná:

„Nerúbaj, veď ti je môj dom nie v ceste; obídi ho len napravo a ja ti budem na dobrej pomoci.“

Poslúchol ju, nechal tak ten peň a kliesnil si ďalej cestu.

Ako sa raz preťal cez tú húštinu, vidí pred sebou na holom vŕšku jeden vysoký zámok:

„No, chvalabohu, predsa som raz už tu!“ — a pustí sa hore vŕškom.

Ale tu bolo ešte to najhoršie; taký vietor fúkal dolu, že sa vo štvornožky akosi po psote len mohol hore dostať. Príde do zámku, klope — nič. Ide do izby jednej, druhej, tu ani živej duše. Iba hen v tej tretej nájde pána švagra, ako si von oblokom hvízda. Ako Veterný kráľ príchodzieho zazrel, hneď sa obrátil k nemu:

„Vitaj,“ povedá, „švagre môj dobrý, vitaj!“

Tento ale hneď len prikročil k veci a pýtal si svoju ukradenú sestru naspäť.

„Ej,“ povedá, „aký si ty chytrý, švagre! Počkaj si málo! Teraz si v mojej moci.“

Vtom ho pojal so sebou na breh mora, stiahol si z palca prsteň a zahodil ho do prostriedku:

„Teraz ak mi ten prsteň do rána donesieš, tak ti ju vydám, ak nie, pôjdeš, odkiaľ si prišiel.“

Milý kráľovič len zmrzol od strachu a nepovedal nič. Kráľ vetrov ho so smiechom tam nechal a len to doložil, že sa na ráno uvidia.

Tak on tam chodí, chodí okolo toho mora ako umučený. Tu zrazu priletí k nemu jedna kačka:

„Ej,“ povedá, „braček, ty si mne život daroval. Nič sa ty nesmúť, len si ty ľahni spať a ja ten prsteň donesiem.“

Na svitaní sa zobudí a vidí si už prsteň na palci. Ako sa tak teší, pritrieli k nemu ten jeho hlavný švagor:

„No,“ povedá, „čo je, ako je, kde prsteň?“

„Tu je!“ ukáže mu ho princ.

„Tak dobre, no, ale ešte jedno; poďže ty so mnou, švagrík drahý!“

Zaviedol ho na tú najvyššiu zámockú vežu, vyniesol so sebou kilo maku a stade dolu vetrom rozsypal.

„Hľaďže, keď mi do rána tento mak pozbieraš, tak si slobodný aj s ňou!“

Smutný princ pozerá dookola na ten rozsiaty mak a vzdychlo sa mu. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme ten krídlatý mravec a povie mu:

„Nič sa ty netráp, choď, ľahni si, veď ti my to do rána všetko pozbierame!“

Vtedy princovi troška odľahlo, a šiel spať v dobrej nádeji. Ráno, keď prišiel Veterný kráľ, už bol mak všetok do jedného vynosený.

„Dobre, no, teda švagre, keď si ty taký hodný chlap, tak si ju len maj; ale si ju medzi dvanástimi paničkami musíš poznať.“

„No, to by bol za brata, čoby si sestru nepoznal,“ pomyslel si kráľovič, „daj ti mi Bože!“

Len keď mu ich predstaví, tu všetkých dvanásť ako jedna, každá sa naň jednak usmieva a hovorí:

„Vitaj, braček, vitaj!“

Vtedy sa mu začalo meniť pred očami, vtedy len zbadal, že je na ľade.

Ako tak dumá, priletí jedna včela a pošepne mu do ucha:

„Počuješ, braček, nič sa neboj! Na ktorú si sadnem, to je sestra tvoja.“

Zaradovaný pozeral, kde si včielka sadne, a keď videl, na ktorej sedí, išiel k nej a objal ju hovoriac:

„Táto mi je sestra moja!“

A oni sa aj nedali dlho ponúkať — šli z radosti ku svojmu zarmútenému otcovi. Vtedy sa otec ešte len potešil, keď ich zazrel ako si idú ruka v ruke brat so stratenou sestrou — vtedy sa ešte len mal na čo dívať šíry svet!

Mohlo by se vám líbit...