Petor ako ranostaj

Raz, keď zase chodil Petor s Otcom nebeským po širokom údolí, nemohli dostať nocľahu. Konečne prijal ich na nocľah jeden sedliak a opatril ich náležite dobrou večerou. Po večeri ukázal im na pec a Petor poponáhľal sa ľahnúť si k lopatám, že tam teplejšie býva; Otec nebeský uložil sa len tak na prípecok. Petor chválil si sám v sebe, že i na teplom leží, i dobrú večeru mal a ráno, nebodaj, že ešte lepšie počastujú ich.

Len čo zbrieždilo sa, už sedliak vstával a hneď aj volal na pocestných:

„Hore, hore!“

Petor čakal, či bude Otec nebeský vstávať; ale keď ten nehýbal sa, ostal ležať aj on. Po chvíli zvolal sedliak zase:

„Hore, chlapi! Keď ste mali večeru aj nocľah, choďteže aj do roboty!“

A keď Petor zase nehýbal sa, chytil milý gazda lopatu a vylátal ho.

Krivo videlo sa to Petrovi a obanoval, že si ľahol k lopatám. Medzitým akoby nič nebolo, prosil Otca nebeského, aby tento preľahol si už ako na to teplejšie miesto, k lopatám. Otec nebeský urobil mu i v tom po vôli.

O chvíľku vráti sa sedliak a zahreší:

„I bodajž ťa, veď ten pri tých lopatách ešte vždy drichme6 ako medveď v zime! A čože tento na tom prípecku?“ Buchol tohto statočne do chrbta, v domnení, že i druhému voľač dostane sa na príučku. Keď ale Petor predsa nehýbal sa, namrzený sedliak šiel sám po svojej robote.

Petor ale prosil Otca nebeského, aby čím skorej odišli zo stavania tohto hugáňa, kde takto na raňajšok častujú. Otec nebeský bol už podvíhal sa hore, neriekol ani tak ani tak, len usmial sa trocha a pobrali sa preč; Petor za ním. I šli zase ďalej.

6spí; drichmať, drichnať

Mohlo by se vám líbit...