Petrova čapica

Keď chodili svätý Petor s Otcom nebeským po širokom údolí, dostali sa raz v jednej dedine na krstiny1. Baby zhrnuli sa okolo Petra, aby dieťaťu niečo udelil; ale že nemal čo dať, vzala mu babka čapicu a posadila ju chlapčekovi na hlavu. Rozhneval sa Petor, lež Otec nebeský mu riekol:

„Keď to spôsob2, nechže si ju má to dieťa tú čapicu.“

Zatým odišli.

Chlapček rástol a bol neslýchane krásny. Keď odrástol, pásal matkino stádo. I šiel raz zase poľom, kde chlapec pásol, Petor s Otcom nebeským. Povie tu Petor Otcu nebeskému:

„Otce nebeský, koľko rokov chodíme už po širokom údolí, ale veru som ešte nevidel takého krásneho chlapca, ako tohto pastierika!“

„To je ten chlapček, čo sme mu boli na krštení a čo baba tebe vzala čapicu,“ povie Otec nebeský.

„Bodaj babu!“ hneval sa Petor a prosil Otca nebeského, aby premenil chlapca na škaredého.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.

Chlapec prihnal ovce domov a šiel k materi pýtať si večeru. Matka iba oči vytreštila, čo to za chlapčisko prišlo do domu a ešte pýta si aj večeru. A keď jej povedal, že je on jej syn, pochytila ohennú metlu3 a vykúrila ho von volajúc:

„Choď mi z očú! Môj syn bol švárny, pekný až milá vec a ty si len ohava!“

Plačúci šiel chlapec do hory. Prišiel tam k jednému pustovníkovi a prosil si pre božie zmilovanie, hoci len kôrku chleba. Pustovník povyspytoval sa ho, kto je, čo je, odkiaľ je, a keď mu chlapec všetko vyrozprával, dal mu chleba a uložil ho.

Ráno, keď naspali sa, povie pustovník:

„Ale chlapče, keď teba tak doma nechcú poznať, mohol by si aj u mňa ostať. Mám i ja kŕdelec oviec, pásol by si mi ich. No, či zjednáme sa?“

Zjednali sa tak, že staré ovce ostanú pustovníkove; ale potom z jahniat a z mladých že polovica bude vždy chlapcova.

Chlapec na to išiel pásť a mal dobrú hrivnu: staré ovce kotili pekné jahňatá s rúnom až po zem. Keď pustovník videl, že chlapec takto dobre opatruje ovce, odišiel preč na ďalekú cestu a chlapcovi povedal len toľko:

„Všetkože mi dobre opatruj, ako dosiaľ, aby ti žiadna ovca neskapala. No, veď uvidím, keď prídem, či mi pravdu povieš!“

Chlapec pásal a opatroval ovečky aj ďalej. Ale bol toho už veru pekný kŕdeľ. Tu šiel zase popri kŕdli Petor s Otcom nebeským. Divil sa Petor peknému stádu; ale keď mu Otec nebeský riekol, že to stádo onen chlapec v jeho čapici pasie a polovica krásnych jahniat že je chlapcova, prosil Petor Otca nebeského, aby tú vec tak urobil, žeby tie chlapcove jahňatá odkapali.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.

Chlapec pretrpel ešte i túto škodu. A keď vrátil sa pustovník, povedal pravdu, ako stalo sa; pustovníkovi oddal jeho ovce a zo svojich ukázal mu len kože. I radil mu pustovník, aby šiel do mesta, irchy4 predal, za utŕžené peniaze zbožia nakúpil a to zasial. Chlapec poslúchol dobrú radu.

Z požehnania božieho rástlo mu všetko ako z vody a mal tak krásno siaťa, že tomu rovného v celom širokom údolí ani vidieť nebolo.

Zase šiel Petor s Otcom nebeským okolo role a Petor divil sa tomu krásnemu siaťu. Keď mu ale Otec nebeský riekol, že to krásne zbožie je toho chlapcovo, čo má jeho čapicu, prosil Petro Otca nebeského, aby mu naň poslal krupicu5.

Otec nebeský urobil mu to k vôli.

Prišla hŕmava a krupica a znivočila všetko v poli; chlapcovi nezostalo ani byle. Chlapec pretrpel i túto nehodu.

I radil mu pustovník, aby šiel do mesta ku kráľovi, ktorý ma tri dievky; aby si len smelo pýtal jednu z nich, takže ešte stane sa kráľovým zaťom. Chlapec i v tom poslúchol pustovníkovu radu.

Pobral sa rovno do mesta, predstúpil smelo pred kráľa a pýtal si jednu z jeho troch dievčín za ženu. Doviedol ho kráľ k svojim trom dcéram a hovoril im:

„No, dievčatá, ktorá by z vás mala vôľu ísť za toho šuhaja?“

„Eh, radšej sa obesím na topoľ, ako by si svet zaviazala s takým strapákom!“ ozvala sa najstaršia a odvrátila sa preč.

„Ja by som radšej skočila do Váhu, ako by takú ohavu svojím pomenovala!“ riekla stredná a nechcela na to ani hľadieť.

„Ej veru, otecko, ja si ho vezmem; keď je nie pekný, bude dobrý!“ ozvala sa najmladšia a vzala si ho.

Bolo veselie. Šiel Petor s Otcom nebeským tým mestom a prišli aj na to veselie. Prijali ich pekne a uhostili štedre. I spytuje sa Petor Otca nebeského, čo to za príčina, že sa priam na tomto veselí zastavili a kto to ten mladý zať.

„Ten chlapček, čo mu baba dala tvoju čapicu; či ho nepoznáš?“ odpovedal na to Otec nebeský.

Tu milý Petor keď nazrel sa do utešenej tváre mladuchy a pozrel sa na škaredú tvár ženícha, prosil Otca nebeského, aby urobil ho zase takým pekným, akým býval. Otec nebeský ale urobil ho dva razy takým pekným, akým býval, že až celá svetlica osvietila sa od krásy šumného mladého zaťa. Nevestine hrdé sestry tak rozmrzeli sa nad tým, že jedna obesila sa na topoľ a druhá skočila do Váhu. Šuhaj ale so svojou najmladšou kráľoval šťastne.

1krštenie

2zvyk

3ometlo

4ircha — koža

5krupobitie, ľadovec

Mohlo by se vám líbit...