Petrova košeľa

Ale Petor jaksi nechýrne gazdoval si s pokladom: bo keď chodili zas po širokom údolí, roztrhala sa mu košeľa a nemal za čo kúpiť si novú. Prišli k jednému plotu, na ktorom viselo dakoľko košieľ chudobnej ženy. Rečie Petor Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme. Otec nebeský nechcel na to privoliť, ale Petor riekol:

„Ech, predsa si ju len vezmem!“

Aj vzal si ju. Otec nebeský pokrútil hlavou, ale riekol len toľko:

„Keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť.“

Keď večer prišla baba košele zberať z plota a zbadala, že jedna chybí, vravela:

„Eh, čo tam, to tam, nech ju Otec nebeský tomu požehná, kto si ju vzal.“

Zradoval sa naslúchajúci za plotom Petor takým rečiam a šiel Otcu nebeskému to oznámiť. Otec nebeský mu ale kázal, aby košeľu hneď zase na plot zavesil; bo že nemôž ukradenú vec podržať si tam, kde zlodeja požehnávajú. — Voľ-nevoľ poslúchol a šli ďalej.

Prišli zatým k druhému plotu, na ktorom viselo mnoho košieľ bohatej gazdinej. Rečie zase Petor Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme, že ich je tam mnoho. Ale Otec nebeský nechcel mu privoliť. Petor ale vzal si predsa tú košeľu.

„No, keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť,“ riekol mu Otec nebeský.

Petor šiel večer na posluchy. Keď prišla baba zberať košele a videla, že jedna chybí, začala hrešiť:

„Bodaj toho čerti do ohenného pekla odvliekli, kto mne tú košeľu ukradol!“

Keď to Petor Otcu nebeskému oznámil, riekol Otec nebeský, aby si Petor tú košeľu podržal.

To vraj preto, že baba Petra k čertom posielala; aby Petor vedel, ako je ťažko ukradenú vec podržať.

Mohlo by se vám líbit...