Piatko a Pustaj

Podali: Jonatan Čipka a Karol Venich z Malohontu, Ľudovít Reuss, Ľudovít Michalovič a Pavol Dobšinský z Gemerskej, rozpráva tento posledný.

Išli vám raz jedni vozári1 z ďalekej krajiny do domu. Vozy mali síce ťažko naložené, bo veľa drahého tovaru viezli, ale im šlo všetko dobre, cesta sa im míňala, ani sami nevedeli ako.

Len ti tu raz tomu prednému zastanú kone na rovnej ceste. Paholok ich pošibal bičom, ale tie ani na krok, len sa späli. Gazda skočí z voza a začne kone z boku obšívať papekom; ale tie ani vtedy nepohli.

„Nuž kýho Paroma, že sa tie ani hnúť nechcú?“

Pozrie pred kone a tu leží v prachu malý chlapec a pretiera si oči.

„Nuž, chlapče, čože ty tu robiš?“ povie mu gazda.

„Veď ja neviem,“ ozve sa chlapec.

„A odkiaľže si?“

„Veď ja neviem.“

„A kdeže ti otec alebo mať?“

„Veď ja neviem.“

„A akože ťa volajú?“

„Veď ja neviem,“ rozplakalo sa chlapča.

„No neplač! Vezmem ťa sebou, či prídeš?“

„Veď ja nedbám,“ prisviedčal chlapec.

I tak ho vzal ten gazda sebou, položil ho na voz, zaviezol do domu a že sám nemal detí, prijal ho za svoje.

Ešte raz sa ho vypytovali, kto by bol, čo by bol. Ale keď ani to nevedel povedať, ako ho volajú, nuž sa ho ďalej nevypytovali a nazvali ho Piatkom. Lebo to bolo práve v piatok, keď ho na tej ceste našli.

Milý Piatko vyrástol na hodného šuhaja a ako taký chodieval už potom sám na furmanky: skupúval zbožia, privážal a rozvážal a kupčil sám miesto otca, ktorý už teraz len doma sedával.

Ako si tak furmančí náš Piatko, príde raz do jedného velikého mesta a že bola práve nedeľa, išiel aj on s druhými ľuďmi do kostola Pánu Bohu sa pomodliť. Tu v bránke kostola ležal mŕtvy a po jednej strane mŕtveho hromada palíc. Každý, kto do kostola šiel, vzal z tej hromady jednu palicu, udrel toho mŕtveho a hodil zase palicu na druhú stranu. Prišiel rad aj na Piatka, aby toho mŕtveho udrel.

„Nuž ale, dobrí ľudia, čože vy toho mŕtveho tak bijete, veď vám ten už neublíži?“ spytuje sa Piatko.

„Neublíži, neublíži,“ odpovedajú mu ľudia, „ale za života nám veľa ostal dlžen, a tak teraz po smrti toľko palíc vytrpieť musí, koľko zlatých dlžen ostal.“

„A či by to veľa bolo?“ spýtal sa zase Piatko.

„Len tridsať tisíc,“ hovoria mu; „pätnásť tisíc sme mu už vysádzali, ešte mu toľko odbiť treba.“

„No, nebite ho! Zaplatím ja zaňho.“

I tak vyplatil dlžoby za toho mŕtveho a dal ho pekne zachrániť.2 Jednu paličku z tých, čo ho nimi bili, vzal sebou na cmiter a zapichol do hrobu koniec hlavy mŕtveho a tak odišiel zbohom. Peňazí mu síce málo ostalo, ale to málo Pán Boh požehnal a Piatko nakúpil ešte zbožia dosť a šťastne sa navrátil domov z tej cesty.

Takto doma, najmä cez zimu, nemal čo robievať. Chodieval teda na poľovačku. Raz ako tak poľuje a chodí namrzený po hore, po poli celý boží deň, že nič nemohol dostať, vidí jedno malô vtáča na konári sedieť. Prásk, vystrelí a vtáča padlo na sneh. Piatko príde na to miesto a ako vtáča hore dvíha, tu vidí na snehu tri kvapky krvi z neho. Zamyslel sa, zahľadel sa na ten sneh a na tie tri kvapky krvi, až napokon prerečie:

„Moja žena musí byť biela ako sneh a červená v lícach ako krv!“

Ako to povedal, pobral sa domov a tam vyrozprával, ako sa mu vodilo, aj čo si on to umienil. Otec a mať proti tomu nič nemali, jednako ho už oženiť chceli; len aby si tedy prezrel takú ženu, čo by bola biela ako sneh a mala červené líca ako krv.

Dlho on prezeral medzi dievčatmi, ale v tom vidieku takého dievčaťa nebolo. Napokon si on vec tak rozhútal, že si pôjde do šíreho sveta takú ženu hľadať.

Ešte v ten deň povedal domácim, čo on to zamyslel a tí na to:

„Veďže,“ povedá, „len choď a urob si po vôli!“

I tak sa vybral aj s jedným sluhom na cestu. Idú, idú, putujú z kraja do kraja, z vidieka do vidieka, prizerajú sa každej paničke do tváre, ale žiadna nebola biela ako sneh a červená ako krv. Pekne prešli aj to mesto, v ktorom Piatko toho mŕtveho spod tých palíc bol vykúpil a Piatkoví to už ani na um nezišlo. Za mestom, ako idú vedľa cmitera, kukne nevdojak ten sluha tadnu a povedá:

„Ej čiže sú to pekné tri paličky v tom kruhu3 tamto na tom hrobe. Boliže by nám do cesty!“

Piatko pozrie tiež v tú stranu a vtedy mu ešte len napadne, ako on tam dal toho mŕtveho pochovať a že tu just na tom hrobe tie paličky rástli. Skočí sám dnu do cmitera a odreže si jednu, že mu bude pamiatka na toho mŕtveho. Sluha si tiež odrezal tú druhú a s tým sa chceli preč poberať.

„Veďže ešte aj tú tretiu odrežte! Tá bude pre mňa!“ ozve sa hlas za nimi.

Obzrú sa a tu ti stojí chlap ozruta, za takých dvoch, ako boli oni.

„A ktože si ty?“ opýta sa ho Piatko.

„Ja sa volám Pustaj a ďalej sa nič nespytuj, len mi káž odrezať tú tretiu palicu a sluhu pusť domov, keď chceš, aby si dostal ženu bielu ako sneh a červenú ako krv.“

Piatko si pomyslel:

„Keď nešlo dosiaľ tak, azda pôjde takto!“ a pristal na tom, ako mu Pustaj kázal. Sluhu prepustil domov s heslom, že sa mu na ceste dobre vodí.

*

Piatko s Pustajom putovali ďalej. A ten Pustaj bol len tak po žobrácky oblečený. Okolo poludnia ohlási sa Pustaj:

„No Piatko, už by si si voľač aj zajedol?“

„Ej veru by som si!“ rečie Piatko.

„No, či vidíš tamto ten zámok? Tam my budeme dnes obedovať.“

„Ale choď, ty žobrák, veď nás tam ani nepustia takých otrhaných.“

„Ej, čoby tam nie! Len ty, hlaďže, poď za mnou a mňa pusť napred!“

Šiel Pustaj4 dnu na bránu, tu brána zavrená. Zavolal:

„Otvorte!“

„Kto to?“ ohlási sa mu strážnik.

„Ja som Pustaj, len rúče otváraj!“

„Ale veď sme my počuli, že Pustaj dávno umrel.“

„Ej, čo tam umrel! Keby som bol umrel, nebol by som tu.“

„A načože ideš?“

„Veď vy viete, načo Pustaj chodí. Prichystajte pre sto chlapov obed a pre sto koňov sena i obroku!“

Pustaj býval predtým pánom pri vojsku. Preto tak i teraz rozkazoval; a tí mu na to:

„Ej, Pustaj, neurob nám to! Vidíš, bol suchý rok, neurodilo sa nám, nemáme ti z čoho dať. Len choď ďalej! Radšej tebe dačo podhodíme.“

Na veľa prosenia Pustaj utíchol a povedal:

„No, keď už tak ničoho nič nemáte, aspoň pre mňa a pre môjho kamaráta obed pripravte.“

Čo sa i stalo.

Po obede, keď odchodili, opýtali sa Pustaja v tom zámku, že čo žiada. A on, že bol v chatrnom obleku, vyžiadal si len jeden starý kepeň, čo tam za dvermi na klinci visel. Ten mu dlho nechceli dať, že tak a tak, nač by mu bol ten starý, že mu radšej dajú nový.

„Vy blázni!“ rečie Pustaj, „ba načo by mi bol nový? Veď vidíte, že by ma ľudia vysmiali, keby videli pod novým kepeňom otrhané šaty.“

Naveľa, naveľa dali mu ten starý kepeň. Keď vyšli za bránu, povedal Pustaj Piatkovi:

„Vidíš, Piatko, tento kepeň sa nám zíde. Bo je to taký kepeň, že kto sa doňho zakrúti, toho nikto nevidí.“

A zakrútil sa doňho.

Na druhý deň okolo obedu začne zase Pustaj:

„Ej, Piatko, už by sme si aj zajedli.“

„Veru by sme si, keby len voľač bolo.“

„No,“ povedá, „vidíš ten zámok? Tam my budeme dnes obedovať.“

„Choď mi z očú, žobrák! Veď ťa tam ani nepustia.“

„No, len poď pomaly za mnou! Však uvidíš.“

Búcha Pustaj na bránu:

„Otvorte!“

„Kto tam?“ spytujú sa ho.

„Pustaj prišiel!“

„Pustaj? Veď sme my počuli, že ten dávno zomrel.“

„Ej, keby som bol zomrel, nebol by som tu!“

Hneď ho pustili a opytovali sa ho, že čo im doniesol.

„Však vy viete, čo ja nosím. Nahotujte pre dvesto chlapov jediva a piva a pre dvesto koňov sena a obroku!“

„Ach, Pustajko, preboha ťa prosíme, neurob nám to! Neurodilo sa nám ničoho nič, nemáme ti z čoho dať. Radšej tebe miesto toho dačo podhodíme, len nám teraz pokoj daj!“

Na veľa prosenia udobril sa Pustaj a kázal len pre dvoch dobrý obed pristrojiť. Najedli sa, napili sa aj s Piatkom a po obede, keď odchádzali, opýtali sa ich ešte, že čo žiadajú na cestu.

„Len mi,“ povedá Pustaj, „tamto tú zahrdzavenú šabličku dajte, čo tam na stene visí.“

„Načože by ti tá bola? Veď ti my radšej novú dáme.“

„Netárajte, blázni! Starý kepeň, nová šabľa — ako by to bolo? Veď by ľudia na mňa prstom ukazovali, že som šialené huby pojedol!“

I tak museli mu tú starú šabličku dať. Keď boli za bránou, povedal Pustaj:

„Vidíš, Piatko, to sa nám zíde. Táto šabľa sama od seba všetko zrúbe, čo jej len rozkážeš.“

Idú, idú dlho, už bol druhý deň a ešte nejedli nič. Až sa naostatok približovali k jednému zámku.

„Či vidíš, Piatko, tamto ten zámok?“ povie Pustaj.

„Vidím,“ rečie tento.

„No, tam my budeme dnes obedovať.“

„Ale taže sa dakde skry, ty žobrák, veď teba tam ani nepustia.“

„Ešte že nepustia! Len poď pomaly za mnou, ja idem vopredok.“

Príde Pustaj pred bránu a volá:

„Otvorte!“

„Kto tam?“

„Pustaj.“

„Iďže si, ty bludár,“ hovoria mu zase, „veď Pustaj dávno zomrel!“

„Keby som bol zomrel, nebol by som tu; len vy otvorte!“

„Nuž a čo nám za chýr nesieš?“

„Veď vy viete, aké chýry Pustaj nosí. Dúškom mi ho nahotujte pre tristo chlapov jedenia a pitia, pre tristo koňov obroku a sena!“

Títo sa mu začali prosiť:

„Nežiadaj to od nás, Pustajko! Neurodilo sa nám ničoho nič. Choď len ďalej! Radšej tebe dačo podhodíme.“

Naveľa dal sa im uprosiť, kázal len pre dvoch dobrý obed prichystať. Obed bol hneď na stole a dvaja cestovníci sa napukali. Po obede vravia v tom zámku Pustajovi:

„No, čože takto žiadaš od nás?“

„Len mi tamto ten uvláčený meštek dajte, čo sa to tam pod pecou povaľuje, aby som si mal kde grajciar, kde dáky groš odložiť.“

„Ej,“ povedajú mu, „načože by ti ten deravý meštek bol, veď by ti z toho všetky grajciare vypadali? Radšej ti my dáme novučičký nový.“

„To by bolo naopak sveta: starý kepeň, zhrdzavená šabľa a nový mešec! Len sem s tým starým meštekom.“

Či chceli, či nechceli, museli mu ho napokon dať. Keď vyšli zo zámku, hovorí Pustaj:

„Vidíš, Piatko, ten meštek sa nám zíde. Lebo je to nie meštek ako meštek. Ale je to taký meštek, že keď ho potrasieš, kopu dukátov ti nasype.“

Keď už tieto tri zámky obchodili, tak prišli ku jednému mestu a Pustaj hovorí:

„Či vidíš to mesto? Tam býva tvoja milá: biela ako sneh, červená ako krv. Ale ty len tu za mestom ostaneš a ja pôjdem sám tadnu. Veď sa ja skoro vrátim pre teba.“

I tak šiel Pustaj sám do mesta a zasadol si v krčme za vrch stola.

„Krčmár, nalej vína!“

„Ba či by si mal odkiaľ zaplatiť, ty žobrák?“ povie krčmárka.

Ale krčmár sa zľakol ozruty chlapa, nuž natočil tam dákych zlievkov a doniesol mu ich. Pustaj mu za to víno vylepil dukát na stôl. Hneď ho obsluhovali ako dákeho magnáša.

Tu si Pustaj rozkázal zlatý koč priviezť, ešte aj na kolesá zlaté ráfy pribiť a štyri paripy do koča zapriahať. Tak letel von z mesta ako víchor.

Piatko za mestom len vyzeral a vyčkával, kedy Pustaj príde. Tu vidí zlatý koč so štyrmi paripami, ako proti nemu beží, a vzdychne si:

„Ej, Bože ti môj milý, či som sa ja nemohol doma voziť a teraz tu chodím s Pustajom, dobre si po kolená nohy nezderiem a ani sám neviem, kde som!“

Vtom ho koč prebehne, obráti sa a zastane pri ňom.

„No, sadaj hore,“ povie Pustaj z koča, „ideme tadnu.“

Tu Piatko ani nevedel, kde sa má podieť od radosti. Vysadol ku Pustajovi a leteli do mesta.

Kým tak bežali, Pustaj ustavične len sypal z toho starého mešca dukáty do koča, kým len plný koč nenasypal. Keď už do mesta prišli, kázal Pustaj Piatkovi na jednu i na druhú stranu koča tie dukáty po uliciach rozhadzovať a Piatko ich rozsypal plnou hrsťou. Na to zosadli v hostinci a jedli, pili po pansky.

Skoro sa dostalo kráľovnej do uší, že čo sa po meste robilo, že tam taký a taký pán zosadol. Ešte v ten večer dala kráľovná Piatka ku sebe zavolať. Piatko sa dobre opatril dukátmi a tašiel. Ako kráľovnú zazrel, hneď poznal, že je to tá, ktorú hľadal: biela ako sneh a červená ako krv. Chutne si s ňou zavečeral a po večeri hrali sa v karty.

Kráľovná obyčajne každého obhrala. Ale Piatko si z toho nič nerobil, bo meštek slúžil vždy dukátmi, čo by koľko bol prehrával. Ako sa tak zabávajú, zhovárajú, opýta sa jej Piatko, že či pôjde za neho. Kráľovná vzala striebornú lyžičku a vyhodila von oblokom do mora a riekla:

„Ak mi zajtra večer tú lyžičku donesieš, teda budem tvoja!“

Smutný odišiel Piatko preč, lebo nevedel, ako by on tú lyžičku z toho mora dostať mohol. Ale Pustaj stál pod oblokom a vedel o všetkom, čo sa robí. Keď tá lyžička dolu letela, rozkázal kepienku:

„Kepenček, prestri sa nad more!“

A ten zachytil lyžičku a doniesol mu ju.5

Piatko bol na druhý deň veľmi smutný a tým smutnejší, čím viac sa približoval večer, keď mal zase ísť ku kráľovnej.

„Čože si taký smutný?“ spytuje sa ho Pustaj.

„Akože by som nebol smutný, keď kráľovná včera striebornú lyžicu do mora hodila a riekla mi, že ak jej ju nedonesiem, nikdy nebude moja.“

„Ak je len to, nesmúť sa ani za okamženie,“ hovorí Pustaj. „Dnes ráno som sa prechodil po rínku a tam just jednu veľkú rybu na poly pretínali, v nej sa našla strieborná lyžička. Odkúpil som ju a — tu ju máš!“

Podával mu tú spravodlivú lyžicu, ktorú večer kráľovná von oblokom vyhodila.

Uradovaný šiel Piatko ku kráľovnej a podal jej lyžicu. Veselo večerali a hrali sa. Pri zhovorke opytuje sa zase Piatko, že či už pôjde zaňho.

„Pôjdem,“ povedá, „ak mi zajtra večer tento prsteň donesieš.“

S tým sňala zlatý prsteň a vyhodila von oblokom ďaleko do mora. Pustaj stál i teraz pod oblokom a na jeho rozkaz kepenček zachytil prsteň a doniesol mu ho.

Smutný poberal sa Piatko od kráľovnej a smutnejším vyzeral ešte, keď na druhý deň prsteňa nikde nebolo. Žaloval sa Pustajovi a chcel sa už radšej domov navrátiť, ako s hanbou pred kráľovnú predstúpiť.

„Oj, nebojže sa, neboj!“ vraví mu Pustaj. „Čo len prsteň, ten je tu. Prvej predával tu jeden chlapec ryby, odkúpil som mu ich a v jednej z nich našiel som prsteň. Choď len a zabávaj sa s kráľovnou! Veď uvidíš, čo ti zase povie.“

Tašiel vytešený Piatko i s prsteňom ku kráľovnej, šiel aj múdry Pustaj za ním vo svojom kepienku tak, čo ho nik nevidel. U kráľovnej veselo večerajú, hrajú sa, zhovárajú sa a medzi rozprávkou oddá Piatko prsteň a pýta sa kráľovnej, že či už pôjde zaňho.

„Pôjdem,“ povedá, „keď uhádneš, kde ja tej noci budem a koho mám frajera.“

Ej, to by Piatko nebol čakal, ale čože mal robiť? Horko-ťažko mu padalo od nej odísť a ešte mu svet bol otupnejší, keď doma ani Pustaja nenašiel.

Ale Pustaj dobrý pozor dával na všetko, čo sa bude robiť. Ako Piatko od kráľovnej odišiel, stala si táto naprostred chyže a zavolala do tretieho razu: „Zem otvor sa! — Zem zatvor sa!“

Vtom sa zem otvorila a ona tadnu skočila. Zem sa zase zavrela a kráľovná sa pri pekelnej bráne stavila. Za ňou ale v kepeni svojom letel všade Pustaj.

Pred pekelnou bránou čakal na kráľovnú čert6 s hintovom. Kráľovná si vysadla do hintova k čertovi a Pustaj v kepeni utajený na bak ku kočišovi. Bežia tým peklom, bežia, prídu do medenej hory. Pustaj sa načiahne z boku a odlomí si medenú halúzku a skryje razom pod kepeň. Zahučala treskom medená hora. Kráľovná sa preľakla a zvolala:

„Hľadajte, hľadajte, tu za mnou dáka pohona.“

Čerti hľadali na všetky strany, ale nič nenašli.

Bežia ďalej, prídu do striebornej hory. Pustaj sa načiahne a odlomí si striebornú halúzku. Zahučala strieborná hora a preľaknutá kráľovná hovorí:

„Tu za mnou pohona. Hľadajte, hľadajte na všetky strany!“

Čerti poprezerali všetko, kde len zamysleli, ale nevideli ani ducha.

Bežia ďalej a prídu do zlatej hory. Načiahne sa Pustaj a odlomí si zlatú halúzku. Zahučala hukom zlatá hora a kráľovná kričí:

„Hop! To je už zle, za mnou musí pohona byť!“

Čerti zastali, poskákali z hintova, prezerali každý kútik, každú dierku. Ešte len aj lôniky z osiek čert povyberal, či tam dačo nebude. Ale kde nič, tu nič.

Tak prišli do čertovho zámku, ktorý bol zo samých človečích hláv a kostí vystavený. Tu bola hostina. Čerti si pripíjali z koštiaľových pohárov. Kráľovnú posadili za stôl a navečerali sa s ňou. Po večeri skákali čerti s kopyty po britvách a dvanásti rad radom pojímali kráľovnú do tanca. Ona po tých britvách za každým tancom pár črievic zodrala a pod stôl hodila. Tam sa bol učupil v kepienku Pustaj a zbieral všetky tie črievice. Dvanásť tancov tancovala, dvanásť tých črievic podrala, a keď dvanásta hodina odbila, šla domov tou istou cestou a Pustaj tiež.

„No, Piatko, akože si spal?“ spytuje sa Pustaj Piatka, keď tento ráno oči pretieral.

„Horkýže tvoje spal,“ vraví Piatko, „keď ti mi kráľovná kázala zvedieť, kde ona tej noci bola a koho má frajera a večer ani teba tu nebolo, čo by si mi bol voľač poradil!“

„Netráp sa ty už toľko,“ vraví mu Pustaj. „Bo vidím, že by si od samého trápenia na triesku vychudol. Nebola by to cesta pre teba bývala. Bol som ja s kráľovnou miesto teba. Len ber tieto halúzky a tieto črievice a choď razom k nej!“

S tým mu oddal medenú, striebornú a zlatú halúzku i tie rozcapartené črievice a rozpovedal mu všetko a napokon mu povedal, že už aj on ide s ním ako dobrý priateľ.

Prišli do zámku a kráľovná ich vítala:

„No, čože mi nového nesiete tak zavčas rána?“

„A,“ povedá Piatko, „bola si tej noci tam a tam; máš čerta frajera. Musí to pravda byť, lebo át, tu sú tieto halúzky z medenej, striebornej a zlatej hory a tu sú aj tie črievice, čo si pri tanci podrala.“

Kráľovná nemohla ďalej, musela sa im poddať. Tu kázal Pustaj nahotoviť tri korytá a posadil kráľovnú do prvšieho a ťal čerta tou paličkou, čo si na tom hrobe odrezal, kým len plnô koryto penami nebolo. Potom vzal druhô koryto, posadil ju do toho a bil zase tou paličkou, kým i to druhô plnô krvou nenatieklo. Vzal aj tretie koryto a bil ju do tretieho razu, kým ho len plnô slzami nenaplakala. Keď bolo koryto plnô slzami, vtedy sa kráľovnej vzdychlo a prvý raz v svojom živote povedala to slovo: „Bože!“

„No už teraz môžeme bezpečne s ňou domov ísť. Lebo som už všetky čertovské fígle z nej vybil,“ povedal Pustaj.

Tak si teda viezol Piatko nevestu bielu ako sneh a červenú ako krv do domu. Len ti tu prídu raz na jeden most a Pustaj povedá:

„Piatko, my sme sa oba za touto nevestou ustávali a to mi len uznáš, že som ja viac urobil ako ty, ale ja viac nechcem, len koľko na moju čiastku príde. Roztneme si ju na spravodlivé polovice a tebe bude jedna, mne druhá.“

Plakal Piatko, že či by to ozaj tak muselo byť.

„Veru tak,“ rečie Pustaj; „ani ináč nepristávam.“

„Urobže si teda, ako chceš; ja ti nebránim, bo si si ju ešte lepšie zaslúžil ako ja.“

Milá nevesta si musela ľahnúť na ten most a Pustaj vzal tú starú šabličku, čo ju v tom druhom zámku dostal a zaťal, ale len opakom, že sa neveste nič nestalo. Tu vyskočia spopod toho mostu všetci čerti akoby na obranu a na predku ten najväčší, jej frajer, z pekla. Pustaj chytro zavolá:

„Šablička rúbaj!“

Hneď rozsekala toho najväčšieho čerta na kusy a ostatní, ako šabličku videli, razom sa poprepadúvali.

„Vidíš, Piatko,“ rečie teraz Pustaj, „len som ťa chcel skúsiť, či mi vďačný budeš, a od týchto čertov ešte napokon oslobodiť. Ja od teba nežiadam nič. Teraz je nevesta celá tvoja.“

Ako prišli k tomu cmiteru, kde sa Pustaj k Piatkovi pripojil, povie zase Pustaj:

„Či sa pamätáš ešte, koho si dakedy tu dal pochovať?“

„Veru mi prichodí na um, že som dakedy, kým som po cestách chodieval, tu jedného človeka dal zachrániť.“

„No vidíš, ten človek som ja a za ten dobrý skutok som sa ti hľadel odslúžiť. Teraz ti ešte ďakujem, že si ma vtedy od tej bitky oslobodil a pekne ma zachrániť dal.“

Vtom sa Pustaj premenil na bieleho holuba a odletel preč do svojho hrobu. Piatko ale šiel domov a slávil nádhernú svadbu s nevestou bielou ako padlý sniežik a červenou v líčkach ako krv.

1furmani

2pochovať

3kríku

4Čipka a Venich menujú ho Umrlým Fiľkom. Podľa ich rozprávky bývali v týchto zámkoch, do ktorých najprv prišli, čerti. Umrlý Fiľko čertov pobil a odňal im šabličku, kepeň a mešec. — Podľa Reussovho rozprávania bývali v týchto zámkoch kráľovské dcéry a Pustaj, ktorý sa tu zase Čiernym chlapom volá, poslal do zámku kráľovského princa (ako ho Reuss menuje), aby si pýtal od nich tie zázračné veci. Keď mu ich nechceli vydať, len povedal: „Janko (Pustaj) je tu!“ A hneď mu ich vydali, bo Janka (Pustaja) znali a báli sa ho.

5Reuss rozpráva, že kráľovná mala ešte otca, a keď sa Piatko ako vohľač u otca hlásil a otec dcéru k obedu volal, táto dala odkázať, že príde, ak jej ten vohľač toľko dukátov pošle, koľko kvapák vody jej na zem odpadlo, keď sa ráno umývala. Piatko nevedel, koľko by to bolo, lebo už boli kvapky obschli, nuž si dal doniesť umývač a plný jej ho dukátmi nameral. Na druhý deň sa mu len tak sľúbila len tak sľúbila ukázať, ak uhádne, kde ona tej noci bude. Pustaj potom šiel za ňou do pekla, atď. — Podľa Čipkovho rozprávania dala kráľovná Piatkovi zlatý prsteň, aby ho po tri dni na prste zavaroval a nezaspal. Piatko, trebárs ho od toho Pustaj veľmi varoval, napil sa zakaždým pri večeri vína a po všetky tri noci zaspal. Kráľovná každú noc prišla sama ku spiacemu, zosňala mu prsteň a kázala ho slúžkam prvú noc na smetisko, druhú do mora a tretiu noc do studne hodiť. Ale kepenček vždy doniesol prsteň.

6podľa iných dvanásťhlavý šarkan

Mohlo by se vám líbit...