Sirota

Podal v zbierke Važeckej neznámy nám pospolitý človek.

Voľakedysi boli dvaja ľudia a nemali len jedného chlapca. Nezadlho umrela tomuto chlapcovi mať a otec sa oženil a vzal mu macochu. Umrel potom aj otec a chlapec ostal po rodičoch samotný s macochou, a tá bola veľmi mrchavá.

Drvila ho ako kyslú plánku a jesť mu nedávala. Raz piekla macocha chlieb, upiekla jeden posúšik; chlapec vzal ten posúšik a utiekol s ním preč do jednej pustej hory.

Tam si sadol a plakal, že mu už inšie neostáva, ako ten posúšik zjesť a potom od hladu skapať.

Naplakal sa neboráčik, dobre si oči nevyplakal, — potom vstal hore, šiel ďalej, prišiel tam k jednému pustému miestu na cintorín.

Sadol si, vzal ten posúšik a jedol.

Vtom sa otvoril hrob, vyskočil jeden umrlec, sadol si k nemu a pýtal si od neho, aby mu dal z toho, čo je. — A on mu dal.

Tu mu ten umrlec povie:

„Obzriže sa, syn môj, tamto na tú hrušku, čo tam vidíš, to je tvoje.“

Ako sa obzrel, videl tam jeden meč visieť. I vyškriabal sa hore a vzal si ten meč. Hrob za umrlcom sa zatvoril.

Po druhý raz si zase sadol a jedol. Vyšiel druhý z hrobu; i ten si pýtal z toho posúška; dal i tomu. Ten sa mu kázal zase na tú hrušku obzrieť, že čo tam vidí, to mu bude na dobrej pomoci.

Boli tam jedny husle, i tie si vzal, zatvoril sa i ten druhý hrob.

Po tretí raz si sadne a je. Tu sa otvorí i tretí hrob, vyskočí z neho umrlec a pýta si.

Chlapec mu dá posúška a ten mu tiež káže na tú hrušku sa obzrieť. Tam bol teraz kyj, vzal si i ten, aj tretí hrob sa zatvoril.

Náš šuhaj vstal hore a pomyslel si, že on ide skúsiť tie tri veci. Tak tomu meču rozkázal:

„Môj milý meč, tni a sekaj!“

V tom okamžení všetka tá hora bola zosekaná.

„No, to je,“ povedá, „dobre!“

A meč si popratal.

Potom vzal husle. Ako začal na nich hrať, všetka zverina tancovala. I to si skryl. Naposledku vzal ten kyj a zapichol ho do zeme; hneď okolo toho kyja naširoko tráva narástla až vyše kolien. I to bolo dobre. A to mesto bolo tam i tie lesy všetko zakliato.

Neďaleko bol salaš, šiel on ta a poklonil sa:

„Bože daj šťastia!“

„Bože daj i tebe!“ odpovie bača. „Kdeže si sa tu vzal?“

„Prišiel som, či by ste ma nevzali do služby?“

„A čím že by si chcel byť, vari až hen honelníkom?“

„Čo Boh dá,“ odpovie šuhaj, „ta by som už aj ovce pozavracal.“

„Takže si len sadni, a tu máš čerpák urdy na závdavok!“

Prichodil večer. Všetci valasi hrnuli sa do koliby a ten chlapec sa veľmi čudoval, že tí idú dnu. Raz ti mu povie bača, aby si aj on ľahol spať.

„Ej,“ povedá, „valasi pri košiari spávajú a nie v izbe!“

„Hja, chlapče!“ rečie bača, „čože nás ty máš učiť? Ja som chlap a pri košiari sa bojím spať, len si ty ľahni!“

Šuhaj nedajbože poslúchnuť. Ľahol si medzi ovce a leží; ale nespal, dával pozor. Príde jedenásta hodina, vyjde spoza košiara drak o dvanástich hlavách.

„A čo ty tu chceš, chlapče?“ rečie drak.

„A čo sa ty máš starieť do toho, ja musím svoje ovce vartovať. Či sa azda chceš so mnou merať?“

„A čože by si ty mne bol, ty papľuch! Ani na malý prst!“

Tu šuhaj vytiahne meč a povie:

„Môj milý meč! Tomuto drakovi všetky hlavy i jeho na kusy podrob!“ I hneď v tom okamžení sa tak stalo a z toho draka taká krv tiekla, čo by vo mlyne dva kamene utiahla. Ale šuhaj spal na pokoji až do rána.

Na svitaní, keď bolo treba ovce dojiť, postávali valasi a hovorili:

„Ba či ozaj po tom chlapcovi dáka pamiatka ostala?“

A tu chlapcovi nič, iba drak sa váľal v krvi pred nimi. Od toho času i to mesto tam neďaleko sa rozvidnilo, tak akoby ho bol rozviazal, a bača nášho šuhaja veľmi rád videl. Vypravili ho potom s okruškom chleba ovce pásť. Tu on, ako si vypustil ovce, šiel s nimi na jednu lúku, ten kyj vopchal do zeme a tu hneď trávy nahučalo — ovce sa ani nepohli z miesta. On si sadol k nim, vzal si husle, začal hrať a ovce pred ním tancovali.

Prestal potom hrať, vzal si z kapsy okrušok chleba a jedol.

Príde k nemu jeden starý šedivý žobrák a pýta si. Dal mu kus chleba. Ešte si i druhý raz pýtal ten žobrák od neho, zas mu dal. I tretí raz si prosil, nemal už toho chleba, dal mu groš.

„No, syn môj,“ povie žobrák, „viem, že si sirota, ale ja ti spomôžem. Viďže, ten kráľ, čo je jeho salaš a čo sa mu to mesto rozvidnilo, dá od radosti hostinu robiť a bude svoju dcéru vydávať. Nepotrebuješ inšie, len tamto pod tým dubom hrabať, vyskočí ti tátoš a bude mať na sedle trojaké šaty: raz strieborné, raz zlaté a raz slniečkové, a aké kedy na seba oblečieš, takú bude mať aj srsť. Choď potom aj ty na tú hostinu, ale sa nedaj znať!“

Potom šiel šuhaj s tými ovcami domov a jak ich začali dojiť, viacej mlieka mali za ten deň ako prv za tri. Bača sa nemohol predívať, že kde ten chlapec tie ovce tak napásol. Hneď poslal ku kráľovi hrudu syra, aby kráľ videl, že koľko im mlieka ovce dávajú. Tu tí, čo ten syr nosili, doniesli z mesta chýr, že sa tam strojí veľká hostina. Kráľ vraj dal vystaviť bránu veľmi utešenú, jeho dcéra bude sedieť v tej bráne, a kto k nej na koni doskočí a zlatô jablko z jej ruky dostane, ten si ju vezme za ženu. A to že už nazajtra všetci páni a králi majú skákať.

Náš valach, ako obyčajne, ráno vypustil ovce. Ale keď už prišiel na lúku, hrabal pod dubom a strieborný tátoš vyskočil. Tu zapichol kyj naprostred lúky, ovce sa okolo po nahúknutej tráve pásli a on sa obliekol do strieborných šiat, poď do mesta!

Tu páni a králi už skákali, ale žiaden nemohol doskočiť. Šuhaj sa na tátošovi rozbehol a hneď sa dotkol toho jablka a princeznej sa veľmi zapáčil. Popchol tátoša a bol zase na lúke. Vrátil sa s ovcami na košiar ako nie ten.

Na druhý raz, keď vyšiel s ovcami, zase ich nechal pásť sa okolo kyja a sám na zlatom tátošovi postavil sa v meste pred bránou. Prizeral sa, jak tam páni vyskakovali, ale žiaden čoby len do pol brány nedoskočil. Milý šuhaj popchne svojho tátoša a hneď mal jablko v hrsti; ale ho ešte ani teraz nevzal, len zmizol a ako ani nie ten prihnal ovce domov.

Lež kráľova dcéra od žiaľu za zlatým šuhajom ochorela. Nikto ju nemohol rozveseliť.

Až raz počul kráľ, že tento náš šuhaj veľmi pekne zná hrať na husliach. I poslal poňho a ten ako začal hrať, hneď tá princezná skočila z postele, tak tancovala, až sa dobre priam nepotrhala. Kráľ i kráľovná veľmi radi boli, že sa ich dcéra tak rozveselila; obdarovali šuhaja a dali ho naspäť už v koči zaviezť.

Po tretí raz sa strojila hostina. Kráľ už teraz prikázal streliť za tým, kto by k jablku doskočil a hneď tam nezastal. Šuhaj i po tretí raz sa tu ustanovil v slniečkových šatách. Ani nečakal, kým druhí budú skákať, ale vyskočil a jablko si vzal aj ručník, na ktorom boli kvety zlatom vyšívané, aj meno, i rok, kedy sa to stalo. Vtom sa hmla spravila, takže ho nevideli; ale predsa vystrelili za ním a to mu kus nohu oškúlilo. On si nohu tým ručníkom okrútil. Vtom princezná veľmi zomdlievala za slniečkovým šuhajom. Kráľ si nevedel rady, poslal hneď po toho na ten salaš, aby sa razom ustanovil s tými husličkami.

Len čo dobehol šuhaj k ovciam, už ho volali. Nebolo sa preobliekať, nuž si len kabanicu cez slniečkové šaty zahodil, husličky vzal a tak šiel pred kráľa. Iba čo raz potiahol smykom, už princezná skočila z postele a tak skákala, dobre sa všetka nepotrhala. Kráľ sa začal smiať aj kráľovná od velikej radosti. Len tu ako prestane hrať, prizrie sa mu lepšie princezná a vidí mu na nohe koniec svojho ručníka.

„Ty,“ povedá, „kde si ten ručník vzal?“

„A čo vás,“ povedá, „do toho? Našiel som si na ceste.“

„Sem ho daj!“

„Nedám.“

Tu, ako ho chcela nasilu vziať a on sa bránil, odhodila sa voliako tá kabanica a slniečkové šaty sa zligotali. Priam ho poznali, kabanicu musel zhodiť zo seba a od tej hodiny boli svoji. Kráľ dal ešte väčšiu hostinu spraviť, a tak žili v radosti velikej a žijú až podnes, ak ešte žijú. Ak umreli, umreli.

Pán Boh má starosť i na siroty.

Mohlo by se vám líbit...