Sirôtky

Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner z Malhontu. 1

„Ach Bože môj, Bože!“ tak horekoval raz jeden chudobný sedliačik, „len čo už s tebou, so svetským bedárom, bude sa robiť? Doma ti dvanástoro nahých detí od hladu narieka, žene treba do hrnka, a až jej nedáš, sám nebudeš mať pod zuby, a čože jej dáš, keď na celom bydle nemáš ani toľko ako kostolná myš?“

I začal vyvracať všetky vrecká a prevracať staré kapsy, či by v nich ešte dačo nenašiel. Ale kde nič, tu nič; lebo deti ešte včera všetko až do najmenšej omelinky boli vyzbierali. Tu ho zabolelo srdce veľmi a on neborák — čože už mal robiť? — pustil sa cestou do sveta.

„Azda že mi,“ povedá, „dajeden statočný človek udelí kúsok chleba, keď mu vyrozprávam všetku svoju biedu.“

Ide, ide po prášnivej ceste a ešte neprešiel žiadnych sto krokov, keď stretne dakoľko chudobných ľudí, čo práve vtedy vracali sa z panštiny domov. Tu sa im on hneď začne prosiť, že tak a tak že už nevie, ani kde sa má podieť od hladu, aby sa len zmilovali nad ním.

„Už je,“ povedá, „tretí deň, čo som nemal kúska chleba v ústach. Ale ja, ako ja, ja by som si len spomohol; ale doma dvanástoro detí a k tomu ešte aj žena. Nože ma, no, len dák poratujte; veru vám to sám Pán Boh vynahradí.“

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12

Mohlo by se vám líbit...