Súdnej pám

Podáva Ján Rotarides v pospolitom vidiekohovore novohrad-veľkohontskom.

De sa stalo, tam sa stalo, stalo sa raz voľakode, že edom pám mau takého slúhu, kerej sa poveky šibeniciam pokloniu, kod poľa nich s pánom na voze išou.

Pám to chceu zveďeti, že prečo to jeho slúha tak robieva, opejtau sa ho tode edomraz:

„Ale te, prečo si te pred krížom nikda širák dou nevezneš a šibeniciam pokloníš sa poveky?“

„Ľa, pám môj,“ odpovie slúha, to ja preto tak robím, že na šibeniciach veľa ňevinech a dobrech ľudí odvisňe.“

Pána tá reč slúhe tak veľmo pohla, — lebo bou súdnej pám, — že koď prišou domov, chceu toho skúsiti. Išou o pounoci do konice a ostrem nožom zaklau najlepšího svojho koňa. Nôž zakrvavenej ale do opasku slúhe, kerej tode tuho spau, vopchau a ráno vyšetruvau ťem zločim.

Za dlhej čas kutili a hľadali zločinca a za dlhej čas nemohli ho najti. Napokom vyšou na javo zakrvavenej nôž a slúha bou pred súd postavenej; — ďe kod poľa svedomia vraveu, že ho vom ni, — zatiau bou trápenej a bitej, zakiau sa na selu ňepriznau k zločinu. A kod sa priznau, bou odsúdenej na šibenice.

Ňevolnej už bou pod šibeniciame; už sa veše sto a sto divákov ta hrnúlo, že ako ho budú vešati; tode pám preriekou:

„Slúhovi môjmu dajťe pokoj! Je ňevinnej; lebo ni om, ale ja zaklau som koňa. Skutkom temto chceu som skúsiti, či ozaj aj ňevinnech ľudí odsudzujú a vešajú.“

Hneď za tem zložiu ťem pám úrad sudcovskej a od toho času ňesúdiu viac právo.1

 

1Vysvetlivky slov, ako idú v poviestkach týchto do poriadku: de = kde, poveky = vždy, poľa = podľa, vedľa, edom, ena, eno = jeden, jedna, jedno, konica = staja, maštaľ pre kone, kerej, kerá, kerô = ktorý, ktorá, ktoré, ťem = ten, kod = keď, vom = on, tode = vtedy, duch, dum = dvoch, dvom, s trema šochtárej = s troma šochtármi či do troch šochtárov, dojelníc, niš = nič, dos = dosť, s duchej = s duchmi, záskauná = záskalná, dbejriu sa = udrel sa, zospúd = zospod, zriadiu me = zriadil nás, skazil, sklamal nás, podobne ve, t. j. vás, napr. ubiu ve = ubil vás, tiež počuť: dau me = dal nám, za stou = za stôl, pejta sa = pýta sa, opytuje sa, chto = kto, čajdok i čajsi = príslovka zhusta v Novohrade i v Honte používaná, akoby sme riekli: ale pravda, ale iste, istenky, temer, ale tak je, bačík i báčik alebo bačik = báťa, baťo, takto oslovujú každého staršieho človeka z úcty k nemu, džáňať sa = kľuckať a kývať sa o jednej nohe, na šteroch = o štyroch, na nohách i rukách idúc, zďemvo = zde von, zde vonku, zvonku, jajda = jajže, honej = hodný, veľký, popenok = papek, vatrál, opálený kyj, som, suom = sen, páči = pozrie.

Kde hlásky d, t, l, n mäkko vysloviť treba pred e, tam položili sme ě [v tomto vydaní sú označené mäkčeňom hlásky ď, ť, ň, ľ — E. P.] ináč o stojí alebo miesto obyčajného e alebo miesto y, čo snadno uhádnuť.

Mohlo by se vám líbit...