Svetská krása

Podali: Samuel Reuss zo Zvolenskej, Adolf Reuss z Gemerskej, Mikuláš Dohnány a J. Sabov z okolia ozorovského v Trenčianskej, Samo Šípka z Turca.

Za dávnych časov, za starých bohov bol raz jeden kráľ — bohatý, ale bez detí. Každučký deň aj s kráľovnou modlievali sa Bohu, aby im len syna požehnal. Na veľa modlenia vyslyšal ich Boh.

Kráľovná bola už na samom zľažení, keď tu kráľovi prisnilo sa, že naozaj bude syn, ale aby mu za krstného otca toho zavolal, koho ráno najprv na ceste zazrie. Ráno pozrie von oblokom a zazrie tam po ulici idúceho starého žobráčika. A tu ti mu aj prídu oznámiť, že tej noci šťastne narodil sa mu syn. Nebárs mu to s tým žobráčikom bolo po vôli, ale v radosti nad synom dal staručkého dnu zavolať, vyumývať, vyobliekať a pekne ku krstu synovmu postaviť.

Pri krste boli i páni a zemani. Títo krstniatku do križmy nametali plný vankúšik zlatom, striebrom. Starý žobráčik nemal ničového nič, ale napokon ohlásil sa:

„Keďže každý svoje dávate, neodtiahnem sa ani ja. Zapisujem nášmu krstnému Svetskú krásu za ženu!“

Kňaz to naozaj zapísal a písmo odložili. S tým pominulo sa na tento čas všetko1.

Krásny chlapec pomaly odrastal a dobre učil sa. Raz, ako duloval po otcovej kasni, prišlo mu pod ruky aj to písmo o Svetskej kráse. Hneď ho prečítal a bežal s ním k otcovi.

„Či to,“ povedá, „mne tú Svetskú krásu do križmy zapísali?“

„Čo by to tam tebe? Horkáže tvoja Svetská krása! Kde by vzala sa ti? Veď to len také balamutiny!“ zahováral otec, a to čo nechcel, aby jediný syn šiel túlať sa po svete.

Ale milý syn naveky len o Svetskej kráse vyhutoval, že by to na daromnicu neboli napísali a že ak mu aj nepovedia o nej, pôjde vyhľadať si ju sám. Keď deň po dni húdol túto jednu pesničku rodičom poza uši, pustili ho naposled tú Svetskú krásu hľadať.

Dali mu na cestu zlata, striebra a čo len chcel z domu, aj jedného starého vojaka za sprievodčíka.

Osedlali kone a šli horami-dolami, rudnými2 cestami, až pritúlali sa k slncovej materi.

„Kdeže vzal si sa mi tuná, synak môj,“ rečie slncová mať kráľovičovi: „veď tu nechyrovať ani vtáčka, ani letáčka!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som opýtať sa slnka, či nevie, kde býva Svetská krása?“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ibaže neviem, ako pred mojím synom obstojíš, bo ten príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho slnce nezazrelo. Večer vrátilo sa slnce domov a ledva do izby vkročilo, už volalo:

„Mamo, človečina smrdí; von s ňou, nech ju zjem!“

„Ach,“ odpovie mu mať, „kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte páchne, čo si cez deň tuho svietil pomedzi ľudí.“

Pekne-krásne ho uchlácholila, až naostatok povedal: „No, von s ním, ktokoľvek je; nič mu neurobím.“

Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a slnce mu riekne:

„Čože si to prišiel, braček, čo?“

„Ach, čože by,“ vraví šuhaj, „len či tu voľač nechyrujete o Svetskej kráse?“

„O Svetskej kráse? Hm, hm…“ zamyslelo sa slnce. „O tej ti ja nič neviem povedať. Ale choď k vetríkovi, ten ešte aj za mnou dúchal, azda ju dakde vydúchal.“

Pobrali sa preč a doputovali k tomu vetríkovi. I tam kremä mater doma našli a tá hneď ku kráľovičovi:

„Kdeže berieš sa mi tu, synak môj? Nuž veď tu nechyrovať ani vtáčka, ani letáčka!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som sa opýtať vetríka, či nevie, kde býva Svetská krása.“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ale neviem, ako obídeš, bo môj syn príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho vetrík tak ľahko nevyňuchal. Večer vrátil sa vetrík domov a ledva do izby vkročil, už volal:

„Mamo, človečina smrdí; von s ňou, nech ju zjem.“

„Ach, kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte páchne, čo nabral si sa tou duchotou po svete.“

Pekne uchlácholila ho, až naostatok povedal:

„No, von s ním, ktokoľvek je; nič mu neurobím.“

Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a vetrík mu riekne:

„Čože si to prišiel, braček, čo?“

„Ach, čože by, len či tu voľač nechyrovať o Svetskej kráse?“

„O Svetskej kráse? Hm, hm,“ zamyslel sa vetrík. „A veru som všetko zhurtal, ale o tej ti ja nič povedať neviem. Pôjdeš k mesiačikovi; ten i druhý svet zvysoka vidí, ten ti o nej povie.“

Pobrali sa preč a doputovali k mesiačikovi. Toho už doma našli.

„Čože ty tu hľadáš, braček?“ opytuje sa mesiačik.

„Čože by som hľadal?“ rečie kráľovič, „Len mi to jedno povedz, či tu voľač nechyrovať o Svetskej kráse?“

„Ba veru chyrovať, bratku! Vysvietil som ju predošlej noci. Oj, a či to krása! Čiže je to utešená duša! Keby si ju videl, aj rozum by si tam nechal. Ale býva na druhom svete. A či by si ty naozaj rád k nej?“

„Veru naozaj, povedz, ako?“

„Ako? Aj tomu jesto spôsob. A keď len tak chceš, sám ťa zavediem.“

Ani za okamženie nemeškali, len šli a šli. A ešte by boli šli, ale došli k jednému mostu. Tu riekne mesiačik:

„Zober z toho vojakovho koňa všetko dolu a tak pošli vojaka popredku; veď priam budeš vedieť, prečo.“

Kráľovič pozoberal všetko a vojaka s prázdnym koňom vypravil cez most. Ledva dupol kôň na most, vyrútil sa spod mosta zrutný drak a koňa aj s neborákom vojakom prehltol; potom skrútil sa zase pod most a ležal, ani nehnul sa.

„Vidíš,“ vravel mesiačik, „ten drak len toho, kto prvý ide cez most, prehltne. Teraz už iď ty sám smelo a bezpečne.“

Kráľovič prešiel cez most bez galiby. Za mostom blúdil zlými barinami, dlhými poľami, až napokon prišiel do krajiny, kde práve vtedy veliká vojna bola odstala. Potoky krve tiekli tuná, že mu kôň po brucho po nej brodil, a čo ďalej, to hlbšie zamáral sa, len stoľko, že tam nezakapali. Na šťastie dohonil ich zase mesiačik a cestu im ukázal. Šli ešte len a šli, až prišli ku jednej diere, ktorá do hlbočiny viedla, zrovna na ten druhý svet.

„Tadiaľto tebe cesta už samotnému,“ ukázal mesiačik. „A ja spustím ťa dnu po žinke. Keď si všetko vykonáš, príď sem, potras žinku, a ja ťa zase vytiahnem.“

*

Keď kráľovič dostal sa na dno diery a vykrútil sa z povrazu, prebehol ešte dobrý chlp cesty, kým došiel k jednému zámku, neďaleko ktorého stará ježibaba puľky3 pásla.

„Daj Boh šťastia, stará matko!“ poklonil sa kráľovič. „Či by ste ma nevzali do služby?“

„Ale ja?“ riekne ježibaba. „Ledvou živím sa sama. Tamto drž sa hore na zámok. Tam prepustili dnes mládenca4 zo služby, tam ťa hádam prijmú, ak len voľakedy dostaneš sa ta hore k nim.“

„Nuž a prečože by som nedostal sa?“

„Nuž len preto, že tatam žiaden duch nedostane sa, ak mu ja cestu neukážem.“

„Ej, nuž, duša moja zlatá, veďže mi ju tak len ukážte, veď vám ja hádam darmo nežiadam.“ A vtisol jej dukát do hrsti.

Ježibaba hneď druhé struny natiahla a zaviedla ho do zámku do paloty. Tam ho priam a priam za mládenca prijali a dali mu okolo stola obsluhovať. K pánovi zámku chodila na obed aj pánova sestra. A to bola tá, čo ju volali Svetskou krásou, preto, že jej na krásu v celom svete rovnej nebolo. Ako všetkým, čo Svetskú krásu prvý raz videli, povodilo sa aj nášmu šuhajovi: zaiskrilo sa mu v očiach, keď ju zazrel, a ak by ho neboli zachytili, bol by z nôh spadol. Od tých čias ale len za ňou mrel.

Takto cez sklo med lízať, nadaromne ju vídať, nijak nevidelo sa mu. Poď on dolu k starej žene a už vopred nesie jej dukát.

„Pani matko,“ vraví, „nebanujte, že vás unúvam. Ale prišiel som si k vám po dobrú radu.“

„Po akúže, synak?“

„A veru poraďteže mi, ako by ja mohol Svetskú krásu dostať?“

„Oj, synak, čo len poradiť, to ti ja poradím: ale či ju dostaneš? Ak si nie dobrý strelec, ani nedávaj sa na to, a ak moje slová navlas nezachováš, nuž ti iba to bude z toho, že ťa svet vysmeje. Lebo aby si vedel, Svetská krása chodí do záhrady na pleso kúpavať sa aj so svojimi dvanástimi dievčenci a ona je medzi nimi trinásta. Tam ukry sa a čakaj, kým prídu a začnú kúpať sa. Potom, hľadže, dobre mier, aby si tej najkrajšej dievčici strelil pravo do srdca. Ak alebo napred zbadajú ťa, alebo nezhodíš, tam skapeš. Ak ale zhodíš tej najkrajšej dievčici pravo do srdca, počne Svetská krása nad ňou vykladať a pozabudne pritom na svoju korunu, ktorú pri kúpaní ukladá si do trávy a bez ktorej ináč byť nemôže. Ty prikradni sa, korunu z trávy uchyť, polož sebe na hlavu a utekaj, utekaj! Aleže neozri sa, ani korunu jej nikdy potom nedaj, lebo prehráš všetko.“

Dobre lebo nebárs. Keď prišiel čas kúpania, kráľovič už tam čupel v chrasti, ani nemukol. Svetská krása zložila si korunu do trávy a spustila sa do rybníka aj s dvanástimi dievčenci. Ako najlepšie kúpala sa, šuhaj namieril a najkrajšiu dievku jej zastrelil pravo do srdca. Ona ju vzala na ruky a vykladala nad ňou, aká jej dobrá bývala a len prečo tak nemilobohu zahynúť musela. Kráľovič pritiahol sa potíšku ku korune, postavil ju sebe na hlavu a utekal odtiaľ, čo mu para stačila. Svetská krása zložila to zastrelené dievča do trávy, vzala sa na krídla i s jedenástimi kamarátkami a letela za šuhajom. Keď k nemu dolietla, začala volať:

„Ach, môj drahý pán, obzriže sa, obzri, aké krásne líčka mám!“

Ale on veru neobzrel sa, čo koľko volala. Dostal sa šťastne až ku žinke a mesiačik ho vytiahol hore.

Svetská krása vyletela za ním aj hore. Mesiačik nespustil z nej oka — taká krásna bola. Keď už dosť naprizeral sa jej, zavolá:

„Ach, čiže je krásna, čiže je utešená! Ale by ešte krajšia vyzerala, keby si jej tú korunu postavil na hlavu!“

Kráľovič si pomyslel: „Prečo by som to neurobil, veď sme už von z prepadliny a Svetská krása mi je v rukách, hádam mi z nich už len neujde.“

I veru položil jej korunu na hlavu a chcel sa i sám naprizerať sa jej do dobrej vôle. Ale Svetskej kráse nebolo viac treba, len zase korunu mať na hlave: už ti mu zmizla. Zaletela do svojho predošlého mesta aj s družicami.

Mesiačik rozžialil sa nad tým tak veľmi, že od žiaľu i zomrel a tašiel pochovať sa do čiernej doliny. Kráľovičovi ani znať nedal o sebe, kde mu zmizol. Chudák kráľovič ani nevedel, ako ostal odrazu bez všetkej potechy, bez pomoci, bez priateľa. Čo mal robiť? Vybral sa cez hory-doly hľadať; blúdil hore-dolu a nemohol nič nájsť. Skedy-neskedy dostal sa predsa ku včelám a zastavil sa pri nich:

„Ach, včielky, včielky, povedzteže mi, či tu nechyrovať mesiačika?“

„Ej, ba veru chyrovať,“ riekli včely. „Tam v tej smutnej doline leží a na jeho hrobe kvitne tulipán. Ak ten tulipán voľakto odtrhne, hneď mesiačik, ešte raz krajší mládenec, hore vstane.“

Kráľovič šiel ku hrobu, tulipán odtrhol a mesiačik-mládenček vyskočil čerstvý z hrobu:

„Ej, bratku královič, čiže spalo sa ti mi chutne!“

„Ej, spalo, spalo,“ rečie tento, „ale na večnosť, keby som nebol vyhľadal ťa!“

„No, nech ti Pán Boh odplatí, keď si ma len vzkriesil!“ povedal mesiačik a boli zase svoji.

Potom poradili sa, že ešte raz pôjdu Svetskú krásu hľadať. Mesiačik pohodil5 hneď zase k tomu vchodu na druhý svet a spustil kráľoviča dolu dierou. Tento šiel zrovna ku starej žene. Len čo zazrela ho, hneď ho okríkla:

„Ej, už si mi ty zaňho! Či som ti nepovedala, aby si jej tú korunu nikdy nedal, že ti uletí? Škoda ťa byť, že nevieš zavarovať si ani to, čo raz v hrsti máš. Takto veru nič z teba nebude!“

„Oj, lenže len nehnevajte sa mi, stará matko, bude to ešte všetko dobre!“ riekol šuhaj a vtisol jej zas dukát do dlane.

Nie tak priam dala sa mu utíšiť a ešte durdila sa. Ale napokon utíšila sa predsa a hovorila mu:

„Synak, ešte raz, ale už ostatný raz, poradím ti. Keď Svetská krása bude mať prísť ku plesu, sprav sa už teraz na chrobáka a vlezni tam do tej konskej hlavy, čo pometuje sa na brehu. Keď ona zloží si korunu na zem, vylezni razom a sprav sa na človeka, korunu uchyť a pober sa v nohy! Aleže pozor maj na seba! Bo ak tá zbáči6, že v tej konskej kotrbe najmenšie pohne sa, pošle pre motyku a rozdrví všetko na prach.“

Poďakoval sa za radu a šiel rovno ku plesu, ukryť sa do konskej kotrby. Nebolo mu ani čakať. Svetská krása prišla kúpať sa a zložila si korunu do trávy. Lež iba čo trošíčka zmrvil sa v tej kotrbe,7 že ako von vylezne, už ona zbadala ho: motyku doniesť kázala a drvila, až melili sa koštiale na prach pod obuchom. Ale on vždy hlbšie medzi kosti zaliezal a nedal vyduriť sa von.

„Ach, obluda, nebudem pľuhačiť sa s tebou! Veď už viem, že si tu; korunu si vziať nedám,“ preriekla napokon Svetská krása a motyku odhodila.

Len čo obrátila sa chrbtom k nemu, že ako do vody vkročí, už on vyskočil, korunu uchytil — a zaberal ten, že by ho ani na tátošoch nebol dohonil. Ona zase v letku za ním, a keď ho už doháňala, nuž volala:

„Obzriže sa, obzri, môj pane, aké pekné hrdlo mám!“ Ale ho darmo vábila, darmo potom aj modlikala sa8 mu. On prosto ku diere, potriasol žinkou a mesiačik vytiahol ho von. Musela ona za ním a jej dievčatá za ňou, lebo bez tej koruny nemohla byť tam na tom druhom svete. On ale dobre varoval si už teraz korunu a Svetská krása ostala pri ňom9.

Zatým hneď poberali sa k jeho rodičom a mesiačik s nimi.

Na noc prišli do akéhosi hostinca. On i ona šli do izby, mesiačik uložil sa pod prah, dievčatá premenili sa na holubice a vyleteli na vrch dachu10 nocovať. Všetko ticho. Iba tie holubice na tom dachu počnú raz medzi sebou hrkútať a rozkladajú:

„Nášho pánov otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlátiť a úradník otrovou obliať; ak náš pán doňho sadne i s paňou ho otroví. A kto tieto slová vyriekne, nech kamenným stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.

Na druhú noc prišli do druhého hostinca. Pán s paňou šli do izby, mesiačik uložil sa pod prah a holubice vyleteli na dach. O polnoci zase medzi sebou hrkútať začali:

„Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel za nášho pána dať. A on chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú. A kto tieto slová vyrečie, nech kamenným stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.

Keď už k domovnému zámku prichodili, leteli proti nim koče, ktoré im v ústrety poslal kráľovičov otec. Prvý koč bol jasný, samým zlatom obitý. Mladý zať i s mladou nevestou chcel si sadnúť do tohto prvého koča. Ale mesiačik skoro dobehol k nemu a povedal mu:

„Braček, poslúchni! Nesadaj do toho zlatého koča, ale sadni i s mladou nevestou do samého pokonného11!“

„Neviem,“ vraví kráľovič, „prečo by som nemal sadnúť si, ako mladý zať, do samého prvého, a to čo mi sám otec poslal? No ale, že si mi ty vždy dobre radil a verne pomáhal, nuž ťa už len poslúchnem.“

I sadol si do ostatného randavého koča aj so Zemskou krásou.12

Zlatý koč priletel prázdny do zámku. Všetci naľakali sa, i ľudia, čo boli zhŕkli sa na diváky, a rodičia ešte väčšmi, že kráľovský syn aj s mladou dakde skazu vzali. Zámok, domy, kostoly i veže čiernym súknom zastierať kázali a plaču bolo dosť.

Raz ti vidia, že ešte dáky koč ide — starý a randavý. Ale v ňom sedel mladý kráľ a Zemská krása s ním. Priam čierne súkna pozberali a ľudia od radosti ujúkali, ťuťúkali, len tak ozývalo sa po meste. Každé to už teraz na jedinú Zemskú krásu hľadelo, dobre si oči nevyhľadelo. Kráľ dával hostinu za hostinou; všetko jedlo, pilo, skákalo, ihralo od velikej, neslýchanej radosti.

Len sám mesiačik ani nejedol, ani nepil; vedel on, čo to ešte má byť. Išiel si on paloš brúsiť, podčím druhí harovali13. Večer, keď už mladých uložili v komore, prikradol sa potichu mesiačik a stal si ku samým dverám na vartu.

O polnoci dvíha sa šarkan spod prahu, že tých mladých zožerie. Ale mesiačik namieri paloš a dotiaľ rúbal, ťal, sekal, dokiaľ všetky hlavy zrutnému šarkanovi od drieku nepoodtínal. Zo šarkana cedila sa krv cez prah do pitvora a z pitvora pozatekal krvou celý dvor.

Vtom dobehne na tú krv úradník, čo toho šarkana choval, a porobí krik, že tak a tak, mesiačik s palošom v ruke hnal sa už na mladého a na mladú, aby ich pobil. Hneď bolo všetko na nohách a na mesiačika bolo aj zle-nedobre. Mladý kráľ radšej by sa bol vari pod zemou videl, ako čo takéto žaloby na svojho bračeka-mesiačika počúvať musel. Sprvu ani nepodbal na reči. Ale keď ten úradník žalovať neprestával a všetci iba to honili, že je veru mesiačik neverný, že to len strach a hrôza s holým mečom hnať na kráľa, nuž tu naposledok vypovedal naňho smrť.

Keď ho už na smrť viedli, zastavil sa mesiačik na ceste a prosil mladého kráľa, aby ho ešte raz vypočúval:

„Už či tak, či tak, zomrieť mi je jedno,“ hovoril mesiačik. „Poď, nech vyspovedám sa ti. Či ty vieš, keď sme v tom prvom hostinci nocovali? Všetci ste spali, len ja som nespal a dobre som vypočúval, ako tie holubice tam na dachu hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlatiť a úradník otrovou poliať; ak náš pán doňho sadne, i s paňou ho otroví.’ A tak už vieš, prečo nedal som ti sadnúť do zlatého koča. Ale či vieš zase, keď sme v tom druhom hostinci nocovali? Všetci ste spali, len ja som pod prahom počúval, keď holubice na dachu hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. A ten úradník chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú.’ A tak už vieš, čo som robil s palošom v ruke pri vašej komore: toho šarkana som zabil. Ale tie holubice ešte i takto povedali: ,A kto tieto slová vyrečie, nech kamenným stĺpom ostane!’“

Ako mesiačik tieto slová doriekol, priam kamenným stĺpom ostal.

Všetko zdúpnelo od ľaku a mladý kráľ iba hodil sa na ten stĺp a nariekal, nariekal si nad priateľom, ktorý takto po tých cestách a ešte ani doma nemal spania ani v noci, len aby jemu bol na vernej pomoci. A ako dnes, otobôž každé ráno polieval ho slzami, aby mu ožil. Ale mesiačik len neožíval a neožíval.

Po drahnom čase mala Zemská krása prísť do pôlohu. Pred samým pôrodom prisnilo sa otcovi, aby tomu dieťaťu, hneď, ako narodí sa, malý prst podrezal a tou krvou aby kamenný stĺp pomazal. Ako to urobil, hneď kliatba prestala, a mesiačik, desať ráz krajší, ožil a s priateľmi svojimi žil ešte potom dlho, dlho — veľmi dlho.

1Povesť táto je z takých, akých varianty kvôli bájosloviu udávame, nuž i tu.Podľa Ad. Reussa prídu dvaja pútnici na noc do chudobného domu. O polnoci čujú stenanie k pôrodu. Starší pútnik (to vraj Kristus Pán) pošle mladšieho von (a to vraj Petor) pozrieť znamä (znamä — znak) nebeské. Tento vráti sa s hoslom, že ukazujú sa na nebi samé šibenice.

„Nech ešte nenarodí sa, bol by nešťastlivý!“ vyriekne starší.

O chvíľu von poslaný mladší vráti sa už s hoslom, že ukazujú sa kolimahy (koče, vozy) a starší vyriekne:

„Nech narodí sa, bude z neho veľký pán!“

A narodí sa na svet chlapec so zlatou hviezdou na čele. Ráno dajú sa obaja chudobným rodičom za kmotrov, pririeknu a potom i dopomôžu zlatohviezdovému krstňaťu, by dostal súčasne narodenú kňažnú za ženu a stal sa kráľom.

Podľa Šípkovho podania bezdetní kráľovskí rodičia na radu starej služobnej zvolajú všetkých starcov kráľovstva do kostola, aby poradili, ako by kráľovná syna mať mohla. Nevyhádajú. Ale potom opozdivší sa k porade starec dôjde, keď už kráľ vezie sa z kostola.

Vrhne sa mu do cesty a neustupuje, až kráľ i vyslyší ho. Starec dá kráľovi i kráľovnej po jednej rybe zjesť a kráľovná počne i porodí syna. Súčasne ale narodí sa aj tomuto starcovi syn aj spolu a kráľovičom vychovajú ho na kráľovskom dvore. Vyberú sa hľadať zlatú pannu. Starcov syn dopomáha k nej kráľovičovi, tak ako v hlavnej povesti pomocníkom je mesiačik.

Podľa Janka Sabova bohatierom povesti je mládenec, „ktorý rád noviny čítava“. Vyčíta z nich o Kráse na Sklenom vrchu. Desiati bojovníci dopomáhajú mu k nej, ako to nižšie udáme.

2rudný — kamenistý

3morky

4inaša, jináša, junoša

5pohodiť — potrafiť, utrafiť

6zbáčiť — zazrieť

7kotrba je kostrba, t.j. kostlivá už len čiastka hlavy, kosťba, kostiba, kostrba hlavy

8prosila sa mu

9Podľa trenčianskeho variantu nájde hrdina tejto povesti na cestách svojich desiatich spiacich a pritom nad hlavami holé meče držiacich hrdinov – stane im za vodcu a vydobyje v druhom zámku pre dvoch z nich dve panny za ženy, a to od bosorky, ktorej pri hre v kocky obe ruky utne. Tuná vyslobodí aj ľudí mnohých, pri hospodárskych prácach zakliatych, ktorí hneď svoje práce ďalej konajú. On sám len po tej tretej panne zatúži, o ktorej v tých novinách dočítal sa. Ďalej dáme rozprávať samému Jankovi Sabovovi kvôli vidiekohovoru ozorovskému, aspoň ako on to sám napísal v Zábavníkoch našich r. 1842:

Janko sadou si na sello (sedlo), keré, keď bičíkom pošibau, hneď ho ta zanieslo, de si pomysleu. I hneď bou u jednej chalupy pri Sklenom zámku, kerú „Slnkom“ volali. Vejde núter a tam vidí starú babu. Hneď hej dobrý deň zavinšuje a opýta sa hej, či nevie o Sklennom zámku a jakoby doňho dostať sa mohou. Ona mu povedala, že je zámok blízko, ale doňho len tak môže prísť, jestli dostane šaty z tej bosorky, čo v ňom býva. „A jako?“ spýtau sa hej. „Ona každý pátok chodí kúpavať sa do blízkeho jazera. Ty choď, vezmi hej šaty a utekaj! Ale sa nikdy neobzri, lebo potom ťa zakľaje.“

Sotva dočkau pátku, hneď bou u jezera a už ju videu ve vode sa šplechtať a žblunkať jako rybu. On sa teda potichu prikradou ku kríku, de mala šaty položené, zau ich sobou a utekau. Bosorka ho hneď uvidela a tak ho dlho a žalostivo prosila, aby jej ty šaty nezau a ju v takej hanbe nenechau, až sa veru zastaviu. Hop, a už ani hnúť ďalej! Ona chytro pribehla, dala mu zaucho a hneď premeniu sa na jeleňa s velikú zlatú hviezdu na čele. Šaty si stará bosorka zala a bolo po šeckom.

V tom druhom zámku desáti rytíri prám boli pri hostine, keď naráz obrusy, čo im bol zanechal, začervenali sa jako krv. Hneď ich teda pustili po povetrí a išli, kde ich obrusy viedli. Prišli teda do toho Slnka a vešli núter. Jako tam tú starú babu uzreli, hneď sa pýtali, či nevidela takého a takého mládenca.

„Áno,“ povedala ím babička, „bou on aj u mňa, ale smutná s ním novina, tá bosorka zo Sklenného zámku zakliala ho na jeleňa.“

„A či mu móžeme pomózť?“

„Prečo nije,“ povedala babka. „Jestli máte toľko zlata, žeby ste z neho tolkú guľu uliáli, koľkú on má na čele a strelili do neho.“

Oni hneď pobrali svoje zlato, uliáli z neho guľu a vyšli s nabitou puškou ta na pasienok de pásou sa Janko s mnohými páni, kerí ako on dobýjali sa ko Sklennému zámku. Aj hneď ho poznali po zlatej hviezde na čele a strelili do neho. Keď mu guľa pres hlavu preletela, jakby zo zeme niekto vyskočiu, tak zatočiu sa náš Janko z jeleňa. Hneď prišiou ku kamarátom a srdečne im zaďakovau za jejích službu. Oni ho velice potom prosili, aby sa len navrátiu. On ale na žiádon spósob neprivoliu na to. Keď teda ništ s ním nemohli, zasa vrátili sa domov.

Janko ale čakau na pátok, a jako priblížiu sa tento deň, vyšiou striežiť starú bosorku.

Zasa ju tam videu, prikradou sa k jej šatám, uchyteu ích a utiekou. Ona ho zas velíce a s plačom prosila, až on zastáu a pohnúť sa nemohou. Ona prišla, dala mu zaucho a spravíc ho na medveďa, poslala ho medzi ostatnie stádo.

Obrusy sa zasej začervenali a verní kamaráti nenechali svojho dobrodinca v neštastiu zahynúť, ale dali sa hneď na cestu. Prišli ko slnku a zasej sa opýtali tej baby, čo sa s Jankom robí. Ona jím šecko vypovedala a že ho zasej tak osloboďá jako predtým, ale že už posledný ráz. Keď ho bosorka ešče ráz zakľaje, už potom mu není spomoženo.

Títo nabili pušku a oslobodili svojho kamaráta. Zasej ho prosili, aby sa už vrátil spátky, ale on žádnym koncom na to pristať nechceu.

„Dobre teda, ale aby sa ti voľač zas neprihodilo, aj my tu s tobou zostaneme.“

Na to pristau Janko. Pátok už prišiou. Janko sa vystrojiu k jezeru a rytíri pokradomky za ním. Len keď hej už zau šaty, vyskočili títo. So šípami a trním ho po chrbáte švocali, taže ani ništ počúť ani sa ozreť nemohou, až sa ščaslivo do Slnka dostau. Keď už boli ňútri, tu bosorka pred oblokom začne žalostivo prosiť, aby sa zľutuvali nad ňou, aby jej dali šaty, aby nemosela bez hanby nahá sem a tam behať. Keď sa hej už striasť nemohli, nuž tá babka u Slnka vyhodila hej von oknom jednu starú sukňu, aby sa pakuvala. Pakuvala sa tá v tej sukni preč.

Janko vedeu, že už móže na Sklenný zámok a bou od radosti bez seba. Rozlúčiu sa od svých kamarátov a od starenky a vybrau sa na zámok. Ale ani ko dverom neprikročiu, keď stúpila do izby jedna krásna panna. A kto to bou? Bola to sama tá krásna princezka zo Sklenného zámku. Nebola to jej mater, čo sa v jezeru kúpavala a Janka tak prenasleduvala. Ale to bola sama tá krásna panna, čo sa Mahulienka volala. Jako teda vošla núter, tu bolo velikej radosti, obejmali a laskali sa jeden s druhým.

Toľko doslovne z variantu, v ktorom ďalej tiež tak, že Mahulienka ešte raz dostane svoje šaty, keď Janko zabudne si uschovať kľúče od skrine. Mahulienka uletí. Janko vyhľadá ju ešte raz v Sklenom zámku. Matka Mahulienkina ukladá mu teraz práce, tak ako v povesti Radúz a Ľudmila čítame. Matka, pravá to bosorka, chcela by aj zo sveta zniesť Janka, ak by práce nevykonal. Ale Mahulienka pomôže mu „kroz čertov“. Bo už mu je zo srdca oddaná. Aj ujde s Jankom k jeho matke a zoberú sa. Pripomeniem ešte z tohto variantu, že pri tých prácach, hoci „tí čerti“ vyvedú cez noc na svetlo vínový ker, hrozna predsa na ňom utvoriť nemôžu. Bo, vraj, víno používa sa pri svätých veciach a oni sú len čerti. Tu ale sama Mahulienka zopne ruky k nebu a ráno na úsvite sám Boh zhodí z neba veliký strapec hrozna na tú vinicu.

10dach — strecha

11pokonný — ostatný

12Naschvál podržali sme dosiaľ pomenovanie „Svetská krása“ a tu prvý raz menujeme ju „Zemskou krásou“, bo sám hlavný podávateľ Sam. Reuss v rukopise svojom tak urobil. Spočiatku menuje ju „Svetskou krásou“ a ku koncu už „Zemskou krásou“.

13harovať — hýriť, veseliť sa

Mohlo by se vám líbit...