Tri holúbky

Podali: Samuel Ormis, August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský z Gemera; rozpráva Janko Botto.

Bola raz jedna sirota — sirota vera, lebo nemala už nikoho na svete krem otca. — A viete, dievča, čo má aj dobrého otca, predsa je bez matky len sirota. Naša sirota bola hodnô dievčatko: krásno ako kvet, dobrô ako med, tichučkô ako muška a do roboty ako sršeň.

 

Ona riadila celô hospodárstvo ako len mohla, ale otec jej vše len hovoril:

„Dieťa moje, nedám sa ja tebe takto za mladi mordovať s toľkou prácou, ožením sa a dvom vám to ľahšie pôjde.“

Dievča mu na to nič nerieklo, samo bolo rado, že dostane mamičku a — otec sa oženil. Vzal si jednu vdovicu, ktorá mu doviedla tiež jednu dcéru, v tých asi rokoch ako jeho vlastná bola, lenže nebola taká dobrá.

Ale pritom všetkom mať je len mať svojej dcére. Túto svoju vždy len ako za sklom držala, všade vychvaľovala a sirote bola len macochou. Neborká sirota, teraz ešte len vedela, čo je robota! Nie dosť bolo pre ňu práce okolo domu a gazdovstva, ale musela ešte aj macochu a jej dcéru vysluhovať; chúďa, nemalo ani dňa ani noci, či to stredtýždňa či v nedeľu. A tu ešte vše zle-nedobre na ňu, nikdy jej ani len pekného slova nedali, nesmela ani s nimi pri stole jedávať, len tam pod pecou musela vše čakať, kým jej čo odhodia.

A pri tomto všetkom ona bola tichá, pokojná. A pri tých najtvrdších prácach, či pri dome, či na poli, v ošklbaných hábach, predsa bola sto ráz krajšia ako tá macochina mazna.

Raz sa otec vyberá do jarmoku. Tu macocha naraz:

„To a to mi kúpiš. Treba mi mojej dcéruške črievičky, hodvábnu sukničku, stužky, medovníky“ — a pánbohvie, čo mu tam narectovala. Keď to všetko vypočul, obrátil sa pod pec ku svojej otrhanej dcére:

„No,“ povedá, „čože tebe kúpiť, čo?“

Ale macocha jej ani k slovu nedala prísť: tak a tak, že čo? Že tej nič nechybí, že do kuchyne a maštale netreba žiadnych šperkov.

Otec vypočúval macochu a zase sa len spýtal dcéry:

„Nože, povedz, no, aj ty, čo ti mám doniesť?“

Sirota mu len tak úkradky pošepla:

„Ach, otec môj drahý! Čo sa vám páči, na čo sa tam dakde potknete.“

Išiel do toho jarmoku. Nakúpil od výmyslu sveta všeličo, čo si macocha narozkazovala, len svojej vlastnej dcére nič nekúpil. Naspäť idúc celou cestou rozmýšľal, dobre o rozum neprišiel, či ozaj ešte dačo nezabudol. Tak hútajúc, ide blízko dediny cez jeden hájik dolu chodníčkom, potkne sa tam na jednu krivú liesku a tu spŕchnu tri oriešky, lúskance ako vosk.

„Aha!“ povedá, „toto bude mojej dcére jarmočnô.“1

Otec príde domov, porozdáva, čo nakúpil a nik tak nebol s jarmočným spokojný ako úbohá sirota. Skryla si tie tri oriešky do vrecka, akoby to dáke perly boli bývali a poberala sa do práce.

V nedeľu ráno, keď už všetko okolo domu bola poriadila, sadne si pod pec a začne sa do kostola zberať, práve už boli druhý raz odzvonili, tu milá macocha do nej:

„Ty taká a taká, nuž či si len tak dom necháme, či ty nemáš čo doma robiť?“

Vybehne von a donesie jej za mericu hrachu so šošovicou zmiešaného:

„Tu máš, to mi pekne popreberáš, kým sa vrátime z kostola.“ Všetci odišli do kostola a milô dievča sa chytí do preberania, vzdychajúci, nariekajúci, že takto ani len do kostola ju nepustí tá zlá macocha:

„Ach, mamka moja, mamka, čo si ma ta radšej nevzala sebou, tam by mi lepšie bolo nevoľnej sirote.“

Vtom jej zaštrkajú vo vrecku tie tri oriešky, vyjme ich, položí pred seba a teší sa v nich, teší sa aj z toho, že predsa má ešte dobrého otca. Ako tak roztúžená, zamyslená ďalej vyberá, zaklope dačo na oblôčku. Pozrie — tu tri biele holúbky ak ďubkajú, tak ďubkajú doňho.

„Ach, nebožiatka, tie iste dnu chcú, azda ma aj tie potešiť prišli, úbohú stvoru!“

Otvorí im oblôček a holúbky k nej hovoria:

„Čože robíš, dobrô dievča?“

„Ach, vidíte,“ povedá, „teraz, keď druhí ľudia Bohu slúžia v kostole, ja sa doma s touto prácou musím trápiť.“

„No nič to,“ povedá jeden holúbok, „nechaj ty to tak!“

Vezme jeden oriešok a malým pyštekom ho roztvorí a vytiahne hodvábne šatôčky, biele ako sneh:

„Na, tu máš, obleč sa a choď do kostola! My ti za ten čas toto povyberáme. Ale keď kňaz povie amen, nečakaj, kým druhí ľudia von pôjdu, vyjdi popredku a ponáhľaj sa domov preobliecť.“

Uradovaná sa poobliekala pekne-krásne ako ľalia, šla do kostola a tam si sadla do prvej prázdnej stolice. Všetci ľudia sa iba na ňu dívali a medzi druhými aj sám kráľovič nemohol sa na ňu dosť nadívať. Tak sa mu zapáčila, že by nebol dbal, čo by tie služby do večera boli trvali. Ale sa krásnô dievča ani neohliadlo, tak sa skrúšene modlilo a počúvalo kázeň, až kým kňaz nepovedal amen.

Vtedy sa zobralo potíšku a hybaj von z kostola, ponáhľalo sa domov. Pozobliekala biele hodvábne šaty, položila do orechovej škrupinky a škrupinku skryla. Tu vstúpi do chyže macocha aj s dcérou, vidí hrach a šošovicu osebe, povyberanô. Jedovalo ju to, že sa nemohla do pastorkyne zadrapiť, dala teda len pokoj, ale o chvíľku po izbe hore-dolu chodiac začne do nej pichať:

„Hľa, cundra, keby si bola v kostole bývala, bola by si videla za dievča! Ale tak, pecúchovi najlepšie len pod pecou.“

„Ach, veď som ju ja videla, keď išla popred nás.“

„Nuž ako?“

„A veru zo zrubu, bola som práve vtedy na vodu.“

„Zo zrubu! Teda sa ty budeš von zo zrubu len tak po ulici dívať? Počuješ, starý môj, ten zrub mi musíš naskutku preč dať. Táto daromnica by ti z neho vše len po strakách kukala.“

Muž neborák musel naskutku, hoc bol aj sviatočný deň, zrub odpratať, keď chcel, aby sa búrka utíšila.

Kráľovič sa hneď po kostole vyzvedal, skade by tá panička bola, či ju nevideli, kde by sa bola podela.

„Ej, ba ver vám tá tam do toho domu vnišla, kde to taký pekný zrub na studni,“ povedali mu ľudia.

Kráľovič dal hľadať z dom na dom, ale keď už zrubu tam nebolo, nemohli nič nájsť.

Na druhú nedeľu sadla zase v otrhaných šatách pod pec a chce sa do kostola vyberať. Tu sa obráti k nej macocha, čo svoju dcéru pred zrkadlom cifrovala:

„No, čože ty,“ povedá, „nemáš čo robiť doma? Ej, Ej! Tej iste to peknô dievča zišlo na um. Ani na krok!“

Vybehla do komory a doniesla jej za mericu prosa zmiešaného s makom.

„Tu,“ povedá, „toto mi budeš preberať a ak ho nepreberieš, kým prídeme z kostola, bude hostina, vieš!“

S tým nechala macocha i s dcérou pastorkyňu smutnú. Táto sa dá do preberania vzdychajúci, plačúci nad svojím biednym losom:

„Ach, mať moja, mať moja! Čože si ja počnem?“

Vtom zaklopkajú na oblôček tie tri holúbky:

„Neplač, neplač, dobrô dievča, len nás pusť dnuká, to ti my všetko spravíme. Daj len sem z tých tvojich orieškov jeden!“ povedajú jej holúbky, ako im otvorila.

Ako im ho podá, tu holúbok vylúskne z neho strieborné šaty.

„Tu, hľadže, máš tieto šaty, obleč sa a choď do kostola! Ale keď počuješ amen, ponáhľaj sa domov a všetko bude dobre!“

Ona sa s radosťou pooblieka a ide ako hviezda do kostola. Sadne si na prvšie miesto, modlí sa a načúva, takže ani na bok nepozrela. Kráľovič ale nepustil cez celý ten čas z nej oka a bolo mu dák divno okolo srdca.

Až raz povie kňaz amen, milô dievča vstane a tichučko vyjde z kostola. Príde domov a sotva sa stačí preobliecť, už macocha tu s dcérou. Zadíva sa, zakrúti hlavou, keď vidí, že je celá merica maku z prosa povyberaná. Hm! mrzelo ju, dobre sa nepukla, ale nemohla nič povedať. Len po chvíli začne:

„Bolo ti v kostole bývať, ty pecúch, bola by si videla za dievča. Ale tak, pecúchovi miesto len pod pecou.“

„Ach, veď som ju ja videla tiež, keď popred nás šla, práve som bola na tej slivke pred domom, chcela som vám k obedu zopár striasť,“ odpovie jej pastorkyňa.

Macoche nebolo viac treba, tu tá do nej:

„Aha, ty pľuhavstvo,“ vykríkne rozkatovaná, „teda sa ty budeš ešte aj v nedeľu na stromy škriabať, šaty trhať a na ľudí len tak nákľaziť.2 — Počkaj! — Starý môj, tá slivka nesmie tam na tom priedomí ďalej zostať, von s ňou! Tá tvoja sova nebude viac na nej vysedávať!“

Milý muž išiel, čo je aj hriech v nedeľu, slivku vyťať. Lebo vedel, že by hneď bol v dome ešte väčší hriech, ak by to neurobil.

Kráľovič zase hľadal všade, vyhľadával peknô dievča. Aj povedali mu, že veru tam išla, kde tá pekná slivka pred domom. Dal hľadať aj slivku, ale nenašiel nič, bo slivky už tam nebolo. Zasmútil sa, zamyslel sa:

„No počkaj,“ povedá, „však ťa ja dostanem!“

Na tretiu nedeľu ráno, keď všetko bola poriadila a pekne ako makovička sa učesala, ide naša sirota pred zrkadlo k macoche, kde táto svoju dievku vystrájala a prosí ju, aby ju už raz len pustila do kostola.

„Aha, ty pľuhavstvo, ty chceš do kostola nám iba na posmech, žeby sme sa tam za takú ošklbanicu hanbili? Nie! Ty zostaneš doma.“

S tým vyjde do komory a donesie jej za mericu múky zmiešanej s popolom a vykydne na stôl:

„Tu máš čo robiť! A žeby to bolo povyberanô, kým sa my z kostola vrátime, či vieš!“

Macocha vzala svoju dcéru pod pazuchu a odišla, len úbohá sirota doma zostala. Chytila sa ona do toho vyberania plačúci, nariekajúci:

„Ach, mamka, mamka moja drahá! Len načo som ja biedna stvora na svete, len čo si ja s týmto počnem?“

Vtom zaklopkajú tri holúbky na obloku.

„Neplač, peknô dievča, neplač! Veď ti my to povyberáme, len nás pusť dnu!“

Ona ich z radosti pustila a tu jeden holúbok tretí oriešok otvoril a vyňal zlaté šaty.

„Tu,“ povedá, „máš oblek celý. Obleč sa chytro a choď do kostola! Ale keď kňaz povie amen, nečakaj, kým druhí ľudia pôjdu, vyjdi von z kostola a ponáhľaj sa domov!“

Išla ona išla ako slnko sa ligotajúce do toho kostola, tam si sadla zase na svoje predošlô miesto. Modlila sa a poslúchala kázeň, ani nezbadala, ako sa celý kostol iba na ňu díva, ako sa kráľovič na ňu usmieva.

Po nečase sa kázeň skončieva a kňaz povedá amen, vtedy sa len dievča preberá z nábožných myšlienok, vstane hore a chce pomaly odísť.

Ale čo sa nestalo? Dievča ako prirastenô nemôže sa hnúť z miesta, lebo kráľovič bol dal popod tú stolicu smoly naliať. Tu sa ona morcuje, borcuje na tom lepe, až sa jej raz pošťastí nohy von dostať a hybaj potíšku vykĺzne z kostola. Letela domov ako bez duše a ani nezbadala, že je bez jednej črievičky.

Sotva sa preobliekla, už počula macochu pod oblokom. Zlaté šaty ani nestačila do škrupinky odložiť, len ich tak poza dvere šuchla.

Macocha i s dcérou príde, vidí múku osebe, popol osebe — dobre sa tam od jedu nepukla. Ale jej nič nemohla povedať. Iba o chvíľku zase začne dodievať do nej:

„Hej,“ povedá, „ty lušta, bolo ti v kostole bývať, tam by si bola videla za dievča! Ale tak, pecúch musí byť pod pecou.“

„Ach,“ odpovie pastorkyňa, „veď som ju ja ver videla, keď blysla pred náš oblok, vybehla som hore na koch a stade som sa na ňu dosť nadívala.“

No, macoche nebolo viac treba. Tu hneď do nej ako saňa skočí:

„Čo, ty daromnica naničhodná, budeš sa ty ešte po kochoch škriabať! Marš, pod korytá na pôjd! Ty obluda jedna, tam si môžeš od zlatej paničky obed pýtať. A ty starý, ten koch mi naraz zhodíš dolu, síce —“

Chudák starý vyšiel a zhodil koch dolu.

Sotva bol koch odprataný, tu sluhovia kráľovičovi prídu vyhľadávať krásnô dievča; lebo im boli povedali, že tam vnišla, kde ten vysoký koch na dome. Ale pozrú na dom, tu kochu niet. S dlhým nosom odišli preč.

Hja, ale kráľovič mal ešte záloh, zlatú črievičku. Poslal tedy zas druhých sluhov, žeby z dom do domu, kde akô dievča jesto, vyhľadali a ktorému by sa črievička hodila, zaraz ho k nemu doviezli.

Sluhovia vedľa rozkazu chodia z dom do domu, ale sa črievička žiadnemu dievčaťu na nohu nehodila. Macocha už skôr času vedela, že aj do nich prídu. Tu ona nohu dcérinu stíska, tlačí o milých päť, žeby ju len na menšiu spravila. Tu prídu sluhovia, sprobúvajú črievičku, ale na zapuchnutú nohu ani začknúť!

„No, toto je,“ povedá, „nič. Či tu nemáte druhô dievča?“

Macocha hneď odpovie, akoby ju najal:

„Ja, veru nie!“

Tak sa milí sluhovia už von poberali. Tu ako prídu do pitvora, ozve sa z pôjdu kohút:
Kikirikí nad pántiký,
peknô dievča pod korytý!
„Čo to, čo,“ zastavia sa, „za peknô dievča pod koryty?“

„Ach nie, veď to len ten kohút tak vše spieva“ — odhovárala ich macocha.

Ale títo sa nedali mýliť, len oni hybaj na pôjd. Našli dve korytá hneď a pod nimi uplakanô dievča. Aha, sprobujú jej črievičku, tu akoby ulial! Idú s ňou do chyže a vidia zado dvermi zlaté šaty.

Teraz už oni hneď vedeli, že našli, čo hľadali. Macocha sa len díva ako morka, čo sa to robí, ako milú pastorkyňu do koča vysadia a ako plačúci všetkým „zbohom“ zavolá. Tak ju to pohlo, že sa tam naraz od jedu rozpukla.

Kráľovič, ako mu ju došikovali, na prvý pohľad poznal, že je to ver ona.

„No,“ povedá, „či si to ty, duša moja, bola tri razy v tom kostole?“

„Ja som to bola,“ odpovie hanblivé dievča a zapáli sa ako ruža.

„A kde si tie pekné šaty vzala?“

Tu mu ona potom všetko vyrozprávala, ako, čo sa s ňou vodilo, ako jej tie tri holúbky na pomoci boli. V tom okamžení sa musela do tých svojich pekných šiat poobliekať — a o týždeň bola úbohá sirôtka kráľovičova žena.

1Podľa druhého vypravovania bola pošepla otcovi, keď do toho jarmoku šiel: „Apko! Len mi to doneste, čo sa vám tam dakde nevdojak o hlavu udrie.“ Otec nazpäť idúc chcel sa napiť z jednej studničky. Tu, ako sa zohýnal, udrela sa mu hránka lieskovcov o hlavu, tie jej potom doniesol.

2dívať sa

Mohlo by se vám líbit...