Zakliaty zámok

Zo zbierky Janka Kráľa ako prešporského žiaka. (Prístup o oráčovi prevzatý z Prostonárodných zábavníkov.)

Deti obyčajne unúvajú starších, aby im rozprávali. Tu starší človek započne:

„Bol raz jeden oráč a ten vyoral jednu truhličku. A v tej truhličke bol jeden zajačik a ten zajačik mal chvostík, pozriteže — aha, len takýto!“

Pri výkrikníku „aha“ ukáže rozprávač malý prst a pokrčí, pomrdá ním — a zatíchne. Deti ozvú sa:

„A potom? A ďalej? Jaj, to je krátka!“

Rozprávač povie:

„Veď keby ten zajačik bol mal dlhší chvostík, nuž by aj rozprávka o ňom bola dlhšia. Ale pozrite! Keď len takýto krátky bol — aha! (ukáže malíčkom ešte raz), nuž vám je aj rozprávka len toľká!“

Deti ale neprestanú prosiť a unúvať, až kým rozprávač nepovie:

„No, tichože! Počúvajte!“

Tu zatíchnu ako nemé a počúvajú až do konca.

Jeden otec mal troch synov; najstarší z nich bol stolár, stredný kováč, ale najmladší nemal žiadneho remesla. Otec ale poslal všetkých troch spolu do sveta hľadať si živenie. Prišli na nocľah do pustej hory. Tu, ako najmladší spal, pozhovárali sa tí dvaja majstri, že keď nemá žiadneho remesla, nebudú ho ani po svete chovať a naňho zo svojho remesla zarábať. Len veru ho obrali zo všetkého, čo ešte dačo na cestu mal, a nechali tak.

Zobudil sa a videl, že ho bratia nechali, aj že už nemá ničoho nič. Poplakal sa ako dieťa a pomyslel si, že pôjde naspäť domov, aby o hlade nezahynul. Ale on zamotal sa v tej pustej hore a prišiel k jednej chalupe.

„Čo je v nej, to je v nej,“ pomyslel si, „už len idem dnu, aspoň sa opýtam, kadiaľ najbližšia cesta do dediny.“

Lež tu mu zakročia cestu dva psy a brešú do neho a len roztrhať a roztrhať, čo raz chcel napred kročiť. Sadol si teda a bol ticho ako muška. Tu aj psy zatíchli a začali chvostami krútiť okolo neho. Jeden z nich pritočil sa až k nemu a povedal mu:

„Ej, bratku, veď ty ani nevieš, že sme my tvoji vlastní bratia. Takto povodilo sa nám, už sme my na psov zakliati, keď sme ťa obrali a v pustej hore nechali. Aj my sme sem zablúdili ku ježibabe a tá šibla nás prútom a premenila na psov, ale ty nedaj sa! A poď už k nej tadnu! Už ťa pustíme; aj my za tebou pôjdeme.“

Išiel teda už smelšie tadnu.

Tam ho ježibaba pekne privítala a hneď, aby si sadol u nej k obedu. Sadol si a ona vyšla von do kuchyne po polievku, len čo mu zastrela a položila pre seba aj pre neho tanieriky.

„Nejedzže z toho taniera,“ povie mu starší brat, „to je mrcha tanier, z toho nám dáva.“

A hneď chytil tanier do pysku a premenil druhý. Ježibaba nič nezbadala a chutne si zajedala aj z toho psiarskeho taniera; jej nič neškodilo. O chvíľku začne všelijaké vravy hovoriť a chce toho za tým stolom šibnúť svojím prútom. Ale ten mal sa už na pozore, zachytil jej prút a vychytil z ruky a šibol ju naspäť. Hneď ju premenil na mačku a kričal na ňu:

„Povedz teraz, ježibaba, ako mám mojim bratom odčarať?“

Dlho nechcela, ale naposled mu povedala, aby obrátil prút a hrubším koncom tri razy buchol, že hneď budú ľudia. Urobil to a bratom bolo odčarané.

Ježibabu nechal už teraz tak ako mačku tam mňaukať a sám odišiel s bratmi preč. Dlho nič nevídali, ani nechýrali. Raz ti vidia tam v tých pustých horách zakliaty zámok. Bratia už nechceli do zámku, že by tam zase zle povodilo sa im a tohto nechali samého. On si ide a tam pod zámkom celé mesto, ale v ňom nik nehýbal sa, ani nežil. Prešiel si celé mesto sám a sám. Až po bránu zámockú dostal sa. Tu stáli dvaja železní zbrojníci na stráži, ale ani tí nehýbali sa. Brána otvorila sa mu a on vošiel dnuká. Ani tam nebolo chýrať nikoho, nuž si on smelo chodil po zámku ako pán.

Prišiel do jednej izby. Tam bolo prestreté na stole, ale iba pre jedného a jedlá najlepšie. Hladný bol; sadol si a najedol sa. Ide do druhej izby, tam nájde posteľ pripravenú. Ľahne si a vyspí sa dobre v perinách. Včasráno vstane a ide do tretej izby. Tam našiel na stolíku strieborné husličky. Keď chytil slák do ruky, čo sa nikdy neučil hrať, predsa tak zahral, až to bola radosť počúvať. Na druhý deň šiel zas do inej izby, a tam videl zlaté husličky, až sa tak svietilo od nich. Ešte krajšie si zahral ako na strieborných. Na tretí deň zas kutil ďalej a našiel drahými kameňmi vykladané husličky. Myslel, že oslepne, keď pozrel na ne. Začne hrať — a tu tak hral, že by i mŕtveho zobudil. V ostatných izbách hromady zlata a drahého kameňa ponachodil.

Dlho on tam býval, až prišli aj dlhé večery a noci a on sa počal unúvať sám potme. Len našiel v prvej izbe ako ruka tlstú a na dve siahy dlhú voskovú sviecu. Akonáhle ju zažal, počuje buchot a tí dvaja železníci spod brány prídu a pýtajú sa ho:

„Jasný pane, čo chcete?“

Janko, naľakaný, sfúkne sviecu a dvaja železní zbrojníci odídu preč.

Lež potom mu prišlo do pamäti, čo mal robiť! Zažal sviecu zase; zbrojníci prišli. Vypytuje sa ich všeličo, až mu povedia, že sú zakliati a že ich život visí od života tej sviece. Čo bude sto míľ ďaleko a zažne si ju, hneď v okamžení sú pri ňom, a čo chce, to mu vykonajú.

Nuž Janko na druhý deň nabral si zlata, peňazí; šiel inde hľadať šťastie. Len príde do jedného mesta, kde kráľ býval. Mal peknú dcéru, ktorá ale nikoho nechcela. Pomyslel si Janko:

„Počkaj, šelma, veď ja ťa dostanem, keď si len taká pekná!“

Janko si najal dom s krásnymi izbami pri paláci kráľovskom. Večer si zažal voskovú sviecu a zbrojníci prišli. Tu im kázal strieborné husličky doniesť. Zavčasrána začal vyhrávať, až sa tak ozývalo. Tu, kráľova dcéra, keď ho počula, zažiadala si tie husličky mať a on jej ich poslal. Na druhý večer ale dal si doniesť zlaté husličky, a keď na druhé ráno stal k obloku a tieto do ruky chytil, všetci ľudia sa zbehli k palácu, bo sa nazdali, že horí, čo od tých husličiek všetko sa svietilo. A keď Janko začal hrať ako nik druhý, tu všetko už len tú hudbu chválilo a natriasalo sa to každé, čo mu tá hudba žilky preberala. A kráľova dcéra nemala pokoja, kým jej neposlal aj tieto zlaté husličky, a od radosti nevedela sa kde podieť, keď aj ona mohla tak pekne prehrávať na nich.

Na tretí večer dal si prihotoviť husličky drahými kameňmi vykladané. Keď si potom na ráno stal do obloka a začal hrať, ľudia od blesku husličiek ani nevideli, oslepli. A pri tej hudbe zase čo by kto mŕtvy bol býval, rozveseliť sa a poskočiť si musel. Kráľova dcéra sama pribehla k nemu, aby jej, pre Boha, ešte aj tie husličky dal, že sa jej voľač stane, ak ich mať nebude. Janko jej povedal:

„Dám ti ich. Ale či ma budeš chcieť?“

„To si ma príď od otca pýtať, potom uvidíš,“ povedala mu, a že jej medzi tým časom husličky do rúk podal, nuž už len utekala s nimi domov.

Pobral sa Janko ku kráľovi kráľovskú dcéru pýtať. Kráľ mu povie:

„Keď si taký majster, že si si už, ako vidno, moju dcéru zaujal, vystanov mi ešte kráľovstvo, aby si bol mne roveň. Potom vám spravím svadbu.“

Odišiel Janko od kráľa a zažal svoju voskovicu. Železníci prišli:

„Jasný pane, čo chcete?“

„Čože by som chcel?“ povie im Janko. „Kráľovstvo chcem mať, keď mi kráľ svoju dcéru inak dať nemieni.“

„Kráľovstvo zakliateho zámku,“ povedia zbrojníci, „dávno je vaše; iba že je ešte neodkliato. Ono bude aj odkliato, keď táto svieca dohorí. Lenže my vám potom iba jednu jedinú službu preukázať môžeme, keď si v súrke na nás spomeniete. Dobre si to rozmyslite.“

„Poručená Bohu,“ riekol Janko, „keď len kráľovstvo zakliateho zámku odkliato bude a kráľovu dcéru dostanem!“

S tým nechal voskovicu tak, aby dohorela.

Keď už svieca spolovice dohárala, prebudili sa v zakliatom zámku a v meste všetci kňazovia a prišli mu pokloniť sa. Keď už len kúštik bol, prišlo vojsko, aby počúvalo jeho rozkazy. A keď celá svieca zhorela, prišiel národ všetok — vyvolili si ho za kráľa.

Mohol sa už teraz Janko predstaviť kráľovi ako kráľ a dostal jeho dcéru. Aj ten ako sľúbil, spravil im tam svadbu.

Po tej svadbe pobral sa on s ňou do toho svojho odkliateho kráľovstva. Kňazov a vojsko boli poslali napred, aby ich to tam vítalo. Išli teda len sami. Tu ako prídu k horám, prepadnú ich dvaja zbojníci, čo medzitým časom tam sa boli uhniezdili a zle-nedobre garazdovali. Janko v tej súrke spomenul si ešte na svojich železných zbrojníkov. Hneď tí tam! A oddali sa zrovna do zbojníkov. Hej, bola to pračka, keď tí pochytili sa; bo aj zbojníci boli mocní a nechceli ustúpiť ani železníkom. Raz si ti postŕhavajú odenie i tí tým i títo týmto. A tu pozná Janko v tých zbojníkoch svojich bratov.

„Nuž ale ste to vy?“ zavolá na nich a oni ho poznali. Hneď bol koniec pračky a všetci sa upokojili a šli s ním a slúžili mu.

Keď prišli do Jankovho kráľovstva, tu už miesto pustých hôr všade ľudia a dediny a v odkliatom meste všetko na nohách víta si svojho kráľa aj kráľovnú. Slávne vtiahli do zámku raz krajšieho, ako predtým bol. Janko poznal v ňom už všetky izby a uviedol svoju nevestu do tej najkrajšej.

Janko mal ešte len tu veselie veselé a panuje dosiaľ — ak neumrel.

Mohlo by se vám líbit...