Zlatí bratkovia

Podal a rozpráva Danko Vrahobor Maškovský (Maróthy) z Novohradu.

Ďaleko, ďaleko odišiel pán do vojny, lebo mu taký rozkaz bol prišiel od kráľa. A tu mu zatiaľ pani porodila — dvoch blizných chlapcov, a to utešených, zlatých, akým viac páru nebolo, ani nebude na svete. Malže sa im natešiť, keby si ich tak bol doma našiel, kade dôjde z vojny.

Ale čože? Doma si zveril ženu na jednu starú babu, ktorá len na toto čakala. A počujte len, čo vám tá stariga teraz nevykázala!? Len veru sluhom zahrozila sa, slúžky preplatila a milú paniu aj s chlapčekmi dala zašiť do volovacej kože a do hnoja vo dvore zakopať; svoju dievku položila miesto tej zakopanej za plachtu, rozhlásila všade, že deti zomreli a dala im pekný pohreb vystrojiť.

Dobre; čas uchádzal a milý pán navrátil sa z vojny. A tá stariga začne vopred chlácholiť ho, že tak a tak povodílo sa, mladá pani v postieľke veľmi zbiednela a blizňatá zomreli. Už ako bolo, tak bolo, len si žienku žiadal vidieť, lebo ju veľmi ľúbil. Ako ju zazrel, len zadíval sa, kde stratila sa z nej tá veľká krása. Ako dobrý človek, na klamstvo ani nepomyslel, a žil aj s touto podstrčenicou v pokoji.

Len tu raz, ako ráno povstávajú, pozrie táto nová pani na oblok von a vidí, že z toho hnoja, kde tí v tej volovine zakopaní ležali, vyrástol cez noc krásny zlatý orech. To ju hneď začalo nepokojiť a riekla:

„Ach, mužu, dajme my ten zlatý orech vyťať, aká by to krásna posteľ z toho bola!“

On jej privolil. Keď prvý raz uložili sa do zlatej orechovej postele, on spal ticho a voľač veľmi pekného snilo sa mu; ale ona nemohla ani oka zažmúriť, čo ju svedomie hrýzlo. Iba raz, ako ona takto mece sa z boka na bok, ohlási sa voľačo v tej posteli:

„Braček, či ti je dobre?“

A zase druhé odpovie mu:

„Ach, akože by mi bolo dobre, keď táto podvrženica leží na mne! A tebe či je dobre?“

„Akože by mne nebolo dobre, keď náš drahý otec leží na mne!“

Podvrženica hneď vedela, že to tí dvaja chlapčekovia, zlatí bratkovia, ohlásili sa.

Muž opytuje sa ráno:

„Duša moja, mne na tej posteli veľmi milo snilo sa. Akože si ty prvý raz na nej spala?“

„Ich, čo by tam parom po nej! Nikdy som takú zlú noc nemala, ako na tej posteli! Mužu môj, ak ma rád máš, dajme tú posteľ porúbať a ta ju spáľme!“

On jej aj na to privolil. Zlatú posteľ zrúbali hneď na triesky a podpálili v peci. Panej vtedy voľač zišlo na um a kričala na slúžku:

„Bež,“ povedá, „zatkaj koch, aby tá zrácka posteľ tam stlela v tej peci, žeby ani iskierka z nej neuletela!“

Ale už bolo pozde; zatiaľ už vyletela kochom jedna iskra a sadla si v záhrade na rozvitú ružičku. Tam páslo sa kozliatko, len to pekne-krásne zhrýzlo milú ružičku.

Podvrženica kázala v tom okamihnutí kozliatko zarezať. Ale keď slúžka išla s črevami na potok vymývať, vyšmykli sa jej črevcia z ruky a voda ich niesla dolu až do samého mora. Keď došli do mora, práve bolo poludnie a slniečko krásne svietilo. Len tu tie črevá skrútnu sa raz okolo naprostred mora a vyjdú ti z nich dvaja utešení chlapčekovia, zlatí bratkovia, a začnú ihrať sa po mori.

Dobre. Ako príde slniečko večer domov, opýta sa ho jeho matka:

„Syn môj, čože nového na svete?“

„Ach, videl som vám ja, mamka, dvoch krásnych chlapcov na mori; skoro sú,“ vraj, „rovní, iba jeden je kúštik väčší od druhého. A tak krásne ihrali sa na vodičke!“

„No, vieš ty,“ vraj, „čo, syn môj? Do zajtra rána vyhotovím pre tých chlapčekov dve košieľky a ty im oddáš ich: tomu väčšiemu dáš menšiu a tomu menšiemu väčšiu. Ak pri tom nepovadia sa, len pekne premenia si ich, nuž tak môžeme vedieť, že sú to dvojčatá, zlatí bratkovia. A ak bude tak, nuž potom na večer dones ku mne tých chlapcov.“

Na druhý deň dá slnkova matka synovi dve košieľky pre tie dietky a on oddá tomu väčšiemu menšiu a tomu menšiemu väčšiu. Len tu prvý povie:

„Vidíš, braček, ty si menší a máš väčšiu košieľku, a ja som zas väčší a mám košieľku menšiu; čarujme sa, daj mne ty tvoju a ja ti dám moju.“

Hneď prečarovali sa. Tu slnce poznalo, že tie dietky naisté sú bračekovia.

Zase celý deň zabávali sa na mori; ale keď prišiel večer, vzalo ich slnce a zanieslo svojej materi. Táto ich s veľkou radosťou prijala a hneď začala ich všakovým veciam vyučovať. Najmä ale v spievaní veľmi krásne ich vyučila, takže keď tí raz zaspievali, to by boli mohli aj anjelia počúvať.

Raz bola mesiacova mater navštívila slncovu mater. Tieto dve dietky nastoľko zapáčili sa jej, že im darovala po zlatom jabĺčku, aby mali s čím zabávať sa.

O jeden čas zavolá ich slncova mater pred seba a vraví im: „Deti moje, vy ste takto na voľač už aj vyrástli, aj vám je tu dobre; ale vaša mati ešte v tom hnoji zakopaná leží a tá podvrženica pechorí sa v dome. Dnes je u vášho otca veliká hostina a veľa panstva okolo neho. Choďteže vy rovno tatam a zaspievajte pekne pod oblokom. Tá podvrženica pošle odháňať vás, ale vy nedajte odohnať sa, len spievajte! Veď už potom bude, ako bude.“

Dobre. Chlapci šli, ako im slncova mater rozkázala, až prišli pod tie obloky a tam začali veľmi krásne prespevúvať. Ako to začula pani, poslala slúžku:

„Vrhni voľačo tým žobrákom a potom ich odožeň, nech tajdú svojou cestou.“

Títo ale nedali odohnať sa, len ďalej spievali. Ako ich panstvo začulo, hneď všetko okolo pána, aby tých spevákov dnuká zavolal. Išiel teda sám pán pre nich a doviedol ich dnuká. Tu hneď jeden z tých hosťov vzal jedného na ruky a domový pán druhého.

Nestačili povarovať sa s nimi, začnú zlatí bratkovia opytovať sa jeden druhého:

„Či ti je dobre, braček môj zlatý?“

„Ach, čože by mne malo dobre byť, keď mňa len cudzí pán na rukách drží! A tebe či je dobre, bratku zlatý?“

„Ach, akože by mne nebolo dobre, keď mňa môj vlastný otec na rukách drží!“

Všetko panstvo iba popozeralo na jedno druhé, že čo to dovrávajú sa tí bratkovia, a ten ich otec hneď, aby len rozpovedali, že čo je to, ako je to. Tu starší šuhaj vyrozprával, ako ich aj s mamkou baba do voloviny zašiť a do hnoja zahrabať dala, ako otcovi svoju dievku podvrhla, ako podvrženica kázala zlatý orech vyťať, posteľ porúbať, kozľa zarezať, aj ako oni dostali sa na more a z mora k slncovej materi a odtiaľ až sem. Hneď sami páni chytali motyky a oddali sa do rozkopávania hnoja, aj našli ešte tam tú neborkú v tej volovacej koži.

Len tu, ako ju na slniečko vyniesli, ešte tisíc ráz krásnejšia pani, ako bola predtým, postavila sa pred nich a preriekla:

„Ach, mužíček môj dobrý, načože si ma ešte zobudil, veď sa mi tak dobre spalo! Ale ozaj, či si mi už prišiel z vojny a kdeže sú moje deti?“

„Tu,“ povedá pán, „tu sú tvoje deti; pozri len, akí pekní chlapčekovia, zlatí bratkovia! Ale bolo by sa tebe na večnosť tak spalo!“

Tu ju len medzi seba vzali a všetko jej rozpovedali, čo ako stalo sa. I začali hneď všetci páni radiť sa, akú by nasúdili pokutu tej podvrženici, kým by ani nedoznala sa, čo je vo veci. A domáci pán povie:

„Najlepšie,“ vraj, „bude, keď si sama vypovie svoj trest!“

Na tom všetci pristali.

Nádobnú podvrženicu zavolali a pán jej ukázal na tú vykopanú krásu i na tie zlaté dietky, ako nie na svoje a len riekol:

„Čože ty myslíš, čo by zaslúžila taká a taká, čo takúto matku aj takéto dietky zmárnila?“

A ona chytrá ohlási sa:

„Ja by som takej nič nenasúdila, len čo by ju na ohnivého železného koňa posadili, po dedine vozili a pred každým domom železnými kliešťami — ale na žeriace rozpálenými — kusy z nej trhali.“

„No, sama si si vyriekla svoj súd!“ povedal pán.

A tak aj stalo sa: podvrženicu roznosili po celej dedine na márne kúsky. Ale pán zadržal všetko to panstvo u seba a dal nazvolávať ešte aj druhých, a tak držal s nimi novú svadbu, akej viac nebolo, ani nebude pod slncom. A žil od tých čias so svojou opravdovou žienkou i s dietkami pri pokoji a bez prekážky. A tí zlatí bratkovia vždy spolu boli, vždy radi mali sa.

 

Mohlo by se vám líbit...