Zlatovláska

Podal a rozpráva dr. Gustáv Reuss.

Bol raz jeden veľmi, ale veľmi chudobný kováč. Voľakedy sa aj dobre mal. Ale čože, keď remeslo zaseklo sa mu, časy prišli zlé, žena a drobné deti pýtali len jesť? Vyšiel celkom na mizinu, že už na celom bydle nemal iba sedem grajciarov. A vyhladované, vyziabnuté deti ešte len teraz počali mravčať, že by ony jedli. Osanoval sa a poď! Kúpil si za tých ostatných sedem grajciarov povrázok, že voľakde v hore zaň zavesí sa.

Príde do tej hory, vyhľadá si miesto a zahadzuje ten povrázok na mocnú haluz vysokého stromu, aby ho to zdržalo. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme jedna čierna panička a odhovára ho, aby nevešal sa, že to hriech, aj mrzko že je. Zarazil sa milý kováč, keď tu tak nič po nič objavila sa mu tá panička, a pobral sa ďalej.

Len čo niekoľko krokov urobil, zase sa oželel a zahadzoval už povrázok na haluz. Akoby z neba bola spadla, zas tu tá panička. Odhovárala ho. Pokrútil hlavou, videlo sa mu to i tak i netak; ale teda nezahodil ten povrázok a zostal tam ako prikovaný. Ked panička zmizla, jemu zase len celá jeho bieda postavila sa pred oči. I veru pripravil povrázok na haluz, že si ho už zakosíli okolo hrdla a odvisne z neho.

Panička postavila sa už teraz pred neho samého a rečie mu:

„Nevešaj sa, kováč, nevešaj! Spomôžem ti v biede, dám ti bohatstva, koľko chceš; len či mi sľúbiš, o čom dosiaľ doma nevieš.“

„Ej, nuž čože to môže byť, o čom by som v mojom pustom dome nevedel? To bude akiste dáka pletka!“ hútal si kováč a prisľúbil paničke, čo žiadala, len či ho z biedy vypomôže. Hned mu nasypala peňazí a zlata plnú kapsu.

„Tu máš,“ povedá, „čo som ti sľúbila. A pre to, čo si mne sľúbil, prídem si o sedem rokov!“

Vtom zmizla, akoby jej ani nebolo bývalo, a kováč, obohatený, pobral sa domov.

Celý vytešený prišiel a rozložil bohatstvo po stole. Tu radosť nad radosti! Milá žena len tak usmievala sa na ten cink-blink a bežala hneď jedenia nakúpiť. Vyhladované deti skákali od radosti a chválili sa, ako najedli sa až po hrdlo. Ale tu už potom prišla reč aj na to, ako otec k tomu bohatstvu prišiel.

„Pletka, nestojí ani za spomenutia,“ hovoril kováč, „sľúbil som len to, o čom dosiaľ doma neviem.“

Niet vypovedanej veci, ako na to slovo žena preľakla sa; lebo cítila sa, a len čo bola občula dieťa pod srdcom.

„No, veď si mi urobil,“ rečie mu, „veď si ty vlastné dieťa zapredal skôr, ako narodilo sa!“

Zľakol sa aj kováč; ale čo bolo robiť? Slovo dal, od slova už teraz nemohol!

Dobre. Kováčka onedlho porodila krásne, utešené dievčatko, so zlatými vlasmi na hlave a so zlatou hviezdou na čele, prečo ho nikdy inak ani nepozvali, len Zlatovláska. Ako najlepšie mohli, tak opatrovali a vychovávali si ju rodičia; iba vtedy im vždy voľač srdce stislo, keď si na to pomysleli, že je ani ich, ani nie ich.

O sedem rokov, na minútku na tú hodinu, ako narodila sa, zahurtoval čierny koč pod kováčovými oblokmi a z koča čierna panička vystúpila, kováčovi nač prišla, oznámila, a to dievča k sebe do koča posadila. S plačom a horekovaním vyprevádzali ich všetci domáci až po cinter1. Chceli ešte aj ďalej ísť, ale im tá panička nedovolila, lebo že im vraj porobí. Nariekajúci vrátili sa domov a smútili za utešeným dievčaťom, akoby ho nikdy viac vidieť nemali.

*

Čierna panička a to utešené zlatovlasé dievčatko leteli na tom čiernom koči pustými poľami, hustými horami, až naostatok v jednom krásnom veľkom zámku zastali. Panička pekné dievčatko voviedla do zámku, povodila ho po deväťdesiatich deviatich izbách a potom takto k nemu preriekla:

„Ty tu budeš, dievka moja, prebývať. Týchto deväťdesiatdeväť izieb mi budeš opatrovať a riadiť; máš kde prechodiť sa po nich, po všetkých, a bývať, v ktorej zapáči sa ti. Ale že mi tamto do tej stej izby ani nenakukni, lebo zle pochodíš! O sedem rokov vidíme sa zase; do tých čias dobre sa maj!“

Ako to vyriekla, zmizla. Za celých sedem rokov nebolo o nej ani chýru ani slychu!

A za tých celých sedem rokov prebývala si naša Zlatovláska v tom zámku pokojne. Prechádzala sa po deväťdesiatich deviatich izbách, vymetala, riadila a čistila si ich, že všetko v nich ligotalo sa ako len to zlato; ale do tej stej ani nenakukla, trebárs ju to vždy pomrzievalo a tu i tu jej spať nedalo. Keď sedem rokov prešlo, vrátila sa panička.

„No, či si do ostatnej izby nenakukla?“ spýtala sa Zlatovlásky; a Zlatovláska odpovedala, že nie.

Panička bola spokojná, lebo vedela, že Zlatovláska tú ostatnú izbu naozaj nevidela. Potom jej zas len to isté naložila a na sedem rokov skapala.

Prechodí sa naša Zlatovláska po deväťdesiatich deviatich utešených svetliciach, prechodí sa a riadi ich, aby boli čisté jak tie zrkadlá. Rok za rokom míňa sa jej ako vo sne. Raz už pri konci týchto sedem rokov, ako tak prechodí sa a myslí si, ako ju panička za krásne svetlice pochváli, počuje utešenú hudbu, ktorá vyhrávala v tej ostatnej izbe. Ako srnka si poskočila a bola už tam pri dverách, a hudba ešte len teraz milo, utešene zaznela. Pritlačila kľučku a šuch! už bola tamdnu.

V tejto stej izbe sedeli za stolom dvanásti ľudia zakliati; sedeli práve tak, ako boli si zasadli vtedy, keď ich tam zakliali. Za dvermi stál ešte jeden a ten ku Zlatovláske preriekol:

„Zlatovláska, pre večného Boha, nevyjavže ty, čo si teraz v tejto izbe videla! A čo by tá panička čo s tebou robila, taj do hrdla! Lebo ak len slovo mukneš, na večné veky i sama nešťastná budeš i my tu zakliati ostaneme!“

S tým všetko zanemelo a Zlatovláska zjašená, nastráchaná vybehla von.

A tu ti ani nezbadala, iba keď čierna panička postavila sa pred ňou; a táto už vopred vedela, že Zlatovláska tú ostatnú izbu videla. Iba jej prstom pohrozila a riekla:

„Zlatovláska, Zlatovláska, čože si to urobila? Veď si ty do stej izby nazrela! Povedz teraz, čo si tam videla?“

Ale milá Zlatovláska, že nič a nič, tajila do hrdla. Keď podobrotky nešlo, hrozila jej panička i tak i tak; ale Zlatovláska len tajila a tajila. Naostatok povie tá panička:

„Ak mi nepovieš, čo si videla v tej izbe, hodím ťa do studne a nemou ostaneš!“

I veru hodila ju do hlbokej studne a tak jej porobila, že nemohla zhovárať sa s nikým inším na svete, len s čiernou paničkou.

Keď Zlatovláska trochu spamätala sa v tej studni, našla sa tam na piesočine. A div, popod zem ukázal sa jej akýsi priechod. Šla za tým priechodom, až vyšla pekne na jednu utešenú lúku. Potom tam na tej lúke ostala, jahodami a korienkami živila sa. A tá čierna panna aj tam častejšie ukázala sa jej a zavše ju len prosila, aby vyjavila, čo v tej ostatnej izbe videla. Ale Zlatovláska nikdy nič nepovedala!

*

V tom vidieku, kde bola tá lúka, poľoval raz mladý kráľ, a ako tak poľoval, prišiel až na lúku a našiel tam krásnu Zlatovlásku na pažiti uloženú spať. Díval sa na ňu, díval, a nemohol sa naprediviť, kde vziať sa mohla tam taká nevídaná krása. A čím viac divil sa a díval, tým väčšmi páčila sa mu; až naostatok umienil si, že ju zobudí, domov dovedie a za ženu vezme, čo by priam čo ľudia na to hovorili.

I zobudí ju potichu a opytuje sa jej, kto je, odkiaľ je. Ale ona nič povedať nemohla. Myslel si, že to len čo naľakala sa ho, alebo že ostýcha sa ho, a preto len ďalej vyspytúval a opýtal sa jej, že či by nešla s ním na jeho zámok. Na toto už aspoň hlavou pokývla, že nedbá. Vzal si ju teda mladý kráľ na svoj zámok, dal ju pekne poobliekať a kamsi-čosi, ako bol umienil si, aj zosobášil sa s ňou.

Zlatovláska ešte ani potom hovoriť nemohla; ale mladý kráľ ju aj tak rád mal a žil s ňou šťastne a pokojne. Asi o rok blížila sa k pôrodu, a tu ona akoby nič dobrého netušila, len zarmucúvala a zarmucúvala sa deň po deň. Deň pôrodu aj prišiel a ona porodila utešeného chlapca so zlatými vlasmi na hlave a so zlatou hviezdou na čele. Kto mu bol radšej ako kráľ? Hneď dal všetkých okolitých pánov zvolávať na hostinu, aby radovali sa s ním.

Ale veru jeho veliká radosť obrátila sa na veliký zármutok. A to ako? Poviem vám.

V noci zjavila sa Zlatovláske čierna panička zase a začala jej hroziť, že ak nevyjaví, čo v tej ostatnej izbe videla, zlatovlasého chlapca jej zadrhne. Zlatovlásku prejal mráz, že zatriasla sa na celom tele ako osika; ale mlčala.

„Ešte aj sama pritom zle pochodíš!“ zahrážala sa panička.

Ale Zlatovláska ani slova! — Tu panička utešeného chlapca zaškrtila, Zlatovláske ústa krvou pomazala a zmizla.

Niet vypovedanej veci, ako poľakali sa všetci, keď ráno chlapca mŕtveho našli. Kráľ iba zbledol i od ľaku i od žiaľu. Hľadali potom po celom zámku a prísne dozvedali sa na všetky strany, kto by to bol mohol urobiť; ale dozvedieť sa nemohli o ničom. Zlatovláska mala ústa krvou pomazané, nuž veru začali povrávať, že chlapca nebodaj sama si zadrhla. A ona, nevinná, nemohla preriecť ku svojej obrane ani slova. Podruhí ju aj na smrť odsudzovali, že si to vraj zaslúžila. Ale kráľ prehľadel a prepočúval všetko a žil s ňou ako predtým pokojne; lebo ju rád mal.

O rok zatým prišla Zlatovláska zase do pôlohu a porodila dievčatko so zlatými vlasmi na hlave a so zlatou hviezdou na čele. Kráľ zaradoval sa ešte len teraz, a aby nestalo sa nešťastie, dal na noc veľkú stráž postaviť do tej izby, kde Zlatovláska ležala.

Ale to všetko nepomohlo, lebo tá panička najprv všetkým tak počarila, že ako drevá pospali a potom postavila sa sama pred Zlatovlásku.

„Veď ja nahľadím sa,“ hrozila, „či už raz doviem sa a či nie, čo si v tej ostatnej izbe videla! Vidíš, skapať ti už či tak, či tak! Keď ti teraz dieťa zadrhnem, kráľ ťa dá upáliť!“

Ale Zlatovláska aj na tieto hrozby len ako ten kameň, neriekla nič. Čierna panička zadrhla dievčatko; Zlatovláske ústa krvou pomazala a zmizla.

Ráno našli dieťa mŕtve a stráž nevedela ani len, či by voľač v tej izbe bolo zašuchotalo.

Náramne nahneval sa kráľ, že v jeho dvore dejú sa také neprávosti, a dal ešte prísnejšie vyhľadúvať, čo ako by bolo mohlo stať sa to, kto by to bol mohol urobiť. Ale s tým k ničomu prísť nemohli. Naveľa začali všetci zjavne hovoriť, že ani niet možnej veci, aby dieťa inší bol zadrhol ako sama kráľovná, že veď pri nej nebolo nikoho a hľa! — že jej aj ústa krvavé a že veď to čudo nevie ani slova prehovoriť. Takéto reči pohli naposled kráľa k tomu, že Zlatovlásku sám na smrť odsúdil.

Za mestom mali nešťastnú Zlatovlásku spáliť. Už ju boli von vyviedli; už ju aj k stĺpu priviazali; už drevo pod ňou podpaľovali a všetok ľud sa díval na ňu. Vtom zahrmí pomedzi ľudstvo čierny koč a pri Zlatovláske zastane. Z koča vystúpila tá panička a riekla:

„Vidíš, že splnilo sa moje slovo, či tak, či tak na skazu ideš; povedz mi, čo si videla v tej ostatnej izbe na mojom zámku?“

Ale Zlatovláska mlčala, a čo ako panička do nej dotierala, nechcela vonkoncom vyjaviť ničového nič.

Keď už dym a plamene až k Zlatovláske šibať začali, vtedy akoby divom, premenila sa čierna panička a tvár jej obelela. Hneď kázala oheň zaliať, že je Zlatovláska nevinná, a preriekla k nej:

„Tvoje to i moje šťastie, že neprezradila si sa; tým si mňa aj tých dvanástich vyslobodila, čo si ich v tej ostatnej izbe videla. Keby si bola vyjavila, bola by si na večné veky zatratila aj seba aj nás!“

S tým — ani nevedieť ako — ale tie jej vlastné deti oddala jej živé a sama na tom koči zmizla ako vo víchre.

V tom okamžení i sama Zlatovláska začala hovoriť a vyrozprávala kráľovi všetko, ako vodilo sa jej od samého počiatku. Kráľ si očiam, ušiam veriť nechcel; ale už to raz bolo tak a nie inak. Nevedel, čo má robiť od radosti: či zlaté deti chytať, či svoju Zlatovlásku objímať a prosiť, aby mu len odpustila, že jej i sám toľko strachu narobil. Potom si i ženu i deti zaviedol do zámku a žili si ešte len teraz v pokoji, a to aj s tým jej otcom kováčom, ktorého potom vyhľadali a s celou rodinou k sebe prijali.

1Cinter (cimiter, coemeterium) znamená tu len toľko, čo kraj, hranicu dediny, bo ako známo, cintery bývajú na kraji dedín a miest a to obyčajne vedľa cesty.

Mohlo by se vám líbit...