Zlatý kľúč

Podal a rozpráva Jozef Henc z Nitrianskej.

V istej ďalekej preďalekej krajine býval veľmi a veľmi bohatý gróf, ktorý by svojimi peňazmi bol mohol aj kráľa vyplatiť, a ten mal preutešených troch synov a nadovšetko ten najmladší bol najkrajší.

Chlapci rástli ako z vody a otec ich dal vyučovať vo všeličom, čo len môže byť na svete; čo nevidieť dorástli na hodných mládencov a boli do všetkého hotoví. Otec sa veľmi tešil z nich a z ich vedomostí; tak ich rád mal, že nesmeli ani na krok od neho, kde sa len pohol, všade s ním byť museli. To sa ale synom neveľmi pozdávalo, oni ako boli spôsobní, tak chceli aj trocha sveta skúsiť.

Raz, keď bol otec dobrej vôle, predniesli mu svoju žiadosť. Dosť ich otec od toho odhováral, že však majú dosť panstva, že môžu len z jedného do druhého chodiť; ale synovia ho neprestávali unúvať, že však by takto ani svojmu učeniu choseň nevzali a vo svete že ich dakde môže i väčšie šťastie občakávať.

Tu otec voľky-nevoľky musel ich pustiť, dal im nádherné šaty, zbroj a kone pristrojiť a nakoniec im povedal, aby si zažiadali, čo len chcú od neho, že im on to všetko dá.

Tu si najstarší len také vrecko vyžiadal, čo by vždy plné bolo dukátov. Tá vec sa ľúbila aj strednému, i ten si len to vyprosil. Čo si žiadali, to hneď dostali obidvaja a poskakovali si od radosti.

Teraz pristúpil i ten najmladší a nič inšie si nežiadal, len taký zlatý kľúčik, ktorý by sa hodil bárs do akého zámku.

„Ej, syn môj,“ povedal otec, „to veľa žiadaš. Ale keď je tak, tu ho máš, aby sa ti krivda nestala.“

Bratia na to zle-nedobre zazerali, lebo si mysleli, že najmladší musí takto vo svete núdzu biedu trieť a že ešte dakde voľač pobantuje, a tak i oni pri ňom nešťastní budú. I pustili sa s ním do hádky, že prečo si nevyvolil tak, ako oni.

„No, nič je z vás,“ hovoril im otec, „ešte ste nikde a už sa vadíte, ostanete vy len doma.“

Mladší brat na to všetkých uspokojil, aby sa oňho nebáli, že sa on nenarodil na to, aby sa lakomil na cudzie a že so svojím zlatým kľúčom ešte lepšie môže vyjsť na svete, ako oni s plnými vreckami.

Tak sa už potom naveľa vybrali, posadali na kone a ako jasné strely odleteli. Od veľkej radosti, že môžu po svete behať, ani nevedeli, kde idú. Chodili z krajín do krajín, ďaleko-široko, že už ani to nevedeli, odkiaľ boli vyšli. A medzitým dvaja starší sa zriekli, že čím najskvostnejšie žiť budú a každý zo svojho vrecka platiť bude, a to preto, aby najmladší čím skorej sa vysekal z peňazí, aby sa na nich utisol, a oni potom mohli urobiť s ním, čo len chcú.

I tak sa stalo. Čo si najmladší sebou vzal, to netrvalo dlho, a ešte so zlatým kľúčikom žiadno šťastie sa mu neprihodilo. Tu v jednom meste musel bratov prosiť, aby za neho zaplatili, že im on to ešte vynahradí. Bratia neriekli nič, kým v meste boli, len zaplatili; ale ako prišli za mesto do hôr, tu sa oborili na neho:

„Počuješ, ty kľučiar, ešte sme si doma umienili, že ťa alebo zabijeme, alebo urobíme z teba, čo sami chceme. Teraz si voľ, čo chceš: či smrť, či to, aby si naším sluhom bol a nikdy nás bratmi nepomenoval.“

Najmladší si už len toto poslednejšie vyvolil, ale s tým doložením, že ho aj oni nikdy viac za brata neuznajú. Tak šli ďalej, dvaja starší hrdo ako pánovia a najmladší ticho za nimi ako sluha.

Jeden raz prišli do veľmi velikého mesta, a tu si tí dvaja do najchýrečnejšieho hostinca za vrchstola zasadli, jedli, pili, hodovali a najmladší sa musel len do jednej malej chyžky utiahnuť; jesť síce dostával všetko to, čo tamtí, ale im musel šaty čistiť a kone riadiť. Chýry sa rozleteli po meste o ich kráse a bohatstve a ľudia chodili k nim na diváky. Ale najviac obdivovali už len toho najmladšieho, trebárs bol len ako sluha oblečený.

Hostinský mal jednu utešenú dcéru, a tá ako tohto najmladšieho zazrela, hneď si umienila, že tomu sama bude nosiť do jeho chyžky jedenia a ku tamtým len slúžky posielala. Ako mu tak to jedenie nosila, mladý gróf sa pustil s ňou do rozprávky a ona s ním. Mladý gróf sa vedel veľmi pekne okolo nej obracať a ona mu ešte krajšie odpovedala. Z reči do reči sa jej priznal, že je on tiež gróf a že má taký kľúčik, ktorý sa hodí bárs do akého zámku.

„No, keď je tak,“ povedalo dievča, „ja mám jednu kasňu a v nej vec veľmi drahú, ktorá na tomto svete preplatená byť nemôže a akú žiaden kráľ nemá; ak mi tú kasňu s vaším kľúčom otvoríte, darujem vám tú vec, a to by som nikomu na svete neurobila. Ale čo mi vy dáte, keď ju neotvoríte, lebo veru do mojej kasne ešte dosiaľ žiaden kľúč sa nepridal.“

„Ja ti potom darujem moje grófstvo a tvoj budem na veky.“

„Dobre,“ povedalo dievča, a tak stávka stála.

Chytili sa pekne popod pazuchy a ona ho viedla do jednej tajnej izby, kde tá kasňa stála. Kľúč sa hodil do zámku tak, akoby bol uliaty, a zátvory sa hneď odomkli. Hostinského dcéra sa len začudovala, aleže bola doňho už zaľúbená, veľmi sa nedurila, len povedala:

„No, čo som sľúbila, to vám dám. Tu máte tento obrus, ten má takú moc, keď mu rozkážete, hneď sa prestrie, a pre koľko osôb chcete, pre toľko bude na ňom zlatých tanierov a jedál od výmyslu sveta.“

Mladý gróf sa jej poďakoval a sľúbil, že na ňu nezabudne. Chcel sa ale presvedčiť, či je tomu tak. Zaprel sa sám do svojej chyžky a obrusu rozkázal, aby sa prestrel. Hneď boli na ňom jedlá od výmyslu sveta, aké on nikdy predtým nejedol. To mu bolo po vôli, najedol sa, až mu oči navrch išli. Ale aby jeho bratia nezbadali, čo má, uviazal si obrus okolo drieku pod košeľu a čušal.

Nezadlho sa pobrali milí grófi na ďalšiu cestu. Za mestom si začal ten najmladší na koníku poskakovať a bol omnoho veselší, ako predtým býval, až sa mu tak od radosti líca prekvitali ako najkrajšia ruža. Keď ho takto mimo obyčaje veselého videli, čudovali sa bratia a oslovili ho:

„Čuješ, ty kľučiar, čo si taký veselý? Ty si musel voľačo ukradnúť!“

„Ah, čo by som ukradol, na to som sa nenarodil, ale som veselý, že som zdravý a už som toľké krajiny prešiel, a nič zlého sa mi neprihodilo.“

Ale bratia na to nič nedali, všetko pri ňom a na ňom poprezerali až po košeľu, a keď nič nenašli, nuž ho len s tým odbavili:

„Máš ty,“ vraj, „šťastie, že sme nič nenašli, lebo by ti veru tesno bolo!“

S tým pichli kone ostrohami a leteli ako jasná strela, len sa tak mihotalo za nimi.

Tak prišli do druhého mesta. I tu do najvychýrenejšieho hostinca a to na prvé miesta si tí dvaja zasadli a jedli, pili, harovali. Najmladšiemu vykázali miesto ako sluhovi kdesi v zadnej izbe.

Mal tu hostinský krásnu mladú švagrinú, a tá ako najmladšieho zazrela, hneď si umienila tomuto ako najkrajšiemu jedlá nosiť a ku tamtým len slúžky posielala. Ako mu tak to jedlo priniesla a lepšie sa naňho podívala, zarazila sa nad jeho krásou a zostala naprostred izby stáť. Mladý gróf na také veci navyklý a spôsobný, mal sa hneď okolo dievčaťa a vedel ho pekne zabávať.

Z reči do reči prišli aj na to, kto je on, čo je on a aký kľúčik so sebou nosí. Milá všetečka nemohla sa ďalej zdržať, ale mu vyjavila, že ona má jednu divotvornú vec tak tuho zamknutú, že dvere ku nej nikto neotvorí. Gróf len to chcel počuť, hneď sa pustil s ňou do vyjednávačky a sľúbil jej svoje grófstvo aj seba oddať, ak tie dvere neotvorí, a ona mu sľúbila tú vec, akže ich otvorí.

Vzali sa pekne popod pazuchy a ona ho viedla ku jednej tajnej pivnici a kázala mu, keď je taký majster, aby dvere otvoril. Kľúč, akoby bol práve len pre tie dvere robený, odomkol zámky. V celej pivnici nie inšie nebolo len jeden zlatý pohár, ktorý mu ona vedľa stávky oddala a riekla:

„Toto je taký pohár, že keď mu rozkážete, tým najdrahším vínom sa naplní a plný bude naveky, čoby koľkí z neho pili.“

Šuhaj sa jej zaň veľmi pekne poďakoval a sľuboval, že bude hľadieť svojím časom sa jej odslúžiť. Potom sa vrátil do svojej izby a pil ako dúha a radoval sa z toho, že má čo jesť a piť ešte lepšie ako jeho bratia, ktorí museli veľmi draho platiť a predsa takô nebolo.

Práve bolo trochu popŕchlo, keď sa naši grófi preč poberali; preto najmladší zapravil zlatý pohár koňovi do chvosta a šli. Na ceste si tento pohvizdoval a kôň poskakoval pod ním, že to bola až radosť. Bratia sa zase doňho oddali, ale nenašli nič, trebárs aj pod sedlom hľadali.

Potom prišli do tretieho mesta, to bolo tak velikô, že mu ani konca ani kraja nebolo. I tu vyhľadali najznamenitejší hostinec a žili ako inokde. Keď si najmladší kone počistil a všetko poupratal, utiahol sa potom do svojej izbičky. Ale kde sa vzala, tu sa vzala za ním krásna hostinského dcéra, donášala mu vyberané jedlá a štebotala okolo neho ako lastovička. Nezadlho boli medzi sebou dôverní a vyjavili si všetky tajnosti. Mladô dievča len na tom kľúčiku sa čudovalo a hovorilo, že ono má jednu malú kasničku, ktorú ten kľúčik len neotvorí; bo že ten majster, čo tú kasničku robil, už dávno umrel a povedal jej, že taký zámček dal na ňu, čo ho nik na svete neotvorí. Stávka bola hotová: mládenec jej sľúbil svoje grófstvo, ak neotvorí, a ona mu ten poklad, čo v tej kasničke má, ak ju otvorí. Potom ho vodila po mnohých izbách, až ho priviedla do jednej tajnej izbičky, v ktorej nič nebolo, len jedna malá kasnička. Mladý gróf ju razom otvoril; tu ale dievča pustilo sa do plaču. Len tak ju uspokojil, keď jej sľúbil, že sa jej po grófsky odmení.

„Práve preto,“ hovorilo dievča, „lebo tieto nožničky v tej kasni nezaplatia mi všetky kráľovstvá tohoto sveta. To sú, pane, také nožničky, že keď s nimi dakomu kúsok šiat odstrihnete, priam sa i pristrihnú i ušijú šaty či na ženskú, či na chlapa od hlavy do päty, že trebárs pätoro kráľovstiev budú hodné.“

Tu mladý gróf nevedel sa dosť naďakovať tomu dievčaťu, natoľko sa obracal okolo neho, až aj prestalo plakať a prosilo ho, aby naň nezabýval.

Potom znezadlha všetci traja na cestu sa vystrojili, tento ale bol v ten čas najveselší. Myslel si:

„Jesť a piť mám, šaty mám, peniaze nepotrebujem.“

Keď to bratia videli, ako si zo svojej chudoby nič nerobí, obrátili vec naopak.

„Braček drahý,“ hovorili mu, „banujeme, že sme sa s tebou tak ďaleko pustili, ale azda nám to odpustíš. Lebo nám všade dohovárajú, že to nenie pekná vec, aby si ty nám ako kočiš posluhoval. Preto odteraz budeme ako bratia v jednej spoločnosti, však trebárs peňazí nemáš, my za teba zaplatíme.“

Ale brat na tom nepristával:

„Ja som vás,“ povedá, „nenútil k ničomu, vy ste ma prinútili. Ostaňme my len každý pri svojom a mal by som sa s vami spojiť, radšej obrátim a idem domov, načo sa mám darmo po svete potĺkať.“

A s tým chcel aj naspäť obrátiť, ale ho bratia len nahovorili, aby ešte naostatok do tej a do tej krajiny šli, že tam má kráľ veľmi krásnu dcéru. Tak vo meno božie len šli, kým neprišli ku tomu kráľovi.

*

Tu ich kráľ veľmi vďačne mal, posadil ich na prvé miesta a nevedel sa dosť prenadívať na ich bohatstve a na ich peknom držaní. Dal nádhernú hostinu pripraviť a po hostine prehovoril:

„Moji milí drahí synovia! Veľmi ste mi vzácni, ani vám neviem miesta dať; ale by ma najväčšmi tešilo, keby z vás daktorý tak šťastný bol, žeby s mojou dcérou v tanci vydržal a také šaty jej vystanovil, čo by päť kráľovstiev hodné boli. Ten by ju dostal za ženu a s ňou moje celô kráľovstvo.“

Hneď bol ten najstarší ku všetkému hotový a pustil sa s mladou kňahňou do tanca; ale veru nevydržal ani do poltanca, ako čoby mu bol dakto nohy podťal, prestrel sa na zem.

Za ním išiel stredný a skoro sa našiel tam, kde jeho starší brat.

Ten najmladší si už i trúfal i nie; ale princezná bola taká krásna a tak sa milo naňho usmievala, že musel aspoň oprobovať s ňou ten jeden tanec. Tancovali oba až milá vec, kňahňa temer omdlievala od radosti, že tento najkrajší už vydrží a za muža sa jej dostane.

Ale tam čert podhodil akúsi starú babu, ktorá vždy oslovovala kňahňu, aby sa nedala; až konečne, akoby bol i tomuto dakto olova do nôh nalial, nevládal ďalej. — Tak všetci traja jednaký kunšt preukázali.

Ale tu teraz za tú hanbu súd nad nimi držali a odsúdili ich ako každého takého na smrť. Len už akú si smrť vyberú: či od meča, či od hladu?

„Či tak, či tak skapať,“ hovorí najmladší; „ale keď nám už na vôľu dávate, vyberieme si len to poslednejšie.“

Všetci ľutovali švárnych mládencov a nadovšetko tohto najmladšieho. Kňahňa sa vyslovila, že viac s nikým tancovať nebude, čo by sa priam akživ nemala vydať. Ale ten najmladší jej len tak šuchol do ucha, aby sa nič nebála, že ona jeho ženou byť musí, že si on ešte všetko trúfa. Tak sa trocha uspokojila. Lež na tento čas už nebolo inej porady, len ich všetkých troch spolu vzali na jednu čiernu loď a viedli až za more na jednu sigoť a tam ich potom nechali, aby od hladu zhynuli.

Tým dvom starším len teraz sa otvorili oči, keď videli, do akej klietky sa tu chytili. Bolo po ich sláve! Vrecká plné dukátmi nič im už platné neboli; bo na tej sigoti ani zelinky, ani korienka nebolo, ani len muška povetrím nepreletela. Dlho chodili sem i tam, či by nenašli dáky spôsob, ako by si zachovali život; ale sa len lepšie o tom presvedčili, že tam od hladu a smädu skapať musia. Po čase im už aj veľmi studený hladný vietor do žalúdkov nakúkal a oni pozerali jeden na druhého veľmi milosrdným okom.

Ale najmladší, ten si z toho všetkého nič nerobil. Keď bol hladný, len sa od nich stratil a dobre sa napukal a napil a zase hvízdajúci k nim sa navrátil.

Sprvu si tí dvaja z toho nič nerobili a mysleli si, že to už jeho obyčaj veselým byť, i keď sa mu zle vodí, a že veď on skoro utíchne; ale keď na tretí deň oni už od hladu a smädu omdlievali a tento si ešte bystro veselo poskakoval, tu sa nemohli ďalej zdržať a zle-nedobre doňho sa oddali, že ako on môže taký veselý byť, keď oni už od hladu umierajú.

„Nuž a vy, čože ste nie veselí,“ riekol im on, „ako ste bývali; veď máte vaše vrecká plné dukátmi?“

„Hja, čože ti tu dukáty spomôžu,“ riekli tí smutní, „keď tu za peniaze nič nekúpiš?“

„No veď je to, hľaďteže, vy mudráci,“ hovoril napokon najmladší. „Keby som si i ja tak bol vyvolil ako vy, teraz by sme všetci tu skapať museli; ale mne môj kľúčik k dačomu lepšiemu dopomohol, ako sú vaše vrecká.“

Tu im vyrozprával všetko, ako sa mu od počiatku vodilo a čo on pri sebe má. A doložil:

„Aby ste vedeli, že som ja nie taký ako vy, teraz sa nad vami zľutujem.“

Tu vytiahol obrus, kázal sa mu prestrieť a pohár postaviť naprostred obrusa. Hneď bolo jediva a piva dosť, že im naposledok až smrdelo. Veselý život sa začal na pustej sigoti a šuhajci aby si hlad urobili, nemajúc krem toho druhej roboty, naháňali sa po nej.

Za ten čas mladá kňahňa vo dne v noci za tým najmladším plakala a každý deň chodila k moru, aby sa aspoň na tú sigoť podívala, kde jeho kosti ležia. Raz ako tak pozerá, vidí, že sa tí traja tam naháňajú. Hneď bežala otcovi to oznámiť; ale keď tento pozeral, bolo zase všetko ticho. Prehovoril dcéru, že sa jej to tak zdalo, čo ustavične naňho myslí a bolo po všetkom.

Mladí grófovia si len žili na pustej sigoti bez starosti, a keď hlad sám zase od seba neprichodil, naháňali sa hore dolu, aby ho dohonili. Tak pekne-krásne všetky šaty na sebe dodriapali, že už boli len ako onuca. Tu si najmladší pomyslel, aby mal také šaty, aké žiaden kráľ na svete nemá a hneď vyňal nožničky a pristrihol si ich. A tí dvaja:

„Ej, nože i nám také šaty urob!“

Hneď ich mali, a to zlaté, že sa len tak svietila od nich tá sigoť vo dne v noci. Ľudia, čo okolo mora chodili, skoro spozorovali ten ligot, čo od sigoti ide. Bežali to povedať kráľovi a ten si hneď sadol sám na loď, aby sa presvedčil, čo je to tam. Tu našiel šuhajov čerstvých a zdravých, hneď ich pojal so sebou do domu.

Hej, bolože tu radosti, keď mu porozprávali, čo sú oni za jedni a aké vrecká majú a nadovšetko ten najmladší, že má takú moc, čo chce, to hneď byť musí — jedenie, pitie, šatstvo. Tu kňahňa padla najmladšiemu okolo hrdla a prosila ho, aby i jej také šaty urobil, čo by najmenej päť kráľovstiev boli hodné. Len čo dohovorila, už ju nikto v tých drahých šatách nepoznal, bo ani dobre na ňu hľadieť nemohli od veľkej žiare a lesku. Nato hneď každý kričal, aby on bol ich kráľom. To sa aj stalo a tento najmladší porobil potom všetky poriadky. Jeho bratia si pokúpili za svoje vrecká celé kráľovstvá, a ten najstarší si musel tú vziať, čo mu ten obrus, a stredný tú, čo mu pohár dala. Tá nožničiarka bola na šťastie od veľkej ľúbosti do tých čias zomrela.

On sám si pojal kráľovu dcéru, povolali i svojich rodičov na svadbu a — bolaže ti to potom svadba! Tri krajiny jedli z divotvorného obrusa a pili z čudného pohára, koľko komu ďaka bolo; aj každému, kto ta prišiel, nové šaty pristrihli. Potom ale tieto veci do mora hodili, aby nikto viac také mať nemohol.

No, po kázni, milí —

Mohlo by se vám líbit...