Zlý brat

Povesť túto podávame doslovne tak, ako ju napísal Janko Kalinčiak v Bratislave r. 1842 do Prostonárodného zábavníka v podnárečí liptovskom.

Bola raz jedna mať a tá mala dvoch synov. Keď starší syn mau dvanásť rokov, nuž mu mamička povedala:

„Ach, syn môj drahý, úprimný, nože si už choď dade do sveta niaku službu hľadať! Lebo vás vaša mamička už ďalej živiť nemôže.“

A starší syn sa rozžehnau s matkou i bratom a išiou ta deľako do sveta.

A keď už i ten mladší dorástou, nuž mu mamička povedala:

„Nože, syn môj drahý, choď i ty dade do sveta! Lebo ťa ja už ďalej živiť nemôžem.“

A upiekla mu mamička na cestu tri posúšky, a on veľmi zaplakau a rozžehnau sa s dobrou matkou i išiou ta deľako cez hory, cez lesy do šíreho sveta. A tak išiou za dlhý čas; už sa mu aj posúšky minuli; išiou, a už ništ nemau, hyba sa korienkami na ceste za dlhý čas živiu.

Raz bou už veľmi hladný. Šadiaľ na šetkých stranách hľadau, obzerau sa; ale nič nevideu. Hyba raz vidí voľačô takô veľkô ako dom sa pred sebou hýbať — a to bou taký veliký mravec. Nuž tuná sa hneď dau doňho i volau:

„Mravec, zjem ťa!“

A mravec odpoviedau:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci.“

A Janko pokrútiu hlavou, pokrútiu, i povedau:

„No, keď sa tak prosíš, dobre, ja ti darujem život; ale mi povedz, kade ja tu von vyndem z tejto hory.“

A velký mravec mu ukázau jeden chodníček, a potom mu povedau, kade sa má obrátiť.

Šiou potom Janíčko za dlhý čas, išiou, a nevideu ani ftáčka, ani vrábka, hyba pustie hory, do ktorých ani len božie slniečko prejsť nemohlo. Raz voľačo takô zazrie ako dom, — a to bola veliká, veličizná fčela. I hneď na ňu zakričau:

„Fčela, zjem ťa!“

A fčela mu odpoviedala:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci.“

Ale Janko nechceu dlho upustiť. Ale keď sa už tak veľmi tá fčela prosila, nuž poviedau:

„No, ja nedbám. Ale mi aspoň dačo jesť daj, lebo som veľmi hladný.“

A fčela nič nemohla dať, lebo nič nemala; hyba mu ukázala chodník, ktorým by mohou najskorej z hory vynsť. A Janko si utreu slzy, šiou ďalej.

Išiou, išiou horamí, dolamí a nevideu ani ftáčka ani vrábka. Len raz voľačo na strome zakrákorilo. Ozreu sa, a tam v hniezde jedna straka svoje mladie kŕmila. Nuž sa hneď zaraduvau a vyšiou hore na strom a zavolau:

„Straka, zjem ťa!“

A straka odpoviedala:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ja ti budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci!“

Ale Janko ništ, ani počuť nechceu, len kričau:

„Zjem ťa, zjem ťa, zjem ťa!“

A straka volala:

„Nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď sa ti ja odslúžim.“

Nuž potom on pokrútiu hlavou, pokrútiu hlavou, pokrútiu, i povedau:

„No, teda mi aspoň tieto tvoje mladie daj; lebo sa dobre oblakov nechytím od hladu.“

Straka len prosila:

„Ach, nieže, Janíčko! Nože im len odpusť neboriatkom! Veď sa ešte maličkie. Ach, veď už skoro z hory vyndeš a tam ti všetko dajú, čo len budeš chceť.“

Nuž tak sa dau nahovoriť, i nehau tak straku i išiou voliakosi biedne horamí, lesamí, až sa mu pekná utešená krajina otvorila.

Uzreu potom jedno velikô mesto, nuž hneď prosto doňho išiou ku kráľovi a prosiu ho, aby mu dau niaku službu. Kráľ mu odpovedau:

„Dobre, syn môj! Mám moc husí, nuž ich môžeš pásť. Beztoho je to moc už na jednoho husacníka.“1

A Janko sa odobrau husi pásť. Ale ako sa veľmi začuduvau, keď tam svojho brata husi pásť našieu. Tento privítau veľmi chladne Janíka; lebo mu to nebolo po srsti, že tento jeho polovic husí pásť bude. Ba tak sa naňho nahnevau, že si umieniu svojho brata skaziť.

Raz išieu kráľ na prechádzku. Len veru uvideu v kúte staršieho husacníka stáť. Nuž sa ho opýtau:

„Huncút, čo chceš?“

A ten odpovedau:

„Veru môj brat povedau, že keď mu vašu najmladšiu dcéru dáte, že on cez jednu noc šetko zbožia, čo len máte, i pokosí, i poviaže, i do stodôl poprace. Nuž som vám to prišieu povedať.“

A kráľ dau zavolať Janíčka, a povedau mu:

„No, syn môj, čô si to povedau, že ty šetko moje zbožia cez jednu noc i pokosíš, i poviažeš, i popraceš, ak ti moju najmladšiu céru dám?“

„Ach, veď ja o tom ništ neviem, veď som ja ništ nepoviedau!“

„No, čis’ poviedau, čis’ nepoviedau, teraz to urobiť musíš; lebo si to neslobodno s kráľmi fačkuvať.“

A chudiak Janíčko vyšiou si von z mesta pod humná a tam plakau, plakau, až mu srdiečko usedalo. Už sa i stmievalo, on len veľmi horekuvau, nuž prišiou k nemu ten veľký mravec a opýtau sa ho:

„Čože ti je, Janíčko? Prečože tak veľmi plačeš?“

Janko odpoviedau:

„Ach, akože by som ja neplakau, keď môj brat na mňa kráľovi nacigániu, že keď mi on dá jeho céru, že mu ja všetko jeho zbožia cez jednu noc i požniem, i poviažem, i do stodôl odnosím.“

Mravec mu na to poviedau, aby sa nesmútiu; aby si len spať ľahou, že on to všetko porobí. A Janko skoro zaspau.

Vtom mravec zatrúbiu na sriebornej trúbce (lebo bou kráľ všetkých mravcov na svete), nuž tu z celieho sveta mravce sa počali hrnúť. Jeden niesou kosák, druhý povriesla, tretí koľky na snopov viazania, štvrtý kone vo voze zapriahnutie poháňau, a tak potom sa šecky chytili do priace: Jedni kosili, druhí viazali snopy, tretí zvážali do stodôl — a za niekoľko hodín bola priaca hotová.

Už ráno svitalo, Janko ešte spau. Kráľ pozreu z obloka na pole, a aj všetko zbožia bolo vo stodolách, a čo sa ta nepratalo, nuž celie stohy pred nimi stáli. Obliekou sa chytro a bežau ta do poľa. I veľmi sa začuduvau, keď Janka ešte spať našiou. Nuž ho zadrmau po pleci i zavolau:

„Syn môj, stávaj!“

Janko sa prebudiu a kráľ mu povedau:

„Syn môj, hodný si chlap!“

Potľapkau ho po pleci, dau mu pohár vína a okruh chleba a zasek ho pustiu ku jeho húskam.

0 dakoľko dní potom zase išieu kráľ na prechádzku. Len veru v pitvore v kúte zase stáu starší husacník, nuž mu kráľ poviedau:

„Čo chceš, huncút?“

„A veru môj brat povedau, že keď mu dáte vašu najmladšiu céru, že on cez jednu noc ešte krajší kaštieľ vystavia, ako je váš; čo budú takie stromy okolo neho, čo budú vždy kvitnúť a vždy na nich ftáčatá spievať. Nuž som vám to prišiou povedať.“

Kráľ dau Janka zavolať a zase mu kázau taký kaštieľ stavať.

A Janko vyšiou do záhrady a tam plakau, až sa večer priblížiu. Tu prišla k nemu tá fčela a opýtala sa:

„Čože tak plačeš, Janíčko?“

„Ach, akože bych ja neplakau, fčelička moja, keď môj brat na mňa kráľovi nacigániu, že keď mne on dá jeho najmladšiu céru, že ja cez noc taký kaštieľ vystaviam, čo mu nebude páru v celej krajine.“

„No, neboj sa ništ, syn môj! Choď spať! Veď ja to už všetko vykonám.“

A keď to poviedala, nuž zatrúbila na zlatej trúbce (lebo bola šetkých fčiel na svete kráľovná) a šetky fčely z celieho sveta šíreho sa zišli. Potom jedna maltu robila, druhá skaly vláčila, tretia múrala, štvrtá dachy pobíjala, — a tak im tá priaca spod rukú ako voda išla. Keď už šetko vymúrali, potom začali voskom šetko rúče zdnuky i zvonky lepiť. A tak, keď šetko hotovô bolo, zase sa rozišli do šíreho sveta.

Kráľ ráno stau, pozreu oblokom — a aj, divy sveta! Kaštieľ utešený, krásny, akoby ho z vajíčka vylúpiu, stáu v záhrade, povlač viedla pekne do kráľovho zámku a šadiaľ kvitnúce stromy okolo boli, ftáčatá si na nich prespevúvali ako milá vec. Nuž sa kráľ veľmi zaraduvau, vzau pantofle na nohy a hneď utekau ta do toho novieho kaštieľa. Janko ešte spau. Nuž ho kráľ potriasou i povedau:

„Hodný si chlap!“

Potľapkau ho po pleci, dau mu pohár vína a okruh chleba a zase ho prepustiu husi pásť.

Zas na to o niekoľko dní išieu kráľ na prechádzku. V pitvore v kúte stáu zase starší husacník, nuž sa ho kráľ opýtau:

„Ale huncút, čo ty tu chceš?“

„A veru môj brat povedau, že keď mu dáte vašu najmladšú céru za ženu, že bude mať s ňou do rána takô dieťa, čo bude vedieť ešte v to ráno i chodiť, i vraveť.“

Dau kráľ Janka zavolať, i povedau mu, čo brat naňho žaluvau. Tento sa vyhovárau; ale to mu nik nemohou dať ani rady ani pomoci; lebo kráľ na tom stáu, aby sa to tak stalo.

Keď prišiou večer, nuž Janka i s mladou peknou princezkou do jednej postele v novom kaštieli uložili. Keď zaspala princezka, Janko vyšiou z postele k obloku a tam plakau veľmi. Raz voľačo zaklepe na oblok; Janko otvorí a straka, čo sem prišla, opýta sa ho:

„Čože plačeš, syn môj?“

„Ach, ako bych ja neplakau, keď môj brat na mňa nacigániu, že ak mi kráľ dá jeho najmladšú céru za ženu, že budem mať s ňou do rána takô dieťa, čô bude hneď i chodiť i vraveť.“

„No, nič sa nestar, syn môj,“ povieda straka. „Ľahni si pokojne spať a nehaj oblok troška otvorený!“

Janko tak urobiu.

Ráno, keď svitlo, ešte v novom kaštieli oba mladí spali, len kráľ i s kráľovnou už boli hore. Tu sa otvorili dvere a hodný, pekný chlapček dnu veselo skočiu, bozkávau obom ruky i volau:

„Starý tatuško, stará mamička! Dobrô ráno vinšujem!“

A oba staričkí sa veľmi zradovali takiemu krásnemu vnúčatku. Išli do novieho kaštieľa, kde oba mladí ešte obejmutí spali. Zobudili ích a svoje požehnania im dali. Tu sa slávila veliká svadba a Janko po smrti svojho svokra zostau kráľom nad šetkými jeho krajinami.

 

1pastiera husí

Mohlo by se vám líbit...