Popeluša

Keď sa už dosť nadívala a naprečudovala, vzala druhý kľúčik, který prám šikol sa do druhej izby. Tam zas neslýchane krásné mužské obleky, zbroje; všelijaké zlaté misy, taníre, nože a bohví, jaké náradí. Véšla zatým aj do tretej izby. Tam též bolo všelijakych rozličných vecí dosť a nade všecko ukrutná sila peňazí, zlata a stríbra.

Keď ona toto všecko videla, pomyslela si, že není možná jej v celém svete byť rovnej páru v takémto bohatství oplývajúcej a nachádzajúcej sa. Pomyslela i na jednookého bosoráka, který bohzná od koľko časov na ňu gazduval. Pomyslela potom i na chudobného otca, aby mu čím skór mohla pomozť a preto kľačúci modlila sa, že ju milosrdný Boh obohatil, jej srdco tyma darmi tak veľmi potešil. Preto si to všecko pre seba zadržala a prisvojila si a umínila si, že sestrám o tom žádnú najmenšú vedomosť nedá; a ledva očakávala i jejich príchod.

Už potom najvác bavila sa len v tychto svojich izbách a z vrchu zámku dívala sa po okolí. Ráz jako dívá sa, zazre tú bránu na konci zahrady i tú cestu — a vidí, že jej sestry po tej istej ceste domov idú. V najvatšej rýchlosti jako srna dolu zbehla a obed chystala. — Prám potom sestry na to prišli, a poneváč všecko v dobrém porádku najšli, mala od ních pokoj. Které jedine zas trocha si odpočinuli a zas do peknejších šát pooblékali sa a hovorili:

„Popeluša, dobre merkuj! My nepríndeme až o mesác, dotedy aby ti všecko čisté bolo jak zlato.“

A nechceli jej ništ povedať, kde choďá, čo choďá, trebárs jich jak bola vypytuvala.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...