Popeluša

A ona už tak bola porichtuvala, že v jednej svetlici vyvesila nádherný oblek pre neho a v druhej pre seba. Tu keď sa pooblíkali, všecko až osvicuvalo sa na ních, natoľko, že ani nebolo možno na to hladeť od veľkého blesku. Tak predstúpili pred jeho otca, který jim požehnání udelil a naraduvaný svojmu synovi kráľovství popustil. Tak predstúpili i pred celú společnosť, kde potom mladý kráľ se svojú najmilšú na trún zasadnul a ju za kráľovnú vyhlásil. Kde potom mnoho vívatov sa ozvalo, — až tak hrmelo!

Teprv ešče len všecko raduvalo, veselilo sa, jedlo, pilo, — že to bolo až na zázrak! Tu potom Popeluša — ináč rečená kráľovná — dala svoje sestry k sebe posadiť i s tyma knížatmi, kterí si jích tu vyvolili za manželky. A opýtala sa jich:

„Sestry moje milé, čo sa vám zdá o mne? Vy by ste mňa mali dobre znať!“

Na které slová ony omlkli. A po chvíli hovorá, že ony, aby odpustila, ju neznajú. Na které slová ona prehovorí, líbežne sa usmejúc:

„Čili neznáte vašu sestru Popelušu? To som já, moje milé sestry!“

A s tým od veľkej radosti spolem plakali.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...