Popeluša

Tu si potom všecko pripomínali, i své predešlé neščastí i ščascí a spomneli i na svého otca, který búhví v jaké ešče bíde trvá. Hneď umínila si Popeluša kráľovná, že ani svuj zámek ani otca tak nahať nemóžu; preto k svojmu najmilšému kráľovi sa obrátila, a prehovorí:

„Môj najmilejší, ešče my mosíme náš zámek do porádku uvésť; preto ty s týmito knížatmi tam prindite a odtamtád si nás jako nevesty domu odvezete.“

Mladému kráľovi to nebárs bolo po vóli, bo už ustavične chcel len na svoju najmilejšú hľadeť; ale keď očul, že to len veľmi nakrátko trvať bude, dal do nádherného hintova zaprahať, na kterém milé sestry vezli sa do svojho zámku.

Medzi všelijakým rozmlúvaním pýtajú sa ony i svojeho vezťa, který jich vézol, odkáď by bol rodom? Který odpovedal, že z toho a z toho mesta. A to zázrak! Bol z toho mesta, kde dakedy jich otec kraľuval a čo vác, býval v ten čas u jich otca knížatom, a teraz i o tom vedel, kde jejich otec stanul za jágra a že je opustený, že jejich macocha už zemrela.

„To by nebolo tak zlé,“ rekla Popeluša, „že sa tá zlostnica pominula; len jak by sa náš otec k nám dostať mohol.“

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...