Popeluša

To bolo len pre jeho céry zle. Moseli byť s tym spokojné, čo jim zlostná macocha predkladala, ktoré mnohokrát nemilosrdne aj vybila. A poneváč jim tú jich krásu veľmi závidela, umínila si, že ani nespočine dotáď, dokáď jich od seba neodžene. Keď jedenraz prišel manžel domov, žalovala mu, že to ona pri dome vác nevytrpí, aby jeho hrdé a hlavaté céry tu len prechodili sa a nerobili ništ; že aby si jich podel, kde chce.

„Kdeže si jich podejem,“ poví on, „keď tu nikde nikoho není, len prám ty hory bez konca bez kraja?“

„Však prám to je dobre,“ poví macocha; „móžeš jich tak daleko zavésť, odkáď sa vác nevráťa.“

Otec to urobiť nechcel; ale keď mu žena porád len o tom húdla že keď on né, ona pastorkyne od seba odžene, tedy umínil sa ty céry do hór zavést a tam jich opustiť. Naraduvaná macocha chválila jeho predsevzatí a hovorila, že šak to jeho cérám ešce k sčasťú poslúžiť móže.

Ale najmladšá céra vypočúvala to všecko od slova do slova a bežala to svojim sestrám oznámiť, které radili sa hned spolem, že jakoby mohli potom domov trafiť, keď jich otec voľakde veľmi ďaleko zavede. Na které najmladšá sestra prehovorila:

„Moje milé sestry! Já myslím, že bude najlepší prostredek tento: máme mnoho klbek nití, vezmime si volakteré každá, a keď sa jednej mine, nadváže druhá, — a budeme to po ceste spúšťať.“

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...