Popeluša

Na druhý deň vybrali sa a milé céry sypali popol za svojím nanajvýš zarmúteným otcom, kadekoľvek jich vodil. Až veľmi daleko, predaleko, čo si sám neborák netrúfal, že jak živo domov trafí, zasadol si unuvaný pod veľmi veľký a hustý strom. Tam si s nima zajedol, — aj zaspal vo veľkém zármutku. Zesnívalo sa mu, že sčaslivý bude skrze svoju najmladšú céru, kterú aj miluval velmi, len aby mal úfaní a strpení. S tým prebudil sa. Vidíce, že jeho milé deti ešče veľmi tvrdým snom sú obklíčené, prežehnal jich a s tisícerým spátky sa obrátením, celý slzami zalátý, preč odejšol.

Vtom strhol sa neslýchaný veter, který porozsýpaný popol po horách rozvláčil. Od hluku tohoto vetru pozobúdzali sa milé devčence a jako zarmútili sa, keď videli, že ani najmenšého znameňá není, kade prišli! Chodili, behali, plakali, kričali! Ale ništ; jedine čo sa jim hora naspátek ohlasuvala!

Keď tak behali, ne žeby boli išli k domu, ale čím ďalej, tým vikši 1 zamotávali sa do tmavých hór. Tu začali horekuvať a ty dve najmladšú hrešili, áno aj bili, že jim popol poradila. Prečo aj ináč hu nevolali, len „ty prekľatá Popeluša!“ A to meno jej aj zostalo.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...