Popeluša

Keď sa už tak tĺkli po tých horách, zrázu pribehne k nim ohavný, ohromnitý, vysoký a strašný muž, — a mal len jedno oko. Ten velikým hrmotom na ne zrúkol, až celá hora ukrutno zhučala. A zvázal jich a nemilosrdne za sebú vlékol také zvázané. Ty dve staršé skoro pomreli od velikého strachu a plaču; ale najmladšá, tak ako tá ovečka ani najmenší hlas zo svých úst nevypustila.

Nezadlho dovedol jich ten muž do velikého zámku, který ony jakživ krajší nevideli. Ale zhodil jich nemilosrdne na zem na hromadu a skríkol naraduvaný:

„Ženo, už vác jak sto rokov minulo, čo som žádnej človečiny nejedol; ale včul si za to dobre pochutím a o mnoho zdravší a silnejší budem. Preto ništ nemeškaj, lebo já som veľmi unuvaný a ospanlivý; ale ty mi tyto dve vatšé upečeš a túto mladšú, menšú budeme si krmiť potom na pečenku. Či to bude veru pečenka, ženo!“

„Bude veru, muž mój; lebo sme veru ešče dávno takých mladých a súcich na pečeňu nemali! Preto já idem kúriť pec. A ty si, muž mój drahý, ľahni, keď si sa tak unuval.“

Tu veľmi stará, ohavnej podoby baba išla ven, ledvá že sa knísala. A jednooký bosorák, — obidva velikí bosoráci boli! — ľahnul si a tvrdo zaspal.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...