Popeluša

Jeden raz trafilo sa, že ty dve staršé prechádzali sa po zahrade a z jedneho kraja zahrady videli, jak sú ty veže nad tým zámkem vysoké. Hovorí tá mladšá k staršej:

„Sestra moja, ešče sme na vrchu na tom zámku neboli, poďme, zdáližby odťáľ nebolo videť voľáko mesto alebo aspoň cestu ven z týchto hór.“

Čo najstaršá privolila. A hned šli na horu a prezírali všecky končiny z toho zámku.

Jak tak hľadá, zhľádli, že na konci tej zahrady je veľmi veľká brána, od kterej vede ďál široká cesta. Inšého ale ništ nebolo videť. Preto zejšli dolu a uradili sa, že sa vyberú po tej ceste opáčiť, kde vede. Pekne sa i vyštrngali, šát i peňazí nabrali a len to povedali Popeluši, aby na všecko pozor dala, — a odejšli.

Keď prišli k bráne, která len znútra zamknutá bola, tú otvorili a ve meno Boží pustili sa po tej širokej ceste. Išli, išli, až videli zdaleka veľké mesto, kterému sa veľmi zaraduvali. A poď! až prišli na ulice veľmi slavného mesta. Mešťani vybíhali na diváky a dívali — dívali sa na jejich krásu i na drahý odev.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20

Mohlo by se vám líbit...